Postavy:
Matrjona Vasiljevna – bola to žena okolo šesťdesiatky, bola veľmi chorá, čo jej bolo vidieť aj na očiach. Bola veľmi osamelá a veľa toho nenahovorila, nedostávala žiadne peniaze, príbuzní jej pomáhali len málo a v kolchoze pracovala len za čiarky pracovných jednotiek v ušpinenej knižke. Susedky jej radili, aby požiadala o dôchodok, ona tak však neurobila. Neskôr však dôchodok predsa len dostala. Matrjona milovala fikusy. Mala len jednu mačku, ktorá krívala a v chalupe žili ešte myši a šváby. Vstávala každé ráno okolo štvrtej – piatej. Mala jednu bielu rohatú kozu. Keď ju niekto požiadal o pomoc, nemohla odmietnuť, nechala svoju prácu stáť a šla, nikdy si nezobrala za to peniaze. Nikdy vraj nič nepila, nejedla a o nič neprosila.

Nebola príliš pobožná, ale dala na povery a každú prácu začínala „s pánembohem“ . Mala tri sestry, ktoré ju len využívali. Ešte pred revolúciou bola vydatá. Mala šesť detí, ale jedno za druhým veľmi skoro umierali, takže nikdy nežili dve naraz. Nakoniec im druhá Matrjona darovala najmladšie dievčatko Kiru, ktorú vychovávala ako vlastnú. Kira sa už aj vydala za strojvodcu do Čerustí. Po smrti chcela Matrjona odovzdať dedičstvo Kire.

Keď Matrjonin muž odišiel do vojny a už sa z nej nevrátil, oznámenie o úmrtí nedostala, časom pochopila, že už asi nežije alebo sa dostal so zajatia. Nikdy ju nebil.

Igantič – rozprávač. Keďže sa ho Matrjona nikdy na nič nepýtala mohol dlho večer pracovať, nikdy sa ho nespýtala ani len, či bol ženatý. Po čase jej povedal, že bol dlho vo väzení, ale ona len mlčky kývla hlavou akoby to už tušila skorej. Keď si Matrjona obliekla jeho sveter pri rúbaní zrubu, jeho prvá reakcia bola, že jej to dostatočne vytkol, a tak si ju prvý krát rozhneval. Potom už nemal príležitosť sa s ňou udobriť, čo ho aj veľmi mrzelo. Keď sa dozvedel o Matrjoninej smrti, išiel spať pretože mu neostávalo nič iné a na druhý deň mal školu, deti ho čakali. Po jej smrti na Matrjonu a jej dobrotu často spomínal.

Faddej Mironovič – Matrjonin švagor, bol to vysoký čiernovlasý muž, starší a vlasy mu ohraničovali celú tvár, mal čiernu bradu a fúzy všetko bez jedinej šediny. Často bil svojho syna a aj ženu, ktorá sa volala tiež Matrjona. Po tom nešťastí myslel stále len na drevo zo zrubu, aj keď jeho zaťovi hrozil súd, v dome mu ležal syn, ktorého on zabil a tiež aj žena, ktorú kedysi miloval. Na Matrjoninej pohrebnej hostine nebol. Ale v nasledujúcich dňoch tam bol až dva krát, išlo mu totiž o chalupu.

Matrjona, Faddejova žena – často chodila za Matrjonou posťažovať si, že ju muž bije a dlho plakávala, hlas sa jej vždy triasol. Mali tiež šesť detí a najmladší bol Antoška. Svoju najmladšie dcérku Kiru jej darovala. Ako jediná úprimne smútila za Matrjoninou smrťou.

Máša – Matrjonina priateľka od mladosti.

Matrjonine tri sestry – Matrjonu volali kmotra alebo chúva, len ju využívali na prácu a vyčítali jej, že chcela dať svoje dedičstvo Kire.

Doba: V dedine nepiekli chleba, elektrinu im tam zaviedli až v päťdesiatych rokoch. O maslo tam človek ani nezavadil a margarín šiel na dračku, volne dostať bolo možné len kombinovaný tuk. (str. 158) Ženy chodili kradnúť rašelinu, nosili vrecia ktoré mali najmenej tridsať kíl, niekedy až z tridsať kilometrovej vzdialenosti a jedno takéto vrece stačilo tak na jedno zakúrenie a zima v tej oblasti mala 200 dní a topiť sa muselo. (str. 160)

Konflikt: Dobrota a chamtivosť
Hovorové slová: kvíčerou (navečer), jojdanenky, metalice – fučavice (víchrica), s pánembohem

Ukážky:
„Na sto čtyřiaosmdesátém kilometru od Moskvy, na trati, která vede k Muromu a Kazani, jěšte dobrě půl roku po tom zpomalovaly všechny vlaky jízdu, že jeli skoro krokem. Cestující se tisli k oknům, vycházeli na chodbičku – opravuje se trať? Nemá volno?
Ne. Za přejezdem vlak zase nabíral rychlost a cestující si sedli.
Jen strojvedouci věděli, proč to všechmo.
A já.“ (str. 153 úvod)

„Také jsem přitom zjistil, že pláč nad nebožkou není jen pláč, ale i jakási politika.“ (vnútorný monológ Ignatiča, str. 177)

„A celým tím nářekem prorážela odpověď: za její smrt my nemůžeme a o chalupě si ješte promluvíme.“ (vnútorný monológ Ignatiča, str.177)

„Na světe jsou dvě hádanky: Jak jsem se narodil – nepamatuju. Jak sejdu ze světa – kdopak to ví.“ (Scvrklá starena na pohrebe, str. 178)

„Všichni jsme žili vedle ní, a nikto z nás nepoznal, že to ona byla ten spravedlivý, bez něhož, jak praví přísloví, nestojí dědina.
Ani město. Ani celá naše zem.“ (vnútorný monológ Ignatiča, str. 181 záver)