William Shakespeare tvorba

WILLIAM SHAKESPEARE
Veselé panie z Windsoru – dve panie, ktorým samoľúby, pôžitkársky rytier Faltstaff napísal rovnaké ľúbostné listy, sa rozhodnú záletníka potrestať, svojím vtipom a prefíkanosťou ho zosmiešnia
Othello – v tejto tragédii víťazí podlosť a intrigy nad čistým ľudským citom. Čierny vojvodca benátskeho vojska Othello v žiarlivosti podľahne intrigám karieristu Jaga a zavraždí svoju nevinnú bielu manželku Desdemonu. Keď zistí, že sa nechal oklamať, spácha samovraždu.
Macbeth – čerpá námet zo škótskeho prostredia. Ctižiadostivý vojvodca Macbeth, ktorému čarodejnice predpovedajú slávu, zavraždí s pomocou lady Macbeth škótskeho kráľa Duncana, ktorý je hosťom na jeho hrade. Zmocní sa trónu a stáva sa z neho krutý tyran a vrah. Neskôr ho prenasledujú vidiny, je nešťastný, pretože lady Macbeth sa pomiatne a zomiera. Presvedčí sa o nezmyselnosti svojho konania, ale už je neskoro. Synovia zavraždených sa mu pomstia a zabijú ho. Spravodlivým škótskym panovníkom sa stáva syn zavraždeného kráľa Duncana. Víťazí pravda nad ľudskou podlosťou. Kráľ Lear – jedno z vrcholných diel renesančnej literatúry. Starý kráľ chcel rozdeliť ríšu svojim trom dcéram. Staršie dcéry sa mu neúprimne líškajú, a tak získajú dedičstvo. Najmladšia dcéra Kordélia je úprimná k otcovi, preto na ňu pyšný kráľ zanevrie. Vydá ju za francúzskeho kráľa a sám žije u svojich starších dcér. Pretože im prekáža, vyženú ho. Staršie sestry sa navzájom nenávidia, a keď Goneril otrávi sestru Regan a sama spácha samovraždu, prichádza najmladšia dcéra s francúzskym vojskom otcovi na pomoc. Po vylodení na anglických brehoch padne do zajatia a vo väzení ju zavraždia. Samoľúby panovník vidí, že sa vo svojich dcérach zmýlil a pri pohľade na mŕtvu Kordéliu mu pukne srdce. Hrdinovia Shakespearových hier sú silní jednotlivci, ktorí sa nevzdávajú svojich vznešených ideálov, hoci sa ich osud často končí tragicky. V hrách sa strieda próza(hovorová reč) s veršami. Shakespeare odsudzoval predsudky, zákernosť, pokrytectvo, krutosť, a to vždy v protiklade s ušľachtilou ľudskosťou.

MONOLÓG HAMLETA
Tretie dejstvo, prvý obraz

Byť, či nebyť – kto mi odpovie,
čo šľachtí ducha viac: či trpne znášať
strely a šípy zlostnej Šťasteny,
či pozdvihnúť zbraň proti moru bied
a násilne ho zdolať? Umrieť, spať –
nič viac, a namýšľať si, že tým spánkom
sa končí srdca bôľ a stovky hrôz,
čo sú nám súdené; tak umrieť, spať –
či v tom je méta našich túžení ?
Spať – azda snívať – to nás zaráža,
čo prisniť sa nám môže v spánku smrti,
keď unikli sme svetským krútňavám.
a človek zaváha – tie obavy
nám predlžujú strasti života.
Veď kto by znášal bič a posmech čias,
bezprávie tyranov a spupnosť pyšných,
žihadlá ohrdnutej lásky, krivdu,
svojvôľu úradov a ústrky,
čo schopný od neschopných utŕži,
keď poľahky je možné pokoj nájsť
jediným bodnutím; kto by sa vláčil
v pote tváre s bremenom života?
Len hrôza u toho, čo je po smrti,
z neznámych končín, odkiaľ nijaký
pútnik sa nevracia, nám marí vôľu
a káže radšej znášať známe zlá,
než uniknúť k tým, ktoré nepoznáme.
Tak svedomie z nás robí zbabelcov
a prirodzená ľudská rozhodnosť
chorobne bledne v tieni dohadov;
aj smelé veľkolepé predsavzatia
vzápätí spľasnú ako bublina
a nemožno ich činmi nazývať.