1. Životopis a tvorba
1.1. Životopisné údaje Karla Čapka
Prozaik, žurnalista, dramatik, esejista, autor kníh pre deti, básnik, prekladateľ z francúzštiny, literárny, výtvarný a divadelný kritik, estetik, filozof, filmový libretista Karel Čapek sa narodil 9. januára 1890 v Malých Svatoňoviciach pri Trutnove v rodine lekára.
Jeho otec MUDr. Antonín Čapek bol tiež osvetovo a politicky činný, matka, Božena Čapková zbierala slovesný folklór – publikovala v Českém lidu 1896. Najväčší vplyv na Karlov bohatý jazyk mala jeho babička z matkinej strany Helena Novotná, ktorá žila v rodine Čapkovcov v rokoch 1900 – 1912. Karel prežil detstvo v Podkrkonoší. Ešte v roku jeho narodenia sa rodina presťahovala do Úpice, kde v rokoch 1895 – 1901 navštevoval obecnú školu a prvú triedu meštianskej školy. Gymnázium študoval najprv v Hradci Králové, kde v rokoch 1901 – 1095 býval s babičkou Helenou. Odtiaľ však odišiel, keď mu údajne hrozilo vylúčenie pre účasť v študentskom krúžku, podozrievanom zo sympatií k anarchizmu. Kvintu a sextu v rokoch 1905 - 1907 vychodil v Brne, kde žila jeho vydatá sestra Helena Koželuhová. Potom, ako sa Karlovi rodičia v lete 1907 presťahovali do Prahy, prestúpil sem na Akademické gymnázium, kde zmaturoval v roku 1909.
Debutoval básňami, ktorú uverejnil už ako tercián na jar v roku 1904 v brnenskom časopise Neděle. V rokoch 1908 – 1911 publikoval prevažne práce napísané s bratom Josefom. V rokoch 1909 – 1915 študoval na Filozofickej fakulte v Prahe predovšetkým filozofiu, dejiny výtvarného umenia a estetiku, ale tiež francúzsku, anglickú a nemeckú filozofiu. Z jeho seminárnej práce vzišla neskôr vydaná kniha o pragmatizme. Doktorát z filozofie obhájil v roku 1915 dizertáciou Objektivní metoda v estetice se zřením k výtvarnému umění. Svoje pražské štúdia prerušil v roku 1910/1911 pobytom na univerzitách v Berlíne (zimný semester) a v Paríži (letný semester). V Paríži býval s bratom Josefom, ktorý sem prišiel už koncom októbra 1910. Spoločne s ním tu rozpísal prvú verziu hry Lúpežník.
Po návrate z Paríža v júli 1911 sa začal výrazne podieľať na nástupe mladej generácie zanietenej pre moderné umenie (zvlášť kubizmus), a to bohatou publikačnou činnosťou (prózy, referáty, preklady, poézie), organizačnou (1911 – 1912 člen Skupiny výtvarných umelcov, jeden z organizátorov Almanachu r.1914 atd.) i polemickou (1913 prvá veľká kontroverzia s F. X. Šaldom). Spoločne vyznávané snahy predvojnovej avantgardy ho od roku 1912 priviedli do úzkeho styku s S. K. Neumannom (rozišli sa r.1919 pre rozdielny vzťah k domácemu politickému vývoju).
Počas vojny nebol odvedený pre ochorenie chrbtice. Po absolutóriu ťažko hľadal zamestnanie, nakoniec od marca do septembra 1917 sa stal spolu s J. Foustkom (budúcim lekárom, prekladateľom anglickej a americkej literatúry, ktorý mu začiatkom 30. rokov poskytol tematický impulz k Bílej nemoci) súkromným učiteľom syna hr. V. Lažanského.
Od 5. – 20. októbra 1917 pracoval v knižnici Národného (vtedy Zemského) múzea v Prahe. 22. októbra nastúpil do obrodných Národných listov ako redaktor. Tu bol zamestnaný až do začiatku roku 1921, kedy dal výpoveď na protest proti prepusteniu J. Čapka a zároveň proti politickej (protimasarykovskej) línii listov. 1. apríla 1921 nastúpili bratia Čapkoví na miesto v pražskej redakcii Ľudových novín, kde Karel Čapek pôsobil až do svojej smrti. Od 1. októbra 1921 do 30. marca 1923 bol zároveň dramaturgom a režisérom Vinohradského divadla. V rokoch 1921 – 1922 sa tiež pokúšal o filmové libretá (Zlatý klíček, Rusalka). V tej dobe ešte stále býval v malostránskom byte svojich rodičov. Už po matkinej smrti (1924) sa v apríli 1925 presťahoval do vlastného domu na Vinohradoch (druhú časť dvojvily obýval jeho brat Josef). Tu býval spočiatku s otcom, ktorý zomrel v roku 1929, neskôr s herečkou a spisovateľkou O. Scheinpflugovou, s ktorou sa oženil v roku 1935. V dome sa tiež schádzali tzv. pátečníci, debatný klub intelektuálov najrôznejších profesií a stanovísk.
Od začiatku 20. rokov veľa cestoval. Cesty, ktoré podnikol, mali vplyv na jeho tvorbu. Cesta do Talianska (1932)– Italské listy, do Anglicka (1924)– Anglické listy, do Španielska (1929)– Výlet do Španěl, do Holandska (1931)– Obrázky z Holandska, do Rakúska (1935), do Dánska, Švédska a Nórska (1936)- Cesta na sever, do Švajčiarska a Francúzska (1937).
Rada krátkodobých zájazdov mierila spravidla na rôzne kongresy (1927 Paríž, 1931 Ženeva, 1935 Nizza, 1936 Budapešť), alebo na premiéry vlastných hier (1923 Berlín a pritom severné Nemecko). Svetový ohlas jeho hier na začiatku 20. rokov spolu s týmito cestami ho priviedol k rozsiahlym stykom so zahraničnými spisovateľmi a mysliteľmi a mal tiež vplyv na jeho voľbu za prvého predsedu československého Penklubu (1925 – 1933). Svoje styky využíval k hájeniu pozícií buržoázneho československého štátu . Silné puto ho viazalo zvlášť k T. G. Masarykovi, s ktorým sa osobne zoznámil v roku 1922. Od roku 1934 chodil niekedy pracovať do Prohoře u Žlutic na statok svojej sestry, od roku 1936 pracoval často na svojom dome Strž u Dobříše.
V zime 1938 bol skupinou francúzskych spisovateľov navrhnutý za kandidáta na Nobelovu cenu za literatúru. Zomrel na zápal pľúc v roku 1938, vyčerpaný ako horúčkovitou prácou pre záchranu republiky, tak štvanicami poriadanými na jeho osobu v pravicovej tlači po Mníchove. Pochovaný bol na vyšehradskom cintoríne v Prahe.
1.2. Prehľad tvorby a stručná charakteristika diel
Literárne dielo Karla Čapka sa od samého počiatku vyznačuje snahou o čo najužší kontakt so živou prítomnosťou. Táto snaha, podporená i autorovou filozofickou orientáciou sa uplatňovala u Čapka rozmanitými spôsobmi: vo výbere tém a hrdinov, v prikláňaní sa k istým dobovým umeleckým hnutiam i v sympatiách k cudzím autorom, v preferovaní určitých žánrov i literárnych druhov.
Stredom jeho záujmu boli každodenné otázky bežného človeka. Čapek riešil vo svojich románoch živé problémy spoločnosti 20. storočia. Takisto námetom jeho diel bol vpád vedy a techniky do života človeka.
Do literatúry vstúpil dosť neobvykle. Prvé krátke prózy Zářivé hlubiny (1916) a Krakonošova záhrada (1918) a drámy Ze života hmyzu (1918) a Adam Stvořitel (1927) napísal s bratom Josefom, ktorý sa neskôr venoval výtvarnému umeniu. Krakonošova záhrada je poviedka typu: „Čo by sa stalo, keby...“. Dráma Ze života hmyzu zobrazuje jednotlivé ľudské typy v podobe hmyzu (chrobák = sebecký, mravec = vládychtivý...). V závere tulák – pozorovateľ všetko zlé zničí. V dráme Adam Stvořitel vyjadruje potrebu nemeniť svet, pretože každá zmena vedie iba k horšiemu.
Utopistická dráma R.U.R (Rossum's Universal Robots 1921) expresionisticky vyjadruje obavy o osud ľudstva vo svete, v ktorom sa zmocnia vlády stroje. Námetom hry je konflikt medzi umelými ľuďmi – robotmi a ľuďmi, ktorí ich využívajú. Továreň chrlí Robotov, nároky na nich zvyšuje, preto sa vzbúria. Ničia stroje, vraždia ľudí i seba navzájom. V závere dvaja z Robotov, Primus a Helena, obdarení citom, ožijú ako ľudia a zachránia život na Zemi. Autor v tejto dráme zobrazil krajné možnosti mechanizácie života a nebezpečenstvo.
Za utopistický román sa považuje dielo Továrna na absolutno (1922), kde sa zamýšľal nad pravdepodobnými tragickými dôsledkami nových vedeckých a technických objavov.
Ďalším románom je Krakatit (1924). Námetom je vynález trhaviny, ktorá dokáže zničiť celý svet. Vynálezca inžinier Prokop prechádza zložitou cestou, aby nakoniec pochopil, že človek má robiť pre ľudstvo užitočné veci. Tento román má protivojnový charakter. Názov je odvodený od sopky na ostrove Krakatoa. Dej sa odvíja na rozhraní sna a skutočnosti.
V hre Věc Makropulos (1922) vystupuje slávna speváčka Emília Marty, ktorej otec bol lekárom Rudolfa II. Na nej vyskúšal elixír, ktorý jej zaručil tristoročnú mladosť. Taký dlhý život pre ňu stráca zmysel a nič už nemá pre ňu cenu, preto liek znova neužije. Hra sa končí myšlienkou: „....dobre, že je smrť na svete“.
Kritikou nemeckého fašizmu je román Válka s mloky (1936) a najmä hry Bíla nemoc (1937) a Matka (1938). Hra Bíla nemoc je postavená na konflikte dvoch životných princípov, demokratického humanizmu (lekár Galén) a totalitnej diktatúry (diktátor Maršal). V krajine vypukne neznáma choroba, akýsi novodobý mor, na ktorý ochorie Maršal. Lekár Galén vynájde liek na bielu nemoc, ale je ochotný liečiť iba vtedy, keď sa vlády vzdajú svojich vojnových plánov. Diktátor Maršal zo strachu zo smrti súhlasí, ale Galéna ušliape sfanatizovaný dav vo chvíli, keď s liekom prichádza na pomoc. Proti vojne vystupuje Čapek v hre Matka. Obraz matky je symbolom odvahy postaviť sa proti zlu. Hoci vo vojne stratila muža a štyroch synov, dáva najmladšiemu synovi Tonimu do rúk pušku po vypočutí správy, že nepriateľské lietadlá zabíjajú malé deti.
Obľúbené sú i Čapkove detektívne príbehy Povídky z jedné kapsy a Povídky z druhé kapsy (1929), v ktorých venoval pozornosť psychike postáv. Vyslovoval v nich skeptické názory na civilizáciu. O mravnej náplni umeleckej tvorby a zodpovednosti umeleckého talentu sa vyslovil v diele Život a dílo skladatele Foltýna (1939). V komédii Loupežník (1920) zdôrazňoval Čapek radostný pocit zo života a to, že každý má svoju pravdu. Mladý chlapec chce dobyť dievča chránené stenou malomeštiactva.
Karel Čapek napísal niekoľko cestopisných próz – Anglické listy, Výlet do Španěl, Cesta na sever, filozofických statí – Pragmatismus, esejí o umení – Marsyas (úvahy, zodpovednosť spisovateľa za zachádzanie s jazykom), Jak se co dělá a knihu o praktických otázkach ľudskej práce – Záhradníkův rok. V pesimistickej zbierke poviedok Boží muka je autor presvedčený, že ľudia nemôžu poznať absolútnu pravdu. Tieto poviedky majú sklon k reflexívnosti a lyrickosti.
Do zbierky Čapkových diel patrí aj trilógia Hordubal (neschopnosť ľudí – príčina smrti Juraja), Povětroň (rekonštrukcia života smrteľne zraneného letca), Obyčejný život (problém ľudského poznania), kde rieši problém dorozumievania sa medzi ľuďmi.
Venoval sa i tvorbe pre deti - Dášenka, čili život štěněte, Devatero pohádek.
Karel Čapek svojou tvorbou reagoval na súčasnú spoločenskú situáciu v Európe, na prejavy fašistickej expanzívnosti, zatiaľ čo v symbolickom duchu sa vyslovoval k svojim stálym témam podstaty ľudskosti a pravdy, zmyslu poznania a sily základných mravných hodnôt. Okrem poviedok, románov, hier a rozprávok pre deti uverejnil množstvo cestopisov, fejtónov a článkov.
2. Štruktúra analyzovaného diela
2.1. Tematický plán
2.1.1. Literárny druh: dráma
2.1.2. Literárny žáner: tragédia
2.1.3. Námet: Hrozbu nemeckého fašizmu zobrazil autor občianskou vojnou v Španielsku. Táto vojna je takisto výzvou na obranu demokracie, vlasti, slobody a pokroku.
2.1.4. Téma: Dopad občianskej vojny v Španielsku na rodinu, ktorej pevnou skalou bola matka s piatimi synmi. Zachytenie pocitov matky, ktorej postupne zomierajú manžel a synovia. Ich najväčšou snahou bolo zomrieť za veľkú vec a stať sa hrdinom.
2.1.5. Idea:Láska matky k svojim synom je taká veľká, že dokáže pretrpieť bolesť z ich straty a obety v boji za veľké myšlienky.
„Jdi! “1.)– gesto, ktorým matka posiela do boja proti násilnej moci, ktorá vraždí deti svojho posledného ostávajúceho syna.
2.1.6. Motívy: statické – opis otcovej izby
„V průčelí otcova podobizna v důstojnické uniformě; dále zavěšené šavle, kordy, bambitky a pušky, čibuky, památky z koloniálních výprav, jako oštěpy a štíty, luky, šípy a jatagany, paroží, lebky antilop a jiné lovecké trofeje. Další stěny zabírají knihovny a vyřezávané skříně, stojan s řadou vyleštěných pušek, orientální textilie, mapy a zvířecí kůže. Vůbec pokoj je přeplněn mužským haraburdím: těžký psací stůl a na něm slovníky, glóbus, dýmky, těžítka ze šrapnelů, džbánky na tabák a podobné krámy; pohovka s tureckými polštáři, odřená křesla a taburety, arabský stolek se šachovnicí, stolek s cestovním gramofonem, na skříních vojenské čepice a přilby, a všude ještě nějaká exotická plastika, černošské masky a co se tak před dvaceti třiceti lety přinášelo z cest a z kolonií jako souvenirs. Všechno je však už na první pohled hodně zvetšelé a nečasové; vypadá to spíš jako rodinné muzeum než jako obývaný pokoj.“ 2.)
dynamické – vypuknutie občianskej vojny v Španielsku a ďalšia situácia v rodine
V Španielsku vypukne občianska vojna medzi prívržencami fašizmu a ľudovou revolučnou masou. Na jednej strane stojí Kornel, na druhej jeho brat Petr. Petr sa dostane do zajatia fašistov, ktorý ho rozstrieľajú. Kornel zahynie v uliciach pri boji proti revolucionárom. Vojna neustále pretrváva a vyžaduje si ďalších bojovníkov a ďalšie obete. Hlas v amplióne žiada všetkých mužov a mladých chlapcov, aby prišli obraňovať svoju vlasť.
„Už ne lidský hlas, ale vlast sama vás volá. Já vlast volám všechny muže. Já matka vlast prosím své syny: braňte mne, braňte mé děti.“3.)
Matka sa bráni proti tejto prosbe.
„Ne, ty nejsi matka! Já jsem matka, já, já, rozumíš! Jaké ty máš právo na mé děti? Kdybys byla matka, nemohla bys je posílat na vojnu! Ukryla bys je jako já, zamkla bys je jako já a křičela bys: nedám, nedám! – Já už nemám koho dát, abys věděla. Nikdo tu není. Jsem tu jen já, stará, bláznivá ženská. Já už jsem dala všechny syny. Nemám už, nemám.“ 4.)
Po tom, ako do boja začnú odchádzať aj mladí chlapci a Toniho spolužiaci, rozhodne sa i samotný Toni, že chce ísť bojovať.
„Nesmíš se zlobit, mami, ale já musím. Víš, to je... prostě nařízení. Všichni muži se musejí hlásit...“5.)
„Prosím tě, maminko, nezlob se na mne; víš, já ti to neumím tak říci, ale nech mluvit jí... vlast, a uvidíš sama, že musím jít jako všichni...“6.)
Matku začnú prehovárať aj ostatní mŕtvi synovia a manžel, aby pustila Toniho bojovať za svoju vlasť. Matka si je však vedomá nebezpečenstva a toho, že prišla už o všetkých svojich synov a jediná radosť v jej terajšom živote je Toni. Preto začne odporovať svojim mŕtvym synom a manželovi.
„Vy by ste chtěli, aby taky padl, že? Přišli ste si pro něho, ne? Tak vy jste všichni proti mně! Všichni jste proti mně!“7.)
„Nechte mne! A jděte mi odtud! Já... já už vás nechci vidět.“8.)
Matka je rozhodnutá, že Toniho nikam nepustí, ale po hlásení z ampliónu o tom, že nepriateľské lietadlá zaútočili na školu a strieľali po deťoch rázne zmení svoj názor.
„Slyšte, slyšte, slyšte! Voláme k ampliónu celý svět! Voláme lidi! Nepřátelská letadla napadla dnes ráno vesnici Borgo a svrhla pumy na obecnou školu. Do prchajících dětí střílela ze strojních pušek. Osmdesát dětí bylo raněno. Devatenáct dětí postříleno. Třicet pět dětí bylo výbuchem... roztrháno.“9.)
„Co říkaš? Děti? Copak někdo zabíjí děti? Děti! Malé, usmrkané děti!“ strhne se stěny pušku a podává ji oběma rukama Tonimu. S velkým gestem: „Jdi!“ 10.)
2.1.7. Časopriestor: Španielsko – celý dej sa odohráva v otcovej pracovni
Čas ani miesto nie sú presne určené, dielo bolo napísané tesne pred 2. svetovou vojnou ako hrozba pred nemeckým fašizmom.
2.1.8. Postavy: Hlavné
Matka Dolores – Matka piatich synov, ktorá prišla o svojho manžela Richarda a svojho najstaršieho syna Odřeja. Nadovšetko milovala svojich synov, stále ich videla ako malé deti. Po manželovej smrti mu ostala verná. Postupne prišla o všetkých svojich synov. Spočiatku nedokázala pochopiť dôležitosť ich obete a chcela uchrániť svojho posledného syna Toniho pred hrdinstvom, ktoré malo za následok smrť. Dokázala komunikovať so svojimi blízkymi mŕtvymi a bránila sa pred ich naliehaním, aby poslala Toniho do vojny.
„Tak proto jste sem přišli, že? To jsem si myslela! Ale já vám Toniho nedám, slyšíte? Toni nemůže jít! Toni nemůže!“11.)
Bola symbolom odvahy postaviť sa proti zlu keď posiela do vojny svojho posledného syna s gestom: „Jdi!“12.)
Matkiným zmyslom života bola rodina, iba za tú by bola ochotná bojovať.
„Ty jsi tak prudká, víš? Ty bys taky šla na smrt, miláčku, kdyby to muselo být.“ „Ale za vás člověče! Za vás a za nic jiného! Za svého muže, za svou rodinu, za děti – Co mně ženské kdy bylo po něčem jiném!“13.)
Otec Richard – Bol vojak a často sa zúčastňoval na koloniálnych výpravách. Na jednej takejto výprave v Afrike zomrel v boji proti domorodcom, keď veliteľ vydal zlý rozkaz. Bol hrdinom pre svojich synov. Snažil sa vysvetliť žene, že zomrieť pre niečo veľké je hrdinstvo, a že to má význam.
Ostal vždy rovnaký, mladý, ale i napriek svojmu presvedčeniu o hrdinstve trochu zapochyboval. „Inu, vždycky se za něco umíralo, kdopak ví už zač; asi to jinak nejde. Ale někdy si myslím... kdybych byl teď plukovníkem nebo generálem na penzi a žil tady s vámi a s maminkou – psal bych své paměti a zrýval půdu na zahradě... Nebylo by to špatné, hoši. Nechte to být, život je život; člověk aspoň může něco dělat. Já vím, vy všichni jste položili život za něco velikého: tuhle Ondřej za vědu a Jirka za pokrok techniky, a Petr – zač si vlastně zemřel Petříku?“ „Za rovnost a svobodu, tati:“ „A já za krále, vlast a za čest praporu. Nebo proto, že jeden plukovník dal pitomý rozkaz, ale to už je jedno.“14.)
Jeho posledný syn sa narodil až po jeho smrti, ale i z neho chcel mať hrdinu. Miloval svoju ženu i napriek tomu, že zostarla a on ostal stále mladý.
Ondřej – Najstarší syn, bol lekárom. Odišiel do kolónií na rovník zistiť príčinu žltej zimnice a liečiť ju. Ochorel na ňu a zomrel. Matka mu vyčítala, prečo práve on musel ísť zachraňovať ľudí a nezachránil seba. On jej to argumentoval takto: „Podívej se mami: na žlutou zimnici umíralo ročně tolik set tisíc lidí. To by přece byla hanba, kdyby se proti ní něco nenašlo. To je... prostě povinnost, ne?“15.)
Aby zistil príčiny žltej zimnice, nechal sa poštípať nakazeným komárom. Opisoval svoju smrť, aká bola hrozná. Bol súcitný, pretože nikomu neprial mať takú chorobu, a preto chcel na ňu nájsť liek. Aj keď bol už mŕtvy, hovoril, že keby žil, pomáhal by ľuďom v iných chorobách aj keby ho to opäť malo stáť život. Ale napriek tomu, nič krásne a zvláštne na svojej smrti nevidel.
Bol iný ako jeho bratia, nechcel bojovať proti ľuďom, ale proti tomu, čo ničilo ľudí. Chápal matku v tom, že nechcela Toniho pustiť bojovať. Videl jeho chabé telo a vedel, že nemá dosť síl. Pokým žil, nahrádzal svojim mladším bratom otca.
Bol nadšený tým, že matka aj po jeho smrti odoberá jeho lekárske časopisy. Bol energický a naplno oddaný svojej profesii i po smrti.
Jiří – Mladší syn. Jeho vášňou bolo lietanie. Snažil sa spraviť výškový rekord s nákladom. Práve, keď sa mu to podarilo, odlomilo sa mu krídlo a jeho lietadlo sa zrútilo spolu s ním. Zjavil sa mame, ale bál sa jej povedať, čo sa mu stalo a že je mŕtvy.
- „No víš, mami. Ale nebudeš se na mne zlobit? Mně se totiž něco porouchalo na letadle, víš? To je to celé.
- „Jirko, tobě sa něco stalo?“
- „Nic, mami. Opravdu, ani to vůbec nebolelo. Víš, mně se u letadla ulomilo křídlo – a tak, víš?“
- „Jiří, ty přede mnou něco tajíš!“
- „Nesmíš se zlobit, maminko, ale jáj sem se zabil.“16.)
Bol hrdý na to, že sa mu podarilo spraviť rekord, ale aj smutný, pretože sa mu pokazil výškomer a nikto nemohol zistiť, že to čo on dokázal je možné využívať. Svoju smrť opisoval ako stav bezvedomia, kedy sa človeku zdá, že padá dolu celú večnosť a celá zem sa rúti proti nemu. Tiež ale pochybuje o svojom hrdinstve. Vždy videl svojho otca ako hrdinu, pre ktorého to bolo jednoduché stať sa ním. Ale až keď je mŕtvy, že to také jednoduché nie je. „Víte, ono se řekne... umřít za něco velkého: za vědu, za vlast, za víru, za spásu lidstva nebo co; ale když je člověk v tom, tak to vypadá jinak.“17.) Pri rozhovore s Ondrom priznal, že tiež na svojej smrti nič výnimočné a krásne nevidí. Ale i tak spolu s ostatnými prehováral matku, aby pustila Toniho do vojny. „Je přece... synem majora. Jeho tatínek padl na bojišti... jako hrdina. Jak by to, prosím tě vypadalo, kdyby se náš kluk nehlásil! To je otázka cti, víš?“18.)
Kornel a Petr – Dvojičky. Obaja boli po otcovi, ale boli protikladmi. Odlišní psychicky aj fyzicky. Často sa hádali a bili, ale mali sa radi. Obaja boli zástancami odlišných politických názorov. Necháva partiu dvojičiek nedohranú a nedoriešenú, tak ako pri šachu, tak i v ich presvedčeniach a vojne. Malému Tonimu dávali rady, aby dal pokoj smrti a radšej ospevoval život, no sami sa vydali smrti naproti. Obaja strácajú v boji život.
Kornel – Typ pracovitého inteligenta tej doby, predstaviteľ fašizmu a konzervativizmu. Duchovne prázdny. Už pri šachovej hre sa prejavil jeho konzervativizmus a jeho snaha dať veci, tam kde boli. Držal sa strany, ktorá chcela tvrdo vládnuť nad ľudom. Bol jej plne oddaný a to chcel preniesť i na Toniho. „Ty ses ještě nenaučil strašně věřit.“ „V co věřit?“ „Ve svou pravdu. Nikdy by člověk neudělal za sebe, co dělá za svůj prapor.“19.) Keď vypukla vojna, sľuboval matke, že ostane pri nej a bude sa o ňu starať, ale jeho oddanosť a túžba presadiť v krajine „to svoje“ bola väčšia, preto odišiel do ulíc. Upokojoval matku, že Petr sa vráti, ale sám vedel, že svojho brata už živého neuvidí. I po svojej smrti ostal verný svojmu presvedčeniu a túžil, aby jeho strana vyhrala.
Petr – Demokrat a socialista. Veril v ľudovú revolučnú masu, stál na strane ľudu, na strane chudobných. Autor stojí na strane Petra. Bol humanista a presvedčený demokrat. Pri šachu hľadal nové revolučné riešenia. Chcel dokázať, že všetko sa dá riešiť inak a lepšie pre všetkých. Chcel veci dať tam, kde majú byť a nie tam, kde boli. Obviňoval Kornela, že za celú vojnu môže jeho strana. Ona má na svedomí nespokojnosť ľudí a obete na životoch.
Pri svojej poprave si velil sám, pretože sa nemohol dívať na neschopnosť veliteľa. Bol ochotný zomrieť za dobrú vec a obetovať sa za svoj ľud. Takisto je i po smrti zanietený za svoju stranu a prehovára matku k tomu, aby pustila Toniho dokázať to, čo vie urobiť pre dobro ľudu.
Toni – Najmladší sedemnásťročný syn. Je slabý, citlivý, rojko. Píše básne a ospevuje v nich smrť. Dvojičky nechápu, prečo mladý chlapec rozpráva o smrti ako o krásnej žene. „Se smrti si nezačínej, rozumíš? To není nic pro tebe, ty maminčin poklade! Ono se taky může básnit o živote!“20.)
Matka ho vychováva ako dievča. Mala ho najradšej, pretože bol posledný, ktorý jej ostal a netúžil sa stať hrdinom s následkami smrti. Nemá rád bitky, strieľanie, hádky a bojí sa, keď sa bijú dvojičky. Narodil sa až po otcovej smrti, poznal ho iba z rozprávania svojich bratov a matky. Jediný nebol po ňom a nechápal jeho hrdinstvo. Dokázal si predstaviť savanu, po ktorej behajú antilopy, na rozdiel od jeho otca, ktorý by si dokázal predstaviť, ako tie antilopy strieľa. Ale i napriek tomu najviac času trávil v jeho pracovni. Neskôr chce ísť do vojny aj on a bojovať ako jeho kamaráti. Matka mu v tom bráni a on nie je dosť silný na to, aby jej odporoval a presadil svoj názor. Musia zaňho orodovať jeho bratia, otec a starý otec. Nakoniec však dostane do rúk pušku práve od svojej matky, ktorá ho posiela bojovať proti nepriateľovi, ktorý zabíja aj malé deti.
Vedľajšie
Starý pán: Otec Dolores. Zjaví sa jej, aby podporil Toniho túžbu. Nechce tlačiť na Dolores, ale odporúča jej, aby pustila Toniho bojovať. Ako starý otec by bol rád, keby ho jeho rod, jeho krv zastupovala vo vojne. V jeho časoch bola preňho vojna strašná, teraz to bral ako štatistiku, keď zomieralo tisíce ľudí len za svoju pravdu.
Ženský hlas z ampliónu: Oznamuje priebeh vojny. Posiela do vojny všetkých mužov a chlapcov. Sama mala syna zúčastneného boja, prišla oňho pri potopení cvičnej lode a napriek tomu žiadala v mene vlasti ostatných živých, aby išli za ňu bojovať.
2.1.9. Konflikty:
Petr ↔ Kornel ( postava s postavou – spoločenský )
Konflikt medzi demokraciou a fašizmom. Každí bojuje za svoju stranu. V podstate bojujú proti sebe.
matka ↔ otec (postava s postavou –medziľudský)
Dolores vyčíta Richardovi, že vábi svojich synov do pracovne a oni v ňom vidia hrdinu. Vyčíta mu, že ju nechal samú s piatimi synmi a zomrel len pre nezmyselnú chybu kapitána výpravy, ktorú mu chcel dokázať.
matka ↔ mŕtvi (postava so spoločnosťou – morálny )
Synovia a manžel ju presviedčajú, aby poslala aj Toniho do vojny, aby sa stal hrdinom, ale ona im odpovie: „Nechte mne! A jděte mi odtud! Já... já už vás nechci videt.“21.)
matka ↔ ženský hlas v amplióne ( postava s postavou – spoločenský )
Žena z rádia vyzýva všetkých mužov, aby išli bojovať za svoju zem. Dolores vyčíta žene, že sa jej to ľahko hovorí, keď posiela cudzích mužov a synov a svojho nepošle.
„Ne, ne. To máš marné. Já ti nikoho nemohu poslat, já už nikoho nemám. Toni nemůže, Toni je ještě dítě.“22.)
„Takový rozkaz není, aby musely děti na vojnu. To je nesmysl. Co ty máš co posílat něčí muže a syny k praporům? Nejsou tvoji, tak nemluv! Máš ty nejakého syna? To kdybys mně řekla!“23.)
matka ↔ Toni ( postava s postavou – generačný )
Matka chráni Toniho pred vplyvom ideálu života jeho otca a bratov. Odkladá zo stien zbrane, pretože Toni je citlivý a bojazlivý. Ale sám Toni sa jej neskôr postaví, že chce ísť bojovať. Matka ho odhovára a zamyká ho, aby nešiel. Nakoniec ho sama posiela a dáva mu do rúk pušku, keď zistí, že nepriatelia začali zabíjať deti.
„Slyšte, slyšte, slyšte! Voláme k ampliónu celý svět! Voláme lidi! Nepřátelská letadla napadla dnes ráno vesnici Borgo a svrhla pumy na obecnou školu. Do prchajících dětí střílela ze strojních pušek. Osmdesát dětí bylo raněno. Devatenáct dětí postříleno. Třicet pět dětí bylo výbuchem... roztrháno.“24.)
„Co říkaš? Děti? Copak někdo zabíjí děti? Děti! Malé, usmrkané děti!“ strhne se stěny pušku a podává ji oběma rukama Tonimu. S velkým gestem: „Jdi!“ 25.)
„Co, ty ještě křičíš? Ještě nemáš dost, ty matko? Ještě tam posílaš jiné?“26.)
matka (postava so sebou samým – osobný)
Matka je v rozpore so svojím svedomím a so svojím presvedčením. Najprv nechce stratiť posledného syna, pýta sa i svojho otca, či má Toniho poslať do vojny. Neskôr ho sama pošle bojovať.
mŕtvi ( postava so sebou samým – osobný )
Každý z mŕtvych rozmýšľa, či ich smrť bola naozaj hrdinstvom.
„Já jsem moc krásneho na své smrti nenašel.“27.)
2.1.10. Postavenie autora v diele: Autor nie je v diele prítomný ako rozprávač.
2.1.11. Významové zafarbenie diela: Tragické
3. Obsah analyzovaného diela
3.1. Dej: V pracovni sedí na pohovke najmladší syn Toni a píše si básne. Do izby prídu dvojčatá Petr a Kornel, ktorí majú záujem prečítať si jeho básne. Toni sa najskôr hanbí, no neskôr im ich ukáže. Básne sa im páčia, hoci nechápu, prečo mladý sedemnásťročný chlapec ospevuje smrť. Dvojčatá začnú hrať otcovu nedoriešenú šachovú hru. Kornel zastáva otcovu teóriu, pretože je konzervatívny typ. Petr hľadá nové revolučné riešenia. Pri tom sa strhne medzi nimi roztržka, začnú sa šermovať so starými otcovými kordmi. Je to pre nich len hra, hoci obaja stoja v skutočnosti na nepriateľských stranách a vo všetkom majú odlišné názory. Napriek tomu sa majú radi. Toni nerád vidí bojovanie medzi svojimi bratmi, preto kričí: „Tak nechte už té politiky! Já to nesnesu! 28.) Přestaňte!“ 29.)
Do izby vojde matka a pohoršuje sa nad tým, že chlapci sa zas bijú. Tí jej s nadšením vysvetľujú ako výborne bojoval ten druhý. Matka sa obráti na Toniho a pýta sa ho, čo robí v pracovni. Ten sa hanbí povedať matke, že písal básne, preto povie, že čítal cestopisy, kde rastie na stepi tráva a po nej behá stádo antilop. Matka sa chce uistiť, že jej najmladší syn ostane navždy pri nej: „...ale ty už budeš jiný, viď?“ Vezme ho kolem krku. „Já bych aspoň chtěla, abys byl vždycky, jako jsi teď. Někdo musí zůstat doma, Toni. Víš, jinak by nebyl na světe žádný domov.“ Políbi ho.30.)
Matka ostane v pracovni sama, zatiahne závesy a rozsvieti malú lampu. Z tmavého kúta odrazu vyjde duch Richarda – manžela Dolores a otca piatich synov. Na sebe má rovnakú uniformu ako na portréte, ktorý visí v pracovni na stene. Dolores mu hneď začne vyčítať, prečo ťahá všetkých synov do jeho pracovne, pretože všetci synovia majú zvyk chodievať do pracovne učiť sa, hrať sa, alebo premýšľať. Ich otec je pre nich najväčší vzor a hrdina, ktorý zomrel za dobrú vec.
Z tmavého kúta vyjde Ondro – ich najstarší syn. Bol lekárom, ktorý odišiel do afrických kolónií zisťovať príčiny choroby, ktorá sa volá žltá zimnica. I jemu začne vyčítať príčiny jeho smrti. Ondro totiž zomrel kvôli pokusu s nakazeným komárom, ktorým sa nechal poštípať. On sa jej snaží vysvetliť, že to bolo pre dobro ľudstva a je pyšný na to, že zomrel za veľkú vec. „Podívej se mami: na žlutou zimnici umíralo ročně tolik set tisíc lidí. To by přece byla hanba, kdyby se proti ní něco nenašlo. To je... prostě povinnost, ne?“31.)
Dolores stále nechce pochopiť, čo pre nich ich smrť znamenala a oni sa jej to neustále pokúšajú vysvetliť. Zrazu sa v izbe zjaví Jirko v leteckom overale. Matka je nadšená, že ho vidí tak skoro doma, pretože je vždy nepokojná keď lieta. Jirko sa začne rozprávať aj s mŕtvym otcom a bratom Ondřejom. Matka sa zhrozene naňho pozerá. „Počkej – Jiří, ty vidíš... tatínka... a Ondru?“ „Vidím, maminko. Jak bych je neviděl?“ „Ale vždyť oni... oni jsou mrtvi, Jirko! Jak ty je můžeš vidět... jak ty s nimi můžeš mluvit – Jiří!“ „No víš, mami – Ale nebudeš se na mne zlobit? Mně se totiž něco porouchalo na letadle, víš? To je to celé.“ „Jirko, tobě se něco stalo?“ „Nic, mami. Opravdu, ani to vůbec nebolelo. Víš, mně se u letadla ulomilo křídlo – a tak, víš?“ „Jiří, ty přede mnou něco tajíš!“ „Nesmíš se zlobit, maminko, ale já jsem se zabil.“32.)
Matka si zhrozená sadne do kresla. Otec si odvedie na stranu syna a pýta sa ho, ako sa to vlastne stalo. Jirko mu plný nadšenia vysvetľuje, že sa mu podarilo spraviť výškový rekord s nákladom. Otec sa ho pýty: „A má to nějaký význam, takový rekord?“ „Má, tati. Například ve válce – přeletět co nejvýš s největším nákladem pum, víš?“ „Pravda. Na tom něco je.“ „Nebo při letecké dopravě – Tam nahoře už nemáš bouře a mraky, víš? To by mohlo mít ohromný význam.“ „Nu, a jak jsi byl vysoko?“ „Něco přes dvanáct tisíc metrů; ale najednou mi začal vysadzovat motor.“ „Je to rekord?“ „Je, tatínku. V té kategorii je to světový rekord.“ „Tak to je dobře. Mám radost, chlapče.“33.) Jirko sa mu ešte prizná, že pri tej poruche sa mu pokazil výškomer, a preto nebude nikto vedieť, že on ten rekord dokázal. Zrazu niekto zaklope na dvere a mŕtvi ešte poslednými slovami utešujú Dolores. Do izby vojde Kornel a oznamuje matke správu o Jirkovej nehode.
V Španielsku vypukne občianska vojna. Petr ako prívrženec radikálnej strany, ktorá stojí na stranu ľudu je zatknutý. Matka sa vyzvedá od Kornela, čo sa stalo s Petrom, kde je. Chce ísť za ním, doniesť mu teplé veci a trochu jedla. „My ho tam nesmíme nechat, Kornele! Musíš mi nějak pomoci – Říkaš, že ho tam mohou držet ještě nekolik dní?“34.) Kornel ju utešuje. „Snad, mami; ale pak ho jistě pustí na svobodu. Už je venku klid; uvidíš, že do zítřka bude po všem.“35.)
Matka má i napriek tomu obavu o svojho syna. Takisto má obavu o Kornela, pretože vidí, že i on chce ísť pomôcť svojej strane. Kornel ju uisťuje, že ostane pri nej, ale napriek tomu hľadá otcovu starú karabinu. V diaľke sa ozve zopár výstrelov. Matka zas ostane sama v izbe. Zrazu sa vo dverách zjaví Petr a má na sebe iba nohavice a rozhalenú košeľu. Pozdraví matku. Tá od radosti, že sa jej vrátil zo zajatia vyskočí a chce ho objať. Petr sa však uhýba. „Co je s tebou, synáčku? Kdes nechal kabát?“ „Tam. Tam. Oni ti jej asi pošlou, mami. Kabát a všechno. Oni jsou ukrutně pořádní.“ „Kdo?“ „Oni. Ti bílí, víš? Nerozsvěcuj ještě, maminko. Mně je hrozne líto, ale já bych ti mněl něco říci. Totiž proto jsem za tebou přišel. Snad bude líp, když ti to řeknu sám.“ „Petře, co se stalo?“ „Nesmíš se na mne zlobit, ale já za to opravdu nemohu, mami. Kornel za to taky nemůže.“ „Zač?“ „Bože, maminko, ty jsi tak nechápavá! To se přece dalo čekat. Kornel to taky předem vědel. Tak už je to odbyto, víš?“ „Co je odbyto Petříčku?“ „Ale to už je děsne dávno, mami. To bylo už před půl hodinou.“ „Co bylo?“ „No přece zastřelili mně, maminko!“36.) Matka sa zrúti od žiaľu na zem. Z tmavého kúta k nej pribehne Ondro v bielom plášti a snaží sa ju prebrať. Všetci ostatní mu pomáhajú. Otec sa zrazu nechápavo pozerá na Petra a pýta sa ho, čo tu robí. Ondro si ho poprezerá a vraví: „A jej! Jedna a druhá.“ Rozhalí mu na prsou košili a ťuká prstem. „Jedna, dvě, tři. Tahle ti šla rovnou srdcem, člověče.“37.) Obaja chcú vedieť, čo sa mu stalo. Petr s hrdosťou v hlase odpovie: „Poporava olovem, tati.“38.) Petr im vysvetľuje, prečo sa to stalo a ako to bolo. Opisuje, ako sa veliteľ bál a ako musel sám Petr veliť na svojej poprave. A potom sa začnú rozprávať ako kto zomrel a aké to bolo hrozné.
Vojna však ďalej pokračuje. Z vonku počuť výstrely. Matka sa odrazu preberie a volá svojich synov, Petra, Kornela a Toniho. Toni príde do izby a upokojuje ju, že streľba je ďaleko, že sa nemusí ničoho báť, lebo on ostane pri nej. Veľmi nerád jej oznamuje, že Kornel odišiel do ulíc. „Šel tam, mami. Vzal pušku a řekl: Toni... řekni mamince, ať se nezlobí, že ji tu musím nechat... ale já musím jít!“39.)
Matka začne zo steny dávať dole všetky zbrane, pretože to všetko malo vplyv na jej synov, ktorí mali túžbu bojovať za niečo veľké. Teraz nechce, aby to ovplyvnilo aj najmladšieho Toniho. Zrazu sa z ampliónu ozve ženský hlas, ktoý kričí: „Stal se zločin, stal se nevýslovný zločin!“40.) Matka sa na ňu osopí: „To nebyl zločin, když zastřelili mého Petra? A to nebyl zločin, že musel padnout můj Kornel?“41.) Začne sa s ňou hádať, začne jej vyčítať, prečo posiela cudzích mužov a synov do vojny, prečo nepošle svojich. Do izby vojde Toni. Matka hneď vypína rádio a zakazuje Tonimu počúvať ten strašný ženský hlas. Ale už je neskoro. Toni za ňou prišiel s požiadavkou, aby ho pustila bojovať, aby sa mohol prihlásiť ako dobrovoľník. Matka ostane prekvapená a jeho prosbu odmieta. „Neblázni, Toni! Ty přece nemůžeš jít. Není ti ještě osmnáct let.“42.) Toni ale nalieha, sľúbil to už svojim kamarátom v škole. Matka mu vraví, že on nemôže ísť, pretože je slabý a bojí sa takých vecí. Navyše ho nevychovávala v duchu bojovníka. Dolores už nechápe ani jeho. Rozplače sa. Všetci synovia jej povedali: „Neboj sa mami, ja sa vrátim“ no žiadny sa už v skutočnosti nevrátil. Stále sa snaží vysvetliť Tonimu, že on ju nemôže opustiť, že musí ostať pri nej a starať sa o ňu, ale Toni vidí iba svoju predstavu. Nakoniec Toni začne pochybovať, či má ísť, alebo nie. Matka sa upokojí, lebo vidí, že mala naňho vplyv. Opäť ostane sama v pracovni. Prídu za ňou jej mŕtvi, tentoraz i s deduškom.
Začnú ju prehovárať, nech pustí Toniho, aby sa i z neho stal hrdina. Matka už nenávidí ich hrdinstvá. Posiela ich preč a už ich nechce vidieť. Pýta sa svojho otca: „Tatínku, poslal bys posledního syna do války?“ „Holčičko, my jsme byli takový starý svět – Vy jste jiní. Vy už jste si na války a takové věci zvykli. Jeden mrtvý, tisíc, sto tisíc mrtvých, co to pro vás je? Ale my, kdepak! Válka pro nás bylo – jako báje, víš? Jako něco, co snad u nás ani nemůže doopravdy být.“43.) Deduško sa vyhýba odpovedi, ale nakoniec povie, že by bol celkom rád, keby aj jeho posledný vnuk bol niečo platný vo vojne. Matka však ale zas protestuje a s pevným rozhodnutím povie, že Toni nikam nepôjde. Všetci ľutujú Toniho, len Ondro trochu chápe matku: „Víš, tati, ona má trochu pravdu. Toni je skutečně... fyzicky slaboučký. Takový chabý, nevyvinutý hoch.“44.)
Na požiadanie dvojčat a manžela zapne rádio a tam hlásia: „Slyšte, slyšte, slyšte! Voláme všechny muže do zbraně. Voláme všechny muže. Na nás už nezáleží. Už nebojujeme za sebe, ale za zem svých otců a dětí. Ve jménu mrtvých i budoucích, voláme do zbraně celý národ.“45.) Matka zas vyhlási: „Ne, Toni nepůjde. Já ti ho nedám!“46.) Odrazu sa hlas ženy v rádiu zmení. Hlási, že cvičná loď Gordona bola zasiahnutá nepriateľským torpédom a potápa sa. Jej hlas sa zlomí. Na lodi totiž mala syna. Dolores ostane prekvapená. „Cože? Tak ty přece máš syna? Ty taky máš dítě?“47.) Žena však zas začne hlásiť. V mene vlasti volá všetkých mužov do zbrane. Matka sa rozzúri: „Co, ty ještě křičíš? Ještě nemáš dost, ty matko? Ještě tam posílaš jiné?“48.)
Do izby vojde Toni a spolu počúvajú správy z rádia. „Slyšte, slyšte, slyšte! Voláme k ampliónu celý svět! Voláme lidi! Nepřátelská letadla napadla dnes ráno vesnici Borgo a svrhla pumy na obecnou školu. Do prchajícich dětí střílela ze strojních pušek. Osmdesát dětí bylo raněno. Devatenáct dětí posříleno. Třicet pět dětí bylo výbuchem... roztrháno.“49.) Matka s úžasom počúva, čoho všetkého je schopný nepriateľ a už jej viac netreba. Strhne zo steny pušku a s veľkým gestom ju podáva Tonimu: „Jdi!“50.)
4. Kompozičný plán
4.1. Kompozičný postup: kronikársky – udalosti v diele plynú chronologicky za sebou
( v diele sa síce spomína, ako zahynul Richard a Ondřej, ale autor neopisuje situáciu pomocou prítomného času)
4.2. Fázy sujetovej organizácie literárneho diela:
Expozícia – Autor nás zoznamuje s Richardovou pracovňou a s tromi z jeho piatich synov – Kornelom, Petrom a najmladším Tonim. Takisto spoznávame matku Dolores, ktorá má schopnosť rozprávať sa so svojím mŕtvym manželom a synom Ondřejom.
Kolízia – Jiří príde za matkou, ale už ako mŕtvy a objasňuje jej príčiny svojho úmrtia. Matka sa z toho nedokáže spamätať. Jirko sa pridá do rozhovoru otca a Ondra a vysvetľuje im, že jeho smrť je hrdinstvo, pretože dokázal rekord.
Kríza – V krajine vypukne občianska vojna medzi prívržencami fašizmu a demokracie. Petr sa ako revolucionár dostane do zajatia fašistov, ktorí ho rozstrieľajú. Kornel tiež odchádza bojovať, ale ako fašista. Zahynie v nepokojnej ulici, kde prebiehal boj. Matka prichádza o ďalších dvoch synov, ostáva jej už len najmladší syn Toni, ktorého si chráni.
Peripetia – Matku začnú mŕtvi presviedčať, aby poslala Toniho do boja. Ona im však odporuje a stráži Toniho pred akýmkoľvek zlom. Toni ale sám príde za ňou, že chce ísť bojovať ako jeho spolužiaci. Matka mu v tom bráni.
Rozuzlenie – Matka sama podá Tonimu pušku do ruky a pošle ho bojovať, keď sa dozvie, že nepriateľ začal útočiť na školu a strieľať malé deti. Záver je tragický. Dolores prišla o všetku svoju radosť v živote. Tým, že ju obetovala, prejavila sa jej odvaha a sila postaviť sa proti zlu.
4.3. Horizontálne členenie textu: Dielo sa delí na tri dejstvá.
1. dejstvo – Vystupujú tu Toni, Kornel, Petr, Ondřej, otec a matka. Petr s Kornelom riešia otcovu nedohratú šachovú partiu. Toni píše básne. Matka sa rozpráva s mŕtvym manželom a synom Ondrom. Neskôr príde za ňou i mŕtvy Jirko a prosí ju, aby sa nehnevala na to, že zomrel.
2. dejstvo – V krajine vypukne občianska vojna. Peter sa dostane do zajatia a zomiera. Kornel najprv sľúbi matke, že zostane doma, a že bude dávať na nich pozor. Neskôr ho však túžba bojovať za svoju stranu premôže a odíde do nebezpečných ulíc.
3. dejstvo - Matka dáva zo stien dole všetky zbrane, ktoré viseli v otcovej pracovni a mali vplyv na všetkých jej synov. Chce uchrániť Toniho pred pohľadom na zlo, ktoré sa okolo nich pácha, preto zatvára v izbe okenice a zaťahuje závesy. Odporuje mŕtvemu manželovi, synom a starému pánovi – jej otcovi. Nechce dopustiť, aby sa z Toniho stal hrdina, ktorý zomrie za dobrú vec, ktorá ale pre ňu nemá žiadny význam.
4.4. Vertikálne členenie textu:
Pásmo autora – Autor v diele nie je prítomný ako rozprávač.
Pásmo postáv – napr.: monológ matky, keď je v pracovni sama a dáva zo stien dole zbrane
Sníma se stěny poslední pár pistolí a zamyká je do zásuvky. Klíč bere k sobě: „Tak. Já nechci, aby měl Toni na očích samé zbraně.“ Rozhlíži se. „ Já to nechci.“ -Jde k oknu a zavíra okenice. „A ven se taky dívat nebude.“ Rozsvítí vypínačem u dveří. „ Není tu už nic?“ – Jde k rozhlasové skřínce. „A ty, ty už taky přestaneš mluvit. Toni nemusi vědět, co se děje venku.“ Váha u rozhlasové skříňky. „A já – já to nepotřebuju vědět. Já už nechci nic slyšet. Mně už po ničem nic není.“ Váha. „Nu, vidíš, musíš mlčet. A chtěla bys mluvit, viď? Zase bys chtěla plést Tonimu hlavu, že? Ne, ne, ty už nám tu křičet nebudeš. Hlásej si, co chceš – ale tady ne. Tady ne. Tady jsem já. Už nebudeš mému Tonimu nic namlouvat – Nu, co tomu říkaš?“51.)
– napr.: dialóg medzi Jirkom, matkou, otcom a Ondrom, keď sa Jirko zjaví už ako mŕtvy
Jiří: „Dobrý večer, maminko. Nazdar, tati. Tě bůh, Ondro!“
Otec: „Á, vida, Jirka!“
Ondra: „Nazdar.“
Matka: „Cože tak brzo, Jiříčku – Lítal jsi dnes?“
Jiří: „Lítal, mami. Dnes se ti ohromně lítalo.“
Matka: „Dobře, že už jsi doma. Já to nevidím ráda, když lítaš; já mám takový strach – Jěšte že jsi tak brzo přišel.“
Jiří: „To víš, mami, že první cesta... je za tebou.“
Otec: „Správně. Koukám, hochu, jak ti to sluší.“
Matka: s hrůzou vstává: „ Počkej – Jiří, ty vidíš... tatínka... a Ondru?“
Jiří: „Vidím, maminko. Jak bych je neviděl?“
Matka: „Ale vždyť oni... oni jsou mrtvi, Jirko! Jak ty je můžeš vidět... jak ty s nimi můžeš mluvit – Jiří!“
Jiří: „No víš, mami – Ale nebudeš se na mne zlobit? Mně se totiž něco porouchalo na letadle, víš? To je to celé.“
Matka: „Jirko, tobě se něco stalo?“
Jiří: „Nic, mami. Opravdu, ani to vůbec nebolelo. Víš, mně se u letadla ulomilo křídlo – a tak, víš?“
Matka: „Jiří, ty přede mnou něco tajíš!“
Jiří: „Nesmíš se zlobit, maminko, ale já jsem se zabil.“
Matka: „Ty... ty...“
Jiří: „Prosím tě, mami, nerozčiluj se!“
Matka: „... ty jsi tedy mrtev, Jiříčku?“
Jiří: „Ano, mami. Jáj sem... to, čemu se říká mrtev.“52.)
– napr.: replika, prehovor ženy z ampliónu
„Haló, haló! Velitel armády bílých vyzýva naposledy černé bandy, aby zastavily řež v městských ulicích. Složte zbraně! Nestane – li se tak do pěti minut, dá velitel rozkaz, aby jeho dělostřelectvo pálilo na město.“53.)
V diele sa nenachádza žiadny vnútorný monológ.
5. Jazykový plán
5.1. Príznakové jazykové prostriedky:
Deminutíva: miláčku, holčičko, staroušku, maličký, chlapečku, dušinko, děvečko, slaboučký, děvenko, drahoušku
Laudatíva: Jiříčku, maminko, Petříčku, dědečku, bratříčku, synáčku, tatínek, dceruško
Pejoratíva: ženská bláznivá, barbaři, dareby, mrťafo
Onomatopoje: bum, bum, bum; pam, pam, pam, ratata, brrr, la la, ha ha, hu
Profesionalizmy: deštruktívny element, nekrológ
Vulgarizmy: darebáci, háveď, k čertu
Archaizmy: hajde
Cudzie slová: toccato, en garde
Biblizmy: Bože, ochraňuj ho; Marie, Matko Boží
5.2. Figúry:
Paralelizmus: Haló, haló, haló!; Slyšte, slyšte, slyšte!; Voláme všechny muže do zbraně. Voláme všechny muže.; Voláme cvičnou loď Gorgonu! Voláme Gorgonu!
Apoziopéza: Naše loď Gordona...; Ale jako muž, Toni, musíš i takovou obět unést...; Uvidíš sama, že musím jít jako všichni...; Mami, já...; Já opravdu nevím...; Pojď, Toni, musíme se připravit...; Toni je prostě...; Jáj sem tady... tak, jak jsem byl... a nikdy mě nebudeš vidět jinačího, viď?
Rečnícka otázka: Není tu už nic?; Co na mne křičíš?; To nabyl zločin, když zastřelili mého Petra? A to nebyl zločin, že musel padnout můj Kornel?; Deti? Vari niekto zabíja deti?
Rečnícke zvolanie: Jak bych já mohla být živa, kdybys ty mi odešel!; Voláme Gorgon!; Slyšte, slyšte, slyšte!; Do zbraně!; Prosím tě, mami!
Oxymoron: děsný klid
5.3. Trópy:
Epiteton: bílí psi, slabé srdce, černý pión, pisklavý lajtman,děsný klid, mužská záležitosť, cena života, mateřská záležitost, sebevražedný pacifismus, rozbité kádry, sebevědomý národ, zakotvený střed, nepřátelské torpédo, ústupové boje, pokladnice dějin, všivá nemoc, krásna kariéra, Krásna Neznáma, krvaví psi
Metafora: střelba houstne, ať si rozbijou město, odpovědnost padne na vedení černých
Personifikácia: tvá úloha kouká na remis, říti se celá zem, válka zabíjí
Metonymia: smrt na barikádach
Antonomázia: Černí, do boje! – prívrženci demokratizmu
Jdi pryč, ty mrťafo! – generál, ktorý velil pri Petrovej poprave
Prirovnanie: ležíš jako Lazar, válka byla pro nás jako báje
Perifráza: černí a bíli pióni – prívrženci fašizmu a demokratizmu
Sarkazmus: Ty citlivko! Jseš strašpytel! Holčičko!
6. Môj názor na analyzované dielo
Ešte skôr, ako som začínala čítať toto dielo, myslela som si, že to bude jedna z Čapkových sci – fi tém. Veľmi ma to nelákalo, pretože takýto typ literatúry nemám rada. Ale už v časti, kde sa matke zjavil jej mŕtvy manžel ma dielo veľmi zaujalo.
Spočiatku som nechápala, že autor týmto dielom poukazoval na nemecký fašizmus. Všimla som si, že dvojčatá tam zohrávajú dôležitú úlohu, pretože ako dvojčatá mali byť úplne rovnakí, ale opak bol pravdou. Boli odlišní ako fyzicky, tak aj psychicky. Rozdielni vo svojich názoroch, vo svojich presvedčeniach, vo svojich snahách. Každý z nich stál na opačnej strane. Jedna strana chcela zaviesť tvrdú diktatúru – táto strana zobrazuje Hitlerovo snaženie rozpínať sa a držať si hlavnú pozíciu v krajine – bola to Kornelova strana. Druhá strana stála na strane ľudu a chudobných, bola proti nadvláde, chcela voľnosť, demokraciu – to bola Petrova strana. Je zaujímavé ako Čapek vedel, že toto sa v histórii skutočne stane. Boj medzi Petrom a Kornelom nechal nevyriešený, pretože sám nevedel, ako 2. svetová vojna skončí. Zvláštne je to, prečo Čapek vložil konflikt medzi bratov. V skutočnosti sme si všetci rovní, ale aj tak sa vždy snaží niekto nadraďovať.
Zaujala ma i postava matky, ktorá bola natoľko silná, že dokázala žiť s pocitom, že stratila všetkú radosť zo svojho života. Bola odvážna a ochotná spraviť čokoľvek pre svoju rodinu. Nečudujem sa jej, keď nechcela pustiť Toniho bojovať. Nikto nemá rád pocit samoty, i keď ona nebola tak úplne sama. Mala svoju rodinu vždy pri sebe, ale v reálnom živote s nimi nemohla prežívať šťastie.
Ja osobne som sa našla v troch postavách, ktoré mi boli nabližšie. Bol to Ondřej,Jirko a Peter. Jirko išiel za svojim snom, lietal i napriek tomu, že matke sa to nepáčilo a čo si zaumienil, že vyskúša, to aj spravil. Peter stál na strane slabších a pomáhal im. Nepotreboval bohatstvo k tomu, aby bol šťastný, stačila mu sloboda a voľnosť. Ondro bol takisto dobrodružný ako Jirko. Išiel za svojím cieľom, chcel pomôcť ľuďom.
Nepáčila sa mi postava Kornela, ktorý bol pre mňa niekto, kto chcel vládnuť nad všetkým. Predstavovala som si ho ako oddaného prívrženca neľudského Hitlera.
Postava Toniho bola veľmi citlivá a bojazlivá. Pôsobil na mňa veľmi zakríknuto. Matka jeho povahu ospravedlňuje tým, že v čase, keď očakávala jeho príchod na svet, často plakala za manželom.
Richard – manžel Dolores myslel iba na svoje hrdinstvo a na hrdinstvo svojich synov. Nevšímal si to, ako Dolores jeho stratou trpí, ako by ho potrebovala. Nevidí to, že potrebuje podporu. Myslí iba na seba aj v časti, kde hovorí, ako by mu bolo dobre, keby žil s manželkou a so svojimi synmi.
Keď to tak zhrniem, dielo bolo veľmi zaujímavé a mne sa veľmi páčilo, hoci na konci by som priala Dolores lepší život. Mrzelo ma to, ako jej postupne zomieral syn za synom. Priala by som jej, aby mala aspoň dcéru, ktorá by pri nej ostala, ktorá by sa o ňu postarala, a ktorá by ju psychicky podržala. Žiaľ, autor ju nechal trpieť až do konca.
7. Zoznam použitej literatúry
Forst, V. a kol.: Lexikon české literatury. Praha, Academia 1985, str. 381 – 383.
Neumanová, Ľ.: Literárna rukoväť. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1988, str. 247,248.
Hánová, E. a kol.: Zmaturuj z literatúry. Bratislava, Didaktis 2002, str. 114.
Obert, V. a kol.: Literatúra pre 3.ročník gymnázií a stredných škôl. Bratislava, Litera 1995, str. 39, 40.
Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972.
8. Zoznam citovanej literatúry
1.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.213
2.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.155
3.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.195
4.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.195
5.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.197
6.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.199
7.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.204
8.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.204
9.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.213
10.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.213
11.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.203
12.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.213
13.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.208
14.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.188
15.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.169
16.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.173
17.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.188
18.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.203
19.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.178
20.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.158
21.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.204
22.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.195
23.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.195
24.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.213
25.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.213
26.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.212
27.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.188
28.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.160
29.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.161
30.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.163
31.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.169
32.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.173
33.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.174
34.)Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.181
35.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.181
36.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.183
37.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.184
38.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.184
39.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.193
40.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.194
41.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.194
42.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.196
43.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.204
44.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.209
45.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.211
46.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.211
47.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.211
48.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.212
49.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.213
50.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.213
51.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.194
52.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.173
53.) Čapek, K.: R.U.R., Bíla nemoc, Matka. Praha, Československý spisovatel 1972, str.191
