Počas prvej povojnovej jari sa autor vyberá na cestu do Bukanovskej s priateľom ešte pred východom slnka, cesta neďaleká - okolo 60km – ale trasa veľmi nevyhovuje podmienkam pre jazdu ka koči.

„ Kolesá viazli až po samé osi do mokrého piesku, premieseného so snehom a ľadom.“

Keď sa priblížili k prievozu cez riečku Jelanku pri Mochovskom chutore, bolo treba sa preplaviť na druhú stranu v chatrom plytkom člne, kde a zmestili len dvaja ľudia. Preivozník bral ako prvého autora  a priateľ zatiaľ čakal na brehu riečky kým sa preplavia a príde zas späť pre neho. Keď už bol autor urpútnej plavbe na druhom brehu riečky, chcel si zafajčiť, ale cigarety mal úplne premočené, tak si len sadol na plot a čakal, kým priavozník neprivezie jeho priateľa.

Jeho čakanie prerušil detský hlas. Keď uvidel urasteného muža, ktorý na pleciach nesie 5 – 6 ročného chlapca, pozdravili sa  aj s chlapcom, muž poslal malého hrať sa k vode a on si  ustarostene sadol na plot, zapálil cigaretu a začali sa rozprávať. Bol to Andrej Sokolov, mal čierne, smutné oči, a ani jeho slová nezneli ružovo. Odetý bol ovaľa horšie ako dieťa, mal vatovanú vetrovku na mnohých miestach prešívanú, nohavice tiež a ponožky molami vyžraté, zatiaľčo chlapec mal kabátik ženskými rukami na mieru ušitý tak ako všetko ostatné.

Rozprávenie muža začalo tým, že ho povolali na front. Kým on hrdo bojoval za svoju vlasť, calá jeho rodina vymrela. Keď sa vrátil domov, predal rodičovský dom, oženil sa a s manželkou Irinou sa presťahovali do Voroneže. Irina bola dobrá, veľmi ju ľúbil, pretože vždy vedela ako sa oňho treba postarať, i keď prišiel opitý domov, nevynadala mu, čo nebolo v každej ruskej domácnosti… Keď sa mu narodili deti, syn Anatolij a dve dcérky Nasteňka a Olinka, prestal piť, lebo peniaze sa zišli v rodine, čo si ako zodpovedný otec uvedomoval. Ako 29 ročný sa stal šoférom a odvtedy ho to do závodu prestalo ťahať. Desať rokov sa tomuto venoval a bavilo ho to. Za tie roky nasporil peniaze aby si kúpili domček, len nešťastne sa mu postavilo, že im pridelili dom pri závode na výrobu lietadiel, dve kozy – a žilo sa im výborne. Deti boli v škole úspešné a o synovi sa písalo v novinách pre jeho výsledky v matematike.

Začala vojna a Andreja Sokolova povolali na front. Deti, hoci im bolo veľmi smutno neplakali tak ako Irina, ktorej sa slzy nezastavili najbližšie tri dni. Vraj sa už spolu nestretnú, bála sa, že jej na vojne muža zabijú. Lúčenie bolo smutné, žalostné a nekonečne dlhé.

Tu autor pozastaví  rozprávača, nech nespomína, keď mu to nerobí dobre, ale Andrej znovu začal.

Irine píše Andrej z frontu listy, hoci nie často. Šiel na Ukrajinu, kde dostal auto, na ktorom jadzil. Po necelom roku bol už zranený dva krát, Nemci vtedy prudku útočili a jedna z betérii nemala dostatok nábojov, tak bol vyslaný s plným autom granátov a ostatných potrieb. Musel sa ponáhľať a zároveň byť opatrný, aby sa nič nestalo, nepriek tomu vedľa auta padol ťažký náboj. Andrej sa plazil kade sa dalo, ale aj tak sa objavil v zajatí u fašistov. Už bolo skoro jasné, že ho zastrelia, no nakoniec vymenil svoje čižmy za život. Vláčil sa ďalej, stretol skupinu zajatcov, ku ktorým sa pridal a musel vládať ich tempo chôdze, keby padol tak ho fašisti zastrelia. Keď sa zotmelo spali v kostole, ktorý Nemci už pred tým vypálili. Tu zajatý vojenský lekár ošetruje vojakov, aj rameno Sokolova. Objavuje sa vlastizradca Kyrženev, ktorý chce vyzradiť prítomnosť čatára, aby sa sám zachránil, no Sokolov ho v noci zabil. Ráno Nemci zabili všetkých Židov, ktorým mali ostatní kopať hroby, tu Sokolov utiekol, lenže dravé psy ho vystopovali a dohrýzli. Vybrali sa do Poznane, kde bol mesiac v karceri za útek. Dva roky musel robiť pre nemcov be jedla (schudol cez  35 kg) . Jediný vyslovil v noci sťažnosť nahlas, že ťaženie 4 kubíkov kameňa za deň je na jedného veľa, kvôli čomu ho udali veliteľovi Müllerovi. V blokoch, alebo barákoch  žili strašne a každý deň chodil z bloku do bloku muž, ktroý dával ochranné liečebné opatrenia pred chrípkou tak, že každého udrel päsťou s hrubou železom vystlanou koženou rukavicou do nosa. Sokolova predvolali, kvôli tej sťažnosti. Čakal smrť, tak sa rozlúčil s priateľmi a šiel na veliteľstvo, kde videl všetkých vysoko postavených Nemcov opitých a prejedajúcich sa, z čoho mu bolo zle. Müller mu ponúkol piť na víťazstvo, ale Sokolov ako pravý vlastenec nepil, napil sa až na svoju smrť.
"Žeby ja, ruský vojak, pil na víťazstvo nemeckých zbraní?! Čo by ste ešte nechcel, herr kommandant? Tak či onak zomriem, choď si do čerta so svojou vodkou!“ Postavil som pohár na stôl, vraciam zájedku, a vravím: ,,Ďakujem pekne za pohostenie, ale ja nepijem” on sa usmieva: „Nechceš si pripiť na naše víťazstvo? Vypi si teda na svoju smrť.” Čo som mohol stratiť? ,,Na svoju smrť a na vykúpenie z múk si vypijem, “ odpovedám mu. Na to beriem pohár a na dva glgy vlievam do seba, ale zájedku nechávam, z úctivosi dlaňou utieram ústa a vravím: ,,Ďakujem pekne za pohostenie. Som pripravený, herr kommandant, poďme zastreľte ma!"

Nakoniec vypije 3 poháre a Müller v podnapitom stave ho prepúšťa. Bere slaninu a chleba pre priateľov a uteká do bloku kde všetko spravodlivo rozdelí.

Nemci potrebovali šoféra pre svojho majora, a tak sa ním stáva Sokolov, major je tučný a stále je a pije, nazýva ho brav. Zo Sokolova sa pomaly stáva človek – zotavuje sa. Keď má svojho brava odviezť blízko ruského frontu, do Polocka, urobí si plán na útek. Počuje všade vychvalovanú a geniálnu delostreľbu svojich, búši mu srdce, tresol majora do spánku, obliekol si jeho uniformu a ide na ruskú stranu, najskôr si Nemci myslia, ze je to naozajstný nemecký major, ale keď prekročí hranice ich frontu, zbadajú sa a strieľajú po ňom, no už je neskoro. Bozkáva svoju rodnú zem. Tu autor nádherne vykesľuje lásku Rusov k svojmu rodisku. Andrej urobil veľký čin, a taktiež major za Rusom zíde do zajatia aj jeho taška plná nemeckých vojenských plánov. Sokolov je ospevovaný na každú stranu, dostáva vládne vyznamenanie, chodí od plukovníka k plukovníkovi rozpoprávať svoje príhody a zážitky. Dostáva voľno, no musí ísť do nemocnice celkovo sa uzdraviť, skadiaľ píše list Irine, že je v rodnej zemi, lenže Andrejovi príde list, ktorý písal sused Ivan. V liste píše, že v júni ´42 bombardovali vo Voroneži, kde zabili aj Irinu s dcérami, Anatolij nebol práve doma  zo smútku chce ísť bojovať na front. Sokolov nemohol uveriť, rozpamatal sa na Irinine slová na stanici keď sa lúčili, zovreli mu srdce, a rozmýšľal či to bol skutočný život, či len sen, a každú noc sa mu snívalo s rodinou.

Sokolov prestal rozprávať, bolo ticho. Zapálil si cigaretu a o chvíľu znovu začal.

Z nemocnice sa šiel pozrieť na svoj dom a videl len hlbokú jamu, nemal domov, tak býval u kamaráta z frontu. Anatolij mu píše list, že je kapitán, veliteľ batérie delostrelectva, školu úspešne skončil, má šesť radov a medailí. Sokolov bol opäť hrdý, no nie nadlho, napriek tomu, že sa tešil, že syna uvidí v nemeckej zemi, nemal z toho veľa, pretože pri dobytí Berlína (9.5.) Anatolija trafil nemecký ostreľovač a on umrel. Pochovali ho v nemecku, Andrej nehorázne smútil veď stratil posledného člena rodiny. Neplakal, len ho pobozkal v rakve a odišiel do Uriupinsku k priateľovi. Každý deň po práci chodí na pivo do pohostinstva, kde je stále malý chlapec, ktorého si všíma. Osloví ho Ivan, čím uhádol jehho meno. Ivan nevedel pochopiť ako vedel, jeho meno, tak Sokolov mu povedal, že je jeho otec.

"Ivanko, vieš ty, kto som ja?" A on skôr vydýchne, ako sa spytuje: "Kto?" Vravím mu tak isto potichu: "Tvoj otec." Bože môj, čo sa tu stalo! Vrhol sa mi okolo hrdla, bozkáva mi tvár, ústa, čelo a kričí tak zvonivo a tenko ako vtáčik – chocholáčik, až je kabínka plná kriku: "Otecko môj dobrý! Vedel som! Vedel som, že ma nájdeš! Tak dlho som čakal, až ma nájdeš!" Pritisol sa ku mne, celý sa chveje ako bylinka vo vetre. A mne sa tmí v očiach a tiež sa celý trasiem, aj ruky sa mi trasú."

Ivan bol šťastný, lebo jeho otec mu sľúbil pri odchode na front, že sa raz vráti. Ivanko žil na ulici, kým sa oňho nezačal starať Andrej, dal mu jesť, piť, obliekla ho gazdiná, u ktorej bývali. Sú obaja spoju šťastní. Sokolov v zime príde o vodičský preukaz a tak stráca prácu, preto musia odísť do Kašár za ďalším priateľom z vojny, kde si bude hľadať prácu. Neustále sníva o svojej rodine, Irine, deťoch, kde on je za ostnatým drôtom a nemôže sa ich ani len dotknúť. Plače a bojí sa o Ivanka, krorý mu je teraz jediným "príbuzným". Obaja sú pre seba všetkým, čo majú.

Prichádza autorov priateľ na loďke, Sokolov a Ivanko odchádzajú ďalej do Kašár a autor za nimi aj slzu vyroní, keď vidí šťastie tých dvoch, ako sa našli.