Hamlet

Prvé dejstvo:
Je nov, na hradbách hradu Elsinor sa prechádzajú stráže. Francisco a Barnardo sa navzájom vymieňajú. Prichádza Horatio a Marcellus. Sú zvedaví, či sa aj túto noc zjaví Duch odetý od hlavy po päty v pancieri. Výzorom pripomína mŕtveho kráľa. Naberajú odvahu prihovoriť sa mu. Keď sa Duch zjaví, Horatio sa odváži spýtať, kto je, ale Duch bez slova zmizne. Horatio vie o správe, že na ich hraniciach mladý, sebavedomý Fortinbras verbuje družinu vojakov proti Dánsku a myslí si, že Duch chce upozorniť na nebezpečenstvo, ktoré hrozí štátu. Ráno v poradnej sieni na hrade sa zhromažďujú kráľ Claudius, kráľovná Gertrúda a dvorania. Kráľ im oznamuje, že aj keď smútia za bývalým kráľom, od ktorého smrti neuplynuli ani dva mesiace, a ktorý bol Gertrúdiným manželom, v záujme všetkých si ju teraz vzal za manželku. Len Hamlet, dánsky princ, je odetý do čiernych šiat a smúti za otcom.

Nepáči sa mu, že matka tak rýchlo zabudla na otca. Pripomína jej, ako ju otec ľúbil. "ani vánok nesmel ofúknuť jej tvár...". Horatio, ktorý bol Hamletovým veľmi dobrým priateľom, mu povedal o Duchovi, ktorý sa v noci zjavuje na hradbách a podobá sa na jeho otca. Hamlet sa rozhodol stráviť noc na hradbách a na vlastné oči sa presvedčiť, či je to on. Medzitým sa v dome kráľovho radcu Polonia stretli spolu on so svojimi deťmi - syn Laertes a dcéra Ofélia. Laertes požiadal otca, aby mohol odísť späť na štúdiá do Francúzska. Ofélia sa zveruje bratovi a neskôr aj otcovi, že Hamlet jej vyznal lásku. Otec ju nabáda k opatrnosti vo vzťahu k nemu a žiada ju, aby mu všetko oznamovala a listy od Hamleta odovzdávala jemu. Ona ho poslúchne. Na veži odbilo dvanásť. Hamlet s priateľmi stál na hradbách. Duch sa zjavil, Hamlet sa mu prihovoril. Duch mu naznačil, aby šiel za ním, akoby sa chcel s ním rozprávať medzi štyrmi očami. "Som tvojho otca duch, čo potĺkať sa musí každú noc a vo dne o hlade stáť v plameňoch, kým mrzké hriechy jeho života nezhoria..." Žiada Hamleta, aby pomstil hnusnú, bezohľadnú vraždu spáchanú na jeho otcovi. Medzi ľuďmi sa hovorí, že ho uštipol had, keď odpočíval v záhrade a zaspal. Pravda je však taká, že vlastný brat kráľa, Claudius, nalial spiacemu bratovi do uší strašný jed, ktorý ho usmrtil. Duch však chce, aby proti matke nič nepodnikol, aby ju nechal nebu a vlastným výčitkám, že tak rýchlo zabudla a súhlasila so sobášom s mužovým vrahom - terajším kráľom. Duch zmizol. Horatio a Marcellus idú za Hamletom. On im nechce povedať čo sa dozvedel od ducha a donúti ich zložiť prísahu, aby nikde nepovedali, čo videli.

Druhé dejstvo:
Polonius kázal svojmu sluhovi Reynaldovi doručiť list a peniaze synovi do Francúzka. Poúča ho, akým spôsobom ho má vyhľadať a čo sa má pýtať. Zrazu prišla rozrušená Ofélia. Opisovala otcovi ako za ňou prišiel Hamlet. Polonius si myslí, že Hamlet zošalel z lásky k Ofélii. Do prijímacej dvorany vstúpil kráľ s kráľovnou, ich sluhovia a sprievod. Radia sa, ako pomôcť zmenenému Hamletovi. Nikto nevedel, čo sa mu odrazu stalo, čo mu zatemňuje myseľ, tak zavolali jeho bývalých spolužiakov, Guildensterna a Rosencrantza, aby vyzistili, čo mu je. Medzitým prišiel Polonius a oznámil, že sa vrátili poslovia z Nórska, Valtemand a Cornelius. Priniesli správu, že to čo robí Fortinbras, to je z jeho vlastnej mysle. Ďalej aj prosbu o povolenie pokojného presunu vojsk na územie Poľska. Polonius pridal svoje poznatky o Hamletovej „pomätenosti“, ako sa správa k jeho dcére.

Na ukážku priniesol Hamletove listy, ktoré jej písal a čítal z nich vety s veľmi trúfalým obsahom. Pochválil sa kráľovi, ako zakázal Ofélii sa s ním stretávať a všetko mu o ich stretnutiach vždy porozprávať. Do dvorany vošiel Hamlet. Všetci odchádzajú, zostáva iba Polonius a začína sa s mladým princom zhovárať. Čím ďalej, tým viac sa presviedča, že Hamlet je šialený. Jeho reči sú zmätené, naráža na nečestnosť, chamtivosť a intrigy. Tvrdí, že Dánsko je väzenie. Vstúpia Guildenstern a Rosencrantz, Polonius odíde. Hamlet sa s nimi zarozpráva a zistí, že neprišli z vlastnej vôle, ale že po nich poslal kráľ. Na hrad prišli potulní herci. Hamlet ich privítal, požiadal ich, aby zahrali obecenstvu hru Gonzagovo zavraždenie so zmeneným dejom. Hra mala naznačiť vraždu jeho otca, ktorú spáchal kráľov brat, terajší panovník Claudius. Princ chcel vedieť ako sa počas hry bude správať kráľ.

Tretie dejstvo:
V predsieni dvorany sa opäť stretli kráľovná, kráľ, sluhovia a dvorania. Prišla i Ofélia. Stále nepoznajú dôvod Hamletovho šialenstva. Chcú ho však ešte vyskúšať, preto sa kráľ a Polonius skryjú za závesmi a v predsieni sa ostáva modliť Ofélia. Do dvorany vstupuje Hamlet a hovorí:  "Byť, a či nebyť - kto mi odpovie, čo šľachtí ducha viac: či trpne znášať strely a šípy zlostnej Šťasteny, či pozdvihnúť zbraň proti moru bied a násilne ho zdolať?..."

Ofélia sa mu prihovára, vypytuje sa a Hamlet pochopí, že je to lesť a preto správa sa ako šialený. Vysmieva sa jej cnosti a posiela ju s výsmechom do kláštora. Ostatní sú tiež presvedčení o chorobe princa a rozhodnú sa poslať ho preč z kráľovstva - do Anglicka. Vo veľkej sieni na hrade je pripravené predstavenie. Herci začali Nemohru. Na scéne ležal spiaci muž, ktorého iný muž usmrtil nakvapkaním jedu do ucha. Žena mŕtveho plače, vrah ju utešuje, až nakoniec prijíma jeho lásku. Herci po tomto prológu zopakovali hru vo veršoch. Kráľ, veľmi bledý, sa odrazu postavil a tackavo opustil miestnosť. Hamlet je spokojný, to čo videl, potvrdilo slová Ducha. Už si je istý, že vrahom jeho otca je Claudius. I Horatio, ktorý mal za úlohu sledovať správanie kráľa počas hry, sa presvedčil, že kráľ je vrahom. Hamlet je v spoločnosti svojich priateľov normálny, šialenstvo predstiera iba pred strýkom, matkou a ich blízkymi. Pod vplyvom divadelnej hry, takej podobnej činu, ktorý spáchal, hovorí:

"Môj ohavný hriech volá do neba!
Je na ňom starodávne prekliatie
- za bratovraždu! Nemôžem sa modliť,
bár po tom túžim, bár by som to chcel.
Hriech mocnejší je ako úmysel a
ako človek, čo dvom pánom slúžil,
len váham, komu prv mám vyhovieť,
a oboch zanedbávam. Keby táto
prekliata ruka od bratovej krvi
zhrubla, niet toľko dažďa na nebi,
čo zmyje ju. A čomu slúži milosť?
Len hriechu podívať sa do očí.
A modlitba má dvojnásobnú moc:
Buď chráni nás pred pádom, a ak sme padli,
vykupuje nás. Nesmiem vešať hlavu...
Zhrešil som. Bože, aká modlitba
ma spasí? Odpusť, že som podlo vraždil.
To nie je možné. Dosiaľ teším sa
tým výdobytkom, pre ktoré som vraždil,
korune, splneným snom, kráľovnej.
Dostanem milosť, ak sa nevzdám hriechu? ..."

Do miestnosti, v ktorej sedí zamyslený Claudius, vstúpi Hamlet. Vytasil meč a je v pokušení bodnúť nič netušiaceho kráľa, aby tak pomstil smrť svojho otca. Zaváhal, ale potom potichu odišiel. Nechcel sa stať vrahom. Rozhodol sa navštíviť matku, ktorá poňho poslala. Kráľovná sa dohodla s Poloniom, že mu dovolí schovať sa za závesom, aby sa stal svedkom jej rozhovoru so synom. Rozhodla sa dohovoriť princovi a presvedčiť ho, aby sa zmenil. Hamlet si pamätal slová Ducha, aby matku ušetril a neubližoval jej. Rozhodol sa, že jej neublíži mečom, ale bude ju trápiť slovami a rečami. Kráľovná bola pohoršená Hamletovým správaním a jeho výčitkami. Zrazu sa záves pohol a Hamlet doň zabodol svoju zbraň. Spoza ťažkého závesu vypadla pod Hamletove nohy Poloniova mŕtvola. Matka sa zhrozila:

KRÁĽOVNÁ: Aký to nerozvážny, hnusný čin!
HAMLET: Tak ako zabiť kráľa, milá mať, a jeho brata za muža si vziať.
Matka nemohla uveriť vlastným ušiam. Hamlet jej rozpovedal, čo sa dozvedel od Ducha svojho otca a znova jej začal vyčítať sobáš s Claudiom. To presvedčilo kráľovnú o tom, že princ je šialený. Hamlet odišiel a so sebou odniesol i radcovu mŕtvolu.
Štvrté dejstvo:
Kráľovná oznámila kráľovi, že Hamlet zabil Polonia. Ten sa neskrýval so svojím konaním a záhadne vysvetľoval, kde dal mŕtve telo. Kráľ si ho dal zavolať a rozkázal, aby ho odviedli na loď plávajúcu do Anglicka. Na planine blízko prístavu sa Hamlet rozpráva so stotníkom o vojsku, ktoré tam stojí. Ku kráľovnej sa dobýja Ofélia. Je akoby zmyslov zbavená, v rukách má lutnu, vlasy rozpustené až na plecia. Spieva nezmyselnú pieseň. Zošalela, keď sa dozvedela o otcovej smrti. Potajomky sa vrátil jej brat Laertes z Francúzska. Obvinil kráľovský dvor z vraždy a priviedol na hrad aj pobúrený ľud. Žiada ho o rozhovor osamote. Claudius ho presviedča, že vrahom je Hamlet. Navrhol mu, aby vyzval Hamleta na súboj. Laertes sa rozhodol namočiť hrot kordu do jedu, a tak poistiť svoju pomstu. Horatiovi doručili listiny pre kráľa, v ktorých Hamlet oznamuje svoj príchod. Veľký rozruch vyvolala správa, že Oféliu našli utopenú v rieke. Vešala venčeky na stom nad riekou, konár sa zlomil a ju pohltila voda.

Piate dejstvo:
Hrobári kopú hrob. Hamlet ich pozoruje. Vedľa neho stojí Horatio. Hrobár vykopal lebku a odhodil ju. Hamlet sa s ním začne rozprávať. Spýtal sa ho, čí je ten hrob. Dozvedel sa, že mladej ženy, ktorá sa utopila. V reči sa zmienil aj o šialenom princovi Hamletovi, ktorý je v Anglicku, lebo tam nikomu nezavadzia. Lebka, ktorú vyhodil z hrobu, patrila Yorickovi - šašovi Hamletovho otca. HAMLET: „Ach, beda, úbohý Yorick! Poznal som ho, Horatio - bol to neprekonateľný vtipkár, človek s nesmiernou fantáziou. Koľkokrát ma nosil na chrbte! A teraz z neho ide strach. Žalúdok sa mi z toho dvíha... Tu kdesi boli pery, ktoré som toľkokrát bozkával. Kam sa podeli tvoje úškľabky? Kotrmelce, pesničky, ohňostroj vtipov, pri ktorých sa celý stôl otriasal od smiechu? Neostalo ti vôbec nič, čím by si sa vysmial vlastným úškľabkom. Celkom si klesol na duchu. Zájdi teraz do komnaty urodzenej panej a povedz jej, že hoci by na seba dala prst líčidla, ani tak sa neubráni tejto podobe. Len ju rozosmej..." Do cintorína sa blíži pohrebný sprievod s otvorenou truhlou mŕtvej Ofélie. Laertes od žiaľu skočil za sestrou do hrobu, aby sa s ňou rozlúčil. Kráľovná hádže do hrobu kvety. Hamlet vyšiel z úkrytu a skočil za Laertesom, ktorý ho obviní z trojnásobnej vraždy. Hamlet sa čuduje. Oféliu naozaj miloval a teraz za ňou úprimne žiali. Na druhý deň Horatiovi vysvetlil, prečo sa vrátil. Dostal sa totiž k listinám od kráľa, ktoré mali sluhovia odovzdať v Anglicku. Stálo v nich, aby Hamleta okamžite zabili. Vyrobil teda iné listiny a podvrhol ich sluhom namiesto pravých. Laertes vyzval Hamleta na súboj a princ súhlasil. Pred súbojom sa Hamlet ospravedlnil súperovi hovoriac:

„Čo vykonal som
a čím som vzbúril vašu česť a cit,
to - vyhlasujem - bolo šialenstvo,
Ublížil Hamlet Laertovi? Nie.
Ak Hamlet stratil svoje vlastné ja
a v poblúznení blížil Laertovi,
to nebol Hamlet, nevie o tom nič.
Kto teda? Jeho ošiaľ. Ak je tak,
aj Hamlet patrí medzi ukrivdených
a šialenstvo je jeho nepriateľ.
Pred týmto zhromaždením popieram,
že som mal zlý úmysel
a odpusťte mi veľkodušne tak,
akoby som vyslal na dom šíp
a trafil brata.“

Súboj začal a kráľ naoko podporoval Hamleta, na ktorého vsadil celé bohatstvo. Hamlet je spočiatku v boji úspešný a matka mu pripíja na zdravie a odvahu. Pije z pohára určeného pre Hamleta, do ktorého kráľ vhodil otrávenú perlu. Neskoro zakričal, aby nepila, víno bolo otrávené. O chvíľu padá na zem mŕtva. Laertes ľahko zasiahol Hamleta. V súboji si neskôr protivníci vymenili kordy. Keď Hamlet zraní Laertesa, ten sa prizná, že zomrú, on aj Hamlet, lebo kord bol otrávený. Vtedy Hamlet neváha a bodne kráľa s otráveným mečom a potom ho ešte donúti vypiť zvyšok vína s otrávenou perlou a kráľ umrie. Po ňom umrel Leartes, ale pred smrťou poprosil Hamleta o odpustenie. Hamlet pred smrťou prosí Horatia, aby všetkým vyrozprával pravdu o smrti členov kráľovskej rodiny. Keď na hrad prišiel víťazný Fortinbras, nájde samé mŕtvoly. Nemá pocit šťastia zo svojho víťazstva a vydáva rozkaz, aby Hamleta vyniesli za dunenia sláv.

Pozadie vzniku: založený na motíve vraždy a pomsty
Literárny druh: Divadelná hra / dráma
Literárny žáner: Tragédia

Jazyk diela: Autor využíva vnútorné monológy najmä u princa Hamleta, aby odhalil jeho trápenie a neistotu: „Byť a či nebyť - kto mi odpovie, čo šľachtí ducha viac, či trpne znášať strely a šípy zlostnej Šťasteny, či pozdvihnúť zbraň proti moru bied a násilne ho zdolať?“ alebo keď Hamlet rozmýšľa o unáhlenej svadbe svojej matky s bratom mŕtveho kráľa po rozhovore s nimi, keď mu obidvaja vysvetľovali, že nemôže toľko smútiť za otcom: „Dva mesiace mŕtvy. Dva? Ba menej! Skvelý kráľ! Tento ani po členky mu nesiaha. Tak ľúbil moju matku, že ani vánok nesmel ofúknuť jej tvár. Či môžem prekristapána zabudnúť?“ a prikazuje sebe samému: „Len pukni srdce, jazyk musí mlčať!“

Keď si kráľ uvedomí závažnosť svojho hriechu: „Môj ohavný hriech volá do neba! Je na ňom starodávne prekliatie, za bratovraždu!...Zhrešil som. Bože, aká modlitba ma spasí? Odpusť, že som podlo vraždil? To nie je možné. Dosiaľ sa teším výdobytkom pre ktoré som vraždil, korune, splneným snom, kráľovnej. Dostanem milosť ak sa nevzdám hriechu?“
Ofélia, po rozhovore s Hamletom, predstierajúcim šialenstvo, keď jej hovoril, že ju nikdy nemiloval: „Ja najbiednejšia z biednych, čo pila som med jeho zvučných prísah, som svedkom, ako vzácny, hrdý um onemel ako zvon bez srdca a skvostné črty bujnej mladosti rozrylo šialenstvo.“
Mnohé prirovnania, ktoré postavy používajú v bežných dialógoch. Keď Horatio hovorí Hamletovi o duchovi jeho otca: „Spoznal som vášho otca. Tieto ruky si nie sú podobnejšie.“ Hamlet pri porovnávaní svojho otca s jeho bratom: „.. vydá sa za môjho strýka, čo sa otcovi podobá menej než ja Herkulovi“

Prostredie: Dánsko, prevažne hrad Elsinor
Obdobie deja: 12. storočie, po smrti kráľa Hamleta a za vlády jeho brata Claudia
Obdobie vzniku: 1600 – 1602
Hlavná téza: Žiadny čin neostane nepotrestaný
Postavy:

Claudius – dánsky kráľ. Hamletov strýko a nevlastný otec je veľmi zákerný, zradný a podlý. Človek, ktorý bol schopný zabiť svojho brata a klamať celé Dánsko, aby získal trón, kráľovnú a bohatstvo. Je zlým a chce zavraždiť aj Hamleta, len aby si udržal trón. Je prefíkaný a ľstivý zradca. Ale nie až tak, aby necítil výčitky svedomia za to, čo spravil. Modlí sa, ale vie že to je márne. On je vlastne človekom, ktorý spôsobil túto tragédiu.

Gertrúda – Hamletova matka, manželka bývalého aj terajšieho kráľa. Slabá a ovplyvniteľná žena. No svojho syna milovala. Nechce pripustiť, že urobila chybu, keď si vzala Claudia. Pri rozhovore s Hamletom sa dozvedá pravdu a je veľmi zdesená.

Ofélia – Laerteova sestra. Milovala Hamleta, ale keď jej otec zakázal stretávať sa s ním, poslúchla ho. Je krásna, dobrá a nežná. Je to nevinné dievča a poslušná a milujúca dcéra. Veľmi miluje Hamleta. Zošalela. Príčinou bolo Hamletovo odmietnutie a smrť jej otca. Jej myseľ sa nedokáže vyrovnať so stratou milovanej osoby a s nešťastím, ktoré ju postihlo.

Laertes – Polóniov syn. Vynikajúci šermiar, je pomstychtivý, lebo chce pomstiť smrť svojej sestry a otca. Až tesne pred smrťou sa prebral z hnevu voči Hamletovi a dokázal mu odpustiť. Pre svoju sestru je oporou a dobrým radcom. „Hamleta, jeho štipku náklonnosti pokladaj za rozmar, hru z bujnosti, za fialku mladej jarnej prírody, predčasne krehkú, sladkú, prchavú, chvíľkovú pletku, letnú samopaš, nič viac!“ . Zaslepený hnevom a nerozvážnosťou. Uznávajúci si svoju vinu. Túžobne spätý so svojou rodinou..

Horatio – Hamletov priateľ. Jediný komu sa Hamlet zveril so všetkými svojimi plánmi a komu dôveroval. Verný v každej situácii. Diskrétny. Schopný dodržať slovo.

Hamlet – je jednou z najzložitejších postáv W. Shakespeara. Dánsky princ, syn zosnulého kráľa a synovec terajšieho. Plný rozporov, chce pomstiť vraždu svojho otca no má určité zásady. Nenávidí a zároveň miluje svoju matku. Neprejavuje svoju lásku k Ofélii, aby nebol zraniteľný. Niekedy je jemný, ale v mnohých častiach tragédie ukazuje svoju krutosť – zvlášť k matke a Ofélii. Aj keď ho vnímame ako citlivého človeka, ktorý hlboko premýšľa o zmysle života, dokáže byť aj muž činu. Je statočný v boji, čestný, priamy. Je verný a poctivý muž. Obetoval svoj vlastný život, aby pomstil otca. Je to muž myšlienky, ktorý sa pod tlakom okolností musí zmeniť na muža činu. Keďže to nie je vôbec ľahké potrebuje na to istý čas, ktorý ho stojí veľmi veľa ťažkých duševných bojov. Je verný svojim sľubom. Veľmi obetavý. Schopný odpúšťať. Vie byť citlivý a náklonný pre iné pohlavie. Literárne nadaný. Prefíkaný. Je veľmi zaujímavá postava. Bol naozaj šialený? Alebo to len predstieral? Jeho krutosť k Ofélii a necitlivý postoj k smrti Polonia by sa dali ospravedlniť iba ak bol naozaj blázon. Hamleta človek len ťažko chápe a mnoho učencov sa snažilo vysvetliť jeho protikladné správanie. Preto je jednou z najzaujímavejších postáv, ktoré Shakespeare vytvoril.

Polonius – hlavný kráľovský radca. Starý a múdry muž, ktorý bol však až príliš oddaný trónu. Zastáva vysoké miesto na kráľovskom dvore. Je otec Laerta a Ofélie. Veľmi rád sa rozpráva - s hocikým, kto je ochotný ho počúvať. Hamlet ho považuje za starého blázna. Aj keď je tak urozprávaný - tak ako mnoho starých ľudí - niektoré jeho postrehy sú múdre.

Hlavný monológ:

Tretie dejstvo, prvý obraz

HAMLET:
Byť, a či nebyť – kto mi odpovie,
čo šľachtí ducha viac: či trpne znášať
strely a šípy zlostnej Šťasteny,
či pozdvihnúť zbraň proti moru bied
a násilne ho zdolať? ...

V anglickom origináli:

ACT III, Scene I.
HAMLET:
To be, or not to be: that is the question:
Whether ‘tis nobler in the mind to suffer
The slings and arrows of outrageous fortune,
Or to take arms against a sea of troubles,
And by opposing end them? ...

Konflikty:

Hamlet – Rosencrantz, Guildenstern, Polonius, Laertes; konflikt postáv
Polonius – Ofélia; konflikt postáv
Hamlet – Claudius, Gertrúda; generačný konflikt
Hamlet – „Byť, a či nebyť ...“; vnútorný konflikt