Prvé dejstvo:
Je nov, na hradbách hradu Elsinor sa prechádzajú stráže. Francisco a Barnardo sa navzájom vymieňajú. Prichádza Horatio a Marcellus. Sú zvedaví, či sa aj túto noc zjaví Duch odetý od hlavy po päty v pancieri. Výzorom pripomína mŕtveho kráľa. Naberajú odvahu prihovoriť sa mu. Keď sa Duch zjaví, Horatio sa odváži spýtať, kto je, ale Duch bez slova zmizne. Horatio vie o správe, že na ich hraniciach mladý, sebavedomý Fortinbras verbuje družinu vojakov proti Dánsku a myslí si, že Duch chce upozorniť na nebezpečenstvo, ktoré hrozí štátu. Ráno v poradnej sieni na hrade sa zhromažďujú kráľ Claudius, kráľovná Gertrúda a dvorania. Kráľ im oznamuje, že aj keď smútia za bývalým kráľom, od ktorého smrti neuplynuli ani dva mesiace, a ktorý bol Gertrúdiným manželom, v záujme všetkých si ju teraz vzal za manželku. Len Hamlet, dánsky princ, je odetý do čiernych šiat a smúti za otcom.

Nepáči sa mu, že matka tak rýchlo zabudla na otca. Pripomína jej, ako ju otec ľúbil. "ani vánok nesmel ofúknuť jej tvár...". Horatio, ktorý bol Hamletovým veľmi dobrým priateľom, mu povedal o Duchovi, ktorý sa v noci zjavuje na hradbách a podobá sa na jeho otca. Hamlet sa rozhodol stráviť noc na hradbách a na vlastné oči sa presvedčiť, či je to on. Medzitým sa v dome kráľovho radcu Polonia stretli spolu on so svojimi deťmi - syn Laertes a dcéra Ofélia. Laertes požiadal otca, aby mohol odísť späť na štúdiá do Francúzska. Ofélia sa zveruje bratovi a neskôr aj otcovi, že Hamlet jej vyznal lásku. Otec ju nabáda k opatrnosti vo vzťahu k nemu a žiada ju, aby mu všetko oznamovala a listy od Hamleta odovzdávala jemu. Ona ho poslúchne. Na veži odbilo dvanásť. Hamlet s priateľmi stál na hradbách. Duch sa zjavil, Hamlet sa mu prihovoril. Duch mu naznačil, aby šiel za ním, akoby sa chcel s ním rozprávať medzi štyrmi očami. "Som tvojho otca duch, čo potĺkať sa musí každú noc a vo dne o hlade stáť v plameňoch, kým mrzké hriechy jeho života nezhoria..." Žiada Hamleta, aby pomstil hnusnú, bezohľadnú vraždu spáchanú na jeho otcovi. Medzi ľuďmi sa hovorí, že ho uštipol had, keď odpočíval v záhrade a zaspal. Pravda je však taká, že vlastný brat kráľa, Claudius, nalial spiacemu bratovi do uší strašný jed, ktorý ho usmrtil. Duch však chce, aby proti matke nič nepodnikol, aby ju nechal nebu a vlastným výčitkám, že tak rýchlo zabudla a súhlasila so sobášom s mužovým vrahom - terajším kráľom. Duch zmizol. Horatio a Marcellus idú za Hamletom. On im nechce povedať čo sa dozvedel od ducha a donúti ich zložiť prísahu, aby nikde nepovedali, čo videli.

Druhé dejstvo:
Polonius kázal svojmu sluhovi Reynaldovi doručiť list a peniaze synovi do Francúzka. Poúča ho, akým spôsobom ho má vyhľadať a čo sa má pýtať. Zrazu prišla rozrušená Ofélia. Opisovala otcovi ako za ňou prišiel Hamlet. Polonius si myslí, že Hamlet zošalel z lásky k Ofélii. Do prijímacej dvorany vstúpil kráľ s kráľovnou, ich sluhovia a sprievod. Radia sa, ako pomôcť zmenenému Hamletovi. Nikto nevedel, čo sa mu odrazu stalo, čo mu zatemňuje myseľ, tak zavolali jeho bývalých spolužiakov, Guildensterna a Rosencrantza, aby vyzistili, čo mu je. Medzitým prišiel Polonius a oznámil, že sa vrátili poslovia z Nórska, Valtemand a Cornelius. Priniesli správu, že to čo robí Fortinbras, to je z jeho vlastnej mysle. Ďalej aj prosbu o povolenie pokojného presunu vojsk na územie Poľska. Polonius pridal svoje poznatky o Hamletovej „pomätenosti“, ako sa správa k jeho dcére.

Na ukážku priniesol Hamletove listy, ktoré jej písal a čítal z nich vety s veľmi trúfalým obsahom. Pochválil sa kráľovi, ako zakázal Ofélii sa s ním stretávať a všetko mu o ich stretnutiach vždy porozprávať. Do dvorany vošiel Hamlet. Všetci odchádzajú, zostáva iba Polonius a začína sa s mladým princom zhovárať. Čím ďalej, tým viac sa presviedča, že Hamlet je šialený. Jeho reči sú zmätené, naráža na nečestnosť, chamtivosť a intrigy. Tvrdí, že Dánsko je väzenie. Vstúpia Guildenstern a Rosencrantz, Polonius odíde. Hamlet sa s nimi zarozpráva a zistí, že neprišli z vlastnej vôle, ale že po nich poslal kráľ. Na hrad prišli potulní herci. Hamlet ich privítal, požiadal ich, aby zahrali obecenstvu hru Gonzagovo zavraždenie so zmeneným dejom. Hra mala naznačiť vraždu jeho otca, ktorú spáchal kráľov brat, terajší panovník Claudius. Princ chcel vedieť ako sa počas hry bude správať kráľ.

Tretie dejstvo:
V predsieni dvorany sa opäť stretli kráľovná, kráľ, sluhovia a dvorania. Prišla i Ofélia. Stále nepoznajú dôvod Hamletovho šialenstva. Chcú ho však ešte vyskúšať, preto sa kráľ a Polonius skryjú za závesmi a v predsieni sa ostáva modliť Ofélia. Do dvorany vstupuje Hamlet a hovorí:  "Byť, a či nebyť - kto mi odpovie, čo šľachtí ducha viac: či trpne znášať strely a šípy zlostnej Šťasteny, či pozdvihnúť zbraň proti moru bied a násilne ho zdolať?..."

Ofélia sa mu prihovára, vypytuje sa a Hamlet pochopí, že je to lesť a preto správa sa ako šialený. Vysmieva sa jej cnosti a posiela ju s výsmechom do kláštora. Ostatní sú tiež presvedčení o chorobe princa a rozhodnú sa poslať ho preč z kráľovstva - do Anglicka. Vo veľkej sieni na hrade je pripravené predstavenie. Herci začali Nemohru. Na scéne ležal spiaci muž, ktorého iný muž usmrtil nakvapkaním jedu do ucha. Žena mŕtveho plače, vrah ju utešuje, až nakoniec prijíma jeho lásku. Herci po tomto prológu zopakovali hru vo veršoch. Kráľ, veľmi bledý, sa odrazu postavil a tackavo opustil miestnosť. Hamlet je spokojný, to čo videl, potvrdilo slová Ducha. Už si je istý, že vrahom jeho otca je Claudius. I Horatio, ktorý mal za úlohu sledovať správanie kráľa počas hry, sa presvedčil, že kráľ je vrahom. Hamlet je v spoločnosti svojich priateľov normálny, šialenstvo predstiera iba pred strýkom, matkou a ich blízkymi. Pod vplyvom divadelnej hry, takej podobnej činu, ktorý spáchal, hovorí:

"Môj ohavný hriech volá do neba!
Je na ňom starodávne prekliatie
- za bratovraždu! Nemôžem sa modliť,
bár po tom túžim, bár by som to chcel.
Hriech mocnejší je ako úmysel a
ako človek, čo dvom pánom slúžil,
len váham, komu prv mám vyhovieť,
a oboch zanedbávam. Keby táto
prekliata ruka od bratovej krvi
zhrubla, niet toľko dažďa na nebi,
čo zmyje ju. A čomu slúži milosť?
Len hriechu podívať sa do očí.
A modlitba má dvojnásobnú moc:
Buď chráni nás pred pádom, a ak sme padli,
vykupuje nás. Nesmiem vešať hlavu...
Zhrešil som. Bože, aká modlitba
ma spasí? Odpusť, že som podlo vraždil.
To nie je možné. Dosiaľ teším sa
tým výdobytkom, pre ktoré som vraždil,
korune, splneným snom, kráľovnej.
Dostanem milosť, ak sa nevzdám hriechu? ..."

Do miestnosti, v ktorej sedí zamyslený Claudius, vstúpi Hamlet. Vytasil meč a je v pokušení bodnúť nič netušiaceho kráľa, aby tak pomstil smrť svojho otca. Zaváhal, ale potom potichu odišiel. Nechcel sa stať vrahom. Rozhodol sa navštíviť matku, ktorá poňho poslala. Kráľovná sa dohodla s Poloniom, že mu dovolí schovať sa za závesom, aby sa stal svedkom jej rozhovoru so synom. Rozhodla sa dohovoriť princovi a presvedčiť ho, aby sa zmenil. Hamlet si pamätal slová Ducha, aby matku ušetril a neubližoval jej. Rozhodol sa, že jej neublíži mečom, ale bude ju trápiť slovami a rečami. Kráľovná bola pohoršená Hamletovým správaním a jeho výčitkami. Zrazu sa záves pohol a Hamlet doň zabodol svoju zbraň. Spoza ťažkého závesu vypadla pod Hamletove nohy Poloniova mŕtvola. Matka sa zhrozila:

KRÁĽOVNÁ: Aký to nerozvážny, hnusný čin!
HAMLET: Tak ako zabiť kráľa, milá mať, a jeho brata za muža si vziať.
Matka nemohla uveriť vlastným ušiam. Hamlet jej rozpovedal, čo sa dozvedel od Ducha svojho otca a znova jej začal vyčítať sobáš s Claudiom. To presvedčilo kráľovnú o tom, že princ je šialený. Hamlet odišiel a so sebou odniesol i radcovu mŕtvolu.