Platon Teória ideí

V diele Republika sa Platón pokúša rozlíšiť čistú filozofiu a politiku. Považuje politiku a filozofiu za opozitá a tento jeho názor je vyslovený vo výroku, že štát má možnosť prežiť iba vtedy, ak filozofi budú kráľmi. Králi a princovia musia mať ducha a silu filozofa, ktorá sa u nich stretáva s politickou múdrosťou. Ďalšou otázkou je význam filozofie a ten je predstavený vo veľmi vplyvnej časti Republiky, s ktorou síce čitateľ nemusí súhlasiť, ale nemôže sa ubrániť jej vplyvu.
Platónova filofia je založená na rozdiele medzi realitou a zjavom. Ale tiež tu môžeme nájsť náboženskú teóriu reality a tiež matematickú a iné disciplíny, ktoré sa snažia opísať realitu. Tieto disciplíny nám dávajú silnú zmes intelektuálnych a náboženských emócií, ktoré vo viacerých obdobách ovplyvnili mnoho veľkých filozofov.
Platónova teória myšlienok je opísaná 3 spolusúvisiacimi otázkami. 1. Kto je filozof?
Filozof je milovník múdrosti. Ale milovník múdrosti nie je to isté ako milovník znalosti. Čiže je lepšie, keď povieme, že filozof je osoba milujúca „víziu pravdy“. Tak sa hneď dostávame k druhej otázke :
2. Čo je vízia?
To môžeme vysvetliť na príklade človeka milujúcom krásne veci hoci on nie je filozof, pretože má rád iba krásne veci. Filozof miluje krásnu samu o sebe. A človek, ktorý miluje pekné veci iba sníva, zatiaľ čo človek, ktorý pozná absolútnu krásu, je bdelý. Ten prvý má iba názor, ale druhý má znalosť. 3. Aký je rozdiel medzi znalosťou a názorom?
Znalosť je neomylná, pretože je logicky nemožné zmýliť sa v nej. Ale názor môže byť chybný. Napríklad, keď povieme: „Myslím, že bude snežiť“, je to názor. Ak neskôr skutočne nasneží, je to znalosť, ale subjektívny predmet je v oboch prípadoch rovnaký. Ak niečo môže byť v istom okamihu vecou názoru, nemôže byť v tej istej chvíli aj vecou znalosti. Znalosť je neomylná, názor môže byť nesprávny, čo záleží od reality a od toho, čo je iba zjav. Čiže znalosť a názor musia byť spojené s rozličnými predmetmi. Čiastočné zložky sa stále zúčastňujú na protichodných charakteroch, to znamená, že čo je krásne je z iného pohľadu na vec škaredé. Názor je na svet prenášaný pomocou zmyslov, čiže znalosť je vnútorný citový svet. Názor je spájaný s čiastočnými krásnymi vecami, ale znalosť s krásou samotnou. Čiastočné veci nie sú skutočné („nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky“)
Teória myšlienok je čiastočne logická, čiastočne metafyzická. Logická časť sa týka významu „hlavných slov“. Môžeme to vysvetliť napríklad na slove mačka.

Vieme, že mačka je zviera. Toto slovo však nevzniká, keď s narodí určitá mačka a nezaniká so smrťou ktorejkoľvek mačky. Nemá žiadny význam v priestore a čase. Toto je logická časť doktríny. Podľa metafyzickej časti, mačka je mačka vytvorená Bohom, je skutočná. Tu sa Platón pokúša vysvetliť, že počet rozličných jedincov má bežné meno a bežnú myšlienku alebo formu. Snaží sa rozlíšiť napr. posteľ v izbe, vyrobenú z dreva od odrazu tejto postele v zrkadle, ktorý je len predstavou. Posteľ stvorená Bohom môže byť považovaná za znalosť, ale vzhľadom na množstvo iných postelí je len názorom. Filozof sa zaujíma iba o jednu ideálnu posteľ, nie o všetky postele v našom svete. Ľudia zvyknú považovať filozofov za „zvláštne tvory“. Ale v múdrej spoločnosti sa filozofi nebudú zdať blazniví, takí sa zdajú len medzi bláznami. V Republike sa môžeme dočítať o 2 cestách filozofickej vlády:
Štát môže byť riadený fiozofmi, z ktorých sa stávajú pravidlá alebo pravidlami, ktoré sa tvoria filozofov. Ak sa novonarodený princ stane filozofom, prináša na svetlo sveta ideálnu politiku. A ako sa môže mladý človek vzdelať tak, aby sa stal filozofom? Ktokoľvek, kto vytvoril akúkoľvek kreatívnu prácu okúsil pravdu a krásu, ktorá sa objavila – nezáleží na tom, či to bolo niečo malé alebo veľké. Väčšina najlepšej tvorivej práce v umení, vede alebo literatúre bola výsledkom chvíle. A to sa týka aj filozofie. Svet intelektu sa odlišuje od sveta zmyslov. Oba sa rozdeľujú na 2 druhy: príčinu a pochopenie. Príčina je spájaná s čistými mýšlienkami. Vo svete nie sú rovné čiary (v matematike áno) – musíme nájsť existenciu vyššieho zmyslového sveta. Podľa Platóna to nemôžeme urobiť s určitou príčinou. Platón sa snaží vysvetliť rozdiel medzi čistou intelektuálnou víziou a zmätenou víziou na analógií so zrakom. Svet myšlienok je to, čo vidíme, keď je predmet osvetlený slnkom. Oko je späté s dušou a slnko so zdrojom svetla a pravdy. Podľa tejto teórie o slnečnom svetle a šere môžeme prirovnať filozofov k väzňom v jaskyni, ktorí môžu pozerať iba jedným smerom, na oheň a stenu pred nimi. Jediný spôsob, ako rozlíšiť medzi realitou a tieňmi na stene je uniknúť z jaskyne na slnečné svetlo. Ale potom sa filozof musí vrátiť a povedať ostatným, čo je skutočná pravda a vyviesť ich von na svetlo. Hoci ho budú považovať za blázna, iba tak sa môže stať vodcom. Pozícia dobra v Platónovej filozofii je zvláštna. Hovorí, že veda a pravda sú ako dobro, ale dobro má vyšší význam.

Je to tiež fúzia intelektu a mysticizmu, ale konečný význam mysticizmu má vyššiu moc. Nemôžeme vyjadriť sami seba v jazyku zloženom len z vlastných mien, potrebujeme „hlavné slová“. Slová nie sú bezvýznamné zvuky a je ťažké vidieť, aký majú význam ak svet pozostáva z čiastočných zložiek, ktoré sú vyjadrené vlastnými menami.
Platónove mýšlienky boli formulované po mnohých úpravách. Jeho doktríny obsahujú mnoho obvyklých chýb. Myslí si, že krása je krásna, že univerzálny človek je meno niečoho, čo vytvoril Boh. Nevie, aký veľký je rozdiel medzi univerzálnym a čiastočným. Neskôr sám zistil tieto nedostatky a napísal jednu z najvýznamnejších sebakritík v histórií. Hovorí: „Sú časy, keď si myslíme, že nič nemá význam. Niekedy však utečieme od tejto predstavy, pretože sa bojíme že spadneme až na dno nezmyselnosti.“
Mnoho zaujímavých postojov o myšlienkach nájdeme v diele Parmerides: „Zúčastňuje sa jedinec celej myšlienky, alebo iba jej časti?“ Ak sa jedinec zúčastňuje myšlienky, jedinec a myšlienka sú podobné. Naše myšlienky musia byť o niečom. Myšlienky musia byť neznáme, pretože naša znalosť nie je absolútna. Ak je Božia znalosť absolútna, nepozná nás, a preto nás nemôže riadiť. V Parmedisovi je tiež vysvetlené rozlíšenie medzi realitou a zjavom. Ak sa skutočne objaví, nie je to „nič“ a preto je to súčasť reality. Ak sa zjav skutočne neobjaví, prečo sa potom oň zaujímame?
Platón načŕta zaujímavú skicu vzdelania vhodného pre mladého človeka, ktorý sa chce stať vodcom. Mladý človek určený na túto slávu na základe kombinácie intelektuálnych a morálnych kvalít musí byť spravodlivý a jemný, mať záujem učiť sa, musí mať dobrú pamäť a harmonickú myseľ. Štúdium musí pripravť jeho myseľ pre víziu večných vecí. Vo vedeckých výskumoch môžeme nájsť „najvyššiu pravdu“: akákoľvek hypotéza, hociako absurdná, môže byť užitočná pre vedu, ak umožňuje objaviť veci nového pohľadu. Viera v dobro je kľúčom k vedeckému pochopeniu sveta a je užitočná, hoci neskôr sa môže stať nebezpečnou. .