Alexander Solženicyn: Matrjonina chalupa

Literárny druh: epika
Literárny žáner: poviedka
Téma: Zobrazenie prostého dedinského života v strednom Rusku v rokoch 1956 – 1959.
Idea: Poukázať na obyčajného človeka, ktorý bol vždy skromný a srdečný, na to ako ho všetci okolo využívali.

Dej: Bolo leto roku 1956 keď sa Ignatič vracal z vyprahlej pustiny v Ázii do Ruska po desiatich rokoch, túžil ísť do srdca Ruska, kde nie je príliš teplo a v lesoch šumí lístie. Chcel byť učiteľom, nie len robotníkom, nakoniec dostal miesto vo Vysokom Poli kde ako on hovorí : „Je radosť umrieť a žiť.“ (str. 153) V dedinke boli drevené domčeky hrubo omietnuté a tie novšie so zasklenými verandami. Nad osadou bol obrovský továrenský komín. Ako sa tak túlal po príchode osadou zahliadol malinký trh, na ktorom predávala jediná žena mlieko. Poprosil ju aby ho zaviedla do Talnova a pomohla mu nájsť izbičku, ktorú by si prenajal. Tá ho zaviedla najprv k jedným známym, potom k druhým, nanešťastie nikto nemal izbičku, a tak zašli k Matrjone, ktorá mala nie príliš udržiavanú chalupu. Prenajal si u nej izbičku a platil jej nájomné. Matrjona bola veľmi chudobná, nedostávala ani dôchodok, jedli len jedlá zo zemiakov a kašu z jačmeňa. Časom si Ignatič na to zvykol, pretože v jedle nevidel zmysel ľudskej existencie. (str. 159)

Po čase sa na Matrjonu predsa len usmialo šťastie a začala dostávať dôchodok 80 rubľov a ďalších 100 dostávala od Ignatiča. Začala sa trošku viac starať o svoj dom, kúpila si aj nový sveter a dala si ušiť kabát. Neskôr si Ignatič zaobstaral rádio a tak začali počúvať rozhlas a ruské piesne. Postupom času si na seba zvykli a bolo im spolu dobre.

Raz večer prišiel jeden pán do ich chalupy a čakal na Ignatiča, kým neprišiel. Bol to Faddej Mironovič. Prišiel, aby sa porozprával o svojom synovi Antoškovi Grigorjevom, ktorý chodil do školy si len oddýchnuť, sem tam si napísal úlohy, ale o tom vôbec nemohla byť reč. Učitelia ho však vždy nechali prejsť, pretože školy v tej oblasti súťažili o vysoké percento prospievajúcich žiakov. Bol v ôsmej triede a nevedel zlomky a nerozoznával druhy trojuholníkov. Vyzeralo to s ním tak, že neprejde, pretože mal veľa pätiek. Ignatič poradil Faddejovi, aby Antoškovi častejšie kontroloval žiacku knižku.

Keď odišiel, Matrjona vyrozprávala Ignatičovi cely svoj životný príbeh - Faddej začal ako prvý chodiť za ňou keď mala devätnásť, on mal dvadsaťtri. Potom však začala vojna s Nemcami a Faddeja vzali na vojnu. Tri roky ho čakala, no on sa stále nevracal, celé tieto tri roky chodila ako telo bez duše a čakala, no nič. Umrela jaj matka a začal za ňou chodiť Jefim, Faddejov mladší brat a ten chcel, aby sa za neho vydala a keďže nechcela ostať sama, vydala sa za neho na svätého Petra. Na svätého Mikuláša sa vráti Faddej zo zajatia. Keď sa dozvedel, že sa Matrjona vydala za Jefima veľmi ho to rozčúlilo a povedal: „ Keby si nebol môj vlastný brat, porúbal by som vás oboch.“ (str. 168) Nechcel si vziať žiadnu inú za ženu a tak si po čase našiel inú Matrjonu. Jefima povolali do druhej svetovej vojny, Faddej ostal doma kvôli slabému zraku. Jefim sa však už nikdy nevrátil. Mali šesť detí, ale jedno za druhým veľmi skoro umierali, takže nikdy nežili dve naraz. Nakoniec im druhá Matrjona darovala najmladšie dievčatko Kiru, ktorú Matrjona vychovávala ako vlastnú. Už sa aj vydala za strojvodcu do Čerustí. Po smrti chcela Matrjona odovzdať dedičstvo Kire. A tak stále na ňu naliehali nech im odovzdá zrub teraz ešte za života. Matrjona vtedy dve noci nespala, nešlo jej nikdy o prácu a ani o majetok, ale desila sa toho, že mala začať strhávať strechu, pod ktorou žila štyridsať rokov.

Jedného februárového rána prišiel Faddej zo synmi a začali sekerami búrať chalupu. Muži búrali chalupu a ženy pripravovali pálenku. Keď trámy boli vynesené a narovnané, zať odišiel do Čerustí po traktor. Začala sa víchrica a trvala dva dni, potom sa náhle oteplilo. Trvalo to 14 dní, kým sa mohol traktor dostať k rozobratému zrubu, celých tých 14 dní chodila ako telo bez duše a jej sestry jej vyčítali, že ju hlúpa, že zrub nemala dávať a povedali jej nech im nechodí na oči.

Potom už naložili sane až po vrch, všetci pracovali ako diví. Nemohli sa dohodnúť, či majú sane viesť zvlášť alebo spolu. Nakoniec sa rozhodli, že to odvezú naraz. Po istom čase bolo v chalupe nezvyklé ticho a všimol si, že už dlhšiu neprešiel okolo žiadny vlak, čo sa mu zdalo byť čudné. Bola už jedna hodina v noci a Matrjona stále neprichádzala domov. Domnieval sa, že je azda u kamarátky Maši. Neskôr prišli do chalupy štyria železničiari a vypytovali sa, či sa tu pil alkohol, ale neboli tam žiadne stopy po hýrení. Nakoniec jeden zo železničiarov povedal, že ich to tam všetkých rozpučilo a že sa skoro vykoľajil aj rýchlik. Potom prišla Máša a všetko mu vyrozprávala - prejazd nad traťou ide do prudkého kopca, pri prechode cez trať sa pretrhlo lano a sane uviazli na trati. Z druhej strany išli dve spojené lokomotívy bez svetiel a tie ich tam všetkých troch rozpučilo – traktoristu, Faddejovho chromého syna a Matrjonu.

Na úsvite priviezli ženy na sánkach všetko čo z Matrjony ostalo, všetci sa chodili pozerať na jej zmrzačené telo.

Na pohrebe ženy nariekali, boli to však dosť neúprimné, jediná osoba, ktorej bola Matrjonina smrť skutočne ľúto bola „nepravá“ Matrjona. Neprítomne chodila aj Kira, pre ktorú búrali zrub, z jedného domu, kde bola jej nevlastná matka, do druhého, kde bola rakva jej brata. Keďže frekventovaný prejazd nebol chránený a lokomotíva išla bez svetiel, chceli to všetko zhodiť na alkohol, aby nemuseli ísť pred súd. Kým sa koľajnice opravili, vlaky museli robiť obchádzku cez inú trať. Po troch dňoch už  boli opravené. V nedeľu sa konal pohreb a všetci sa zišli na pohrebnej hostine, najskôr boli všetci smutní, potom si však spievali a jedli, neskôr sa ozval aj smiech, nikto si už nespomenul na Matrjonu. Ignatič sa musel presťahovať a presťahoval sa k Matrjoninej švagrine a často s ňou na Matrjonu spomínali.
Postavy:
Matrjona Vasiljevna – bola to žena okolo šesťdesiatky, bola veľmi chorá, čo jej bolo vidieť aj na očiach. Bola veľmi osamelá a veľa toho nenahovorila, nedostávala žiadne peniaze, príbuzní jej pomáhali len málo a v kolchoze pracovala len za čiarky pracovných jednotiek v ušpinenej knižke. Susedky jej radili, aby požiadala o dôchodok, ona tak však neurobila. Neskôr však dôchodok predsa len dostala. Matrjona milovala fikusy. Mala len jednu mačku, ktorá krívala a v chalupe žili ešte myši a šváby. Vstávala každé ráno okolo štvrtej – piatej. Mala jednu bielu rohatú kozu. Keď ju niekto požiadal o pomoc, nemohla odmietnuť, nechala svoju prácu stáť a šla, nikdy si nezobrala za to peniaze. Nikdy vraj nič nepila, nejedla a o nič neprosila.

Nebola príliš pobožná, ale dala na povery a každú prácu začínala „s pánembohem“ . Mala tri sestry, ktoré ju len využívali. Ešte pred revolúciou bola vydatá. Mala šesť detí, ale jedno za druhým veľmi skoro umierali, takže nikdy nežili dve naraz. Nakoniec im druhá Matrjona darovala najmladšie dievčatko Kiru, ktorú vychovávala ako vlastnú. Kira sa už aj vydala za strojvodcu do Čerustí. Po smrti chcela Matrjona odovzdať dedičstvo Kire.

Keď Matrjonin muž odišiel do vojny a už sa z nej nevrátil, oznámenie o úmrtí nedostala, časom pochopila, že už asi nežije alebo sa dostal so zajatia. Nikdy ju nebil.

Igantič – rozprávač. Keďže sa ho Matrjona nikdy na nič nepýtala mohol dlho večer pracovať, nikdy sa ho nespýtala ani len, či bol ženatý. Po čase jej povedal, že bol dlho vo väzení, ale ona len mlčky kývla hlavou akoby to už tušila skorej. Keď si Matrjona obliekla jeho sveter pri rúbaní zrubu, jeho prvá reakcia bola, že jej to dostatočne vytkol, a tak si ju prvý krát rozhneval. Potom už nemal príležitosť sa s ňou udobriť, čo ho aj veľmi mrzelo. Keď sa dozvedel o Matrjoninej smrti, išiel spať pretože mu neostávalo nič iné a na druhý deň mal školu, deti ho čakali. Po jej smrti na Matrjonu a jej dobrotu často spomínal.

Faddej Mironovič – Matrjonin švagor, bol to vysoký čiernovlasý muž, starší a vlasy mu ohraničovali celú tvár, mal čiernu bradu a fúzy všetko bez jedinej šediny. Často bil svojho syna a aj ženu, ktorá sa volala tiež Matrjona. Po tom nešťastí myslel stále len na drevo zo zrubu, aj keď jeho zaťovi hrozil súd, v dome mu ležal syn, ktorého on zabil a tiež aj žena, ktorú kedysi miloval. Na Matrjoninej pohrebnej hostine nebol. Ale v nasledujúcich dňoch tam bol až dva krát, išlo mu totiž o chalupu.

Matrjona, Faddejova žena – často chodila za Matrjonou posťažovať si, že ju muž bije a dlho plakávala, hlas sa jej vždy triasol. Mali tiež šesť detí a najmladší bol Antoška. Svoju najmladšie dcérku Kiru jej darovala. Ako jediná úprimne smútila za Matrjoninou smrťou.

Máša – Matrjonina priateľka od mladosti.

Matrjonine tri sestry – Matrjonu volali kmotra alebo chúva, len ju využívali na prácu a vyčítali jej, že chcela dať svoje dedičstvo Kire.

Doba: V dedine nepiekli chleba, elektrinu im tam zaviedli až v päťdesiatych rokoch. O maslo tam človek ani nezavadil a margarín šiel na dračku, volne dostať bolo možné len kombinovaný tuk. (str. 158) Ženy chodili kradnúť rašelinu, nosili vrecia ktoré mali najmenej tridsať kíl, niekedy až z tridsať kilometrovej vzdialenosti a jedno takéto vrece stačilo tak na jedno zakúrenie a zima v tej oblasti mala 200 dní a topiť sa muselo. (str. 160)

Konflikt: Dobrota a chamtivosť
Hovorové slová: kvíčerou (navečer), jojdanenky, metalice – fučavice (víchrica), s pánembohem

Ukážky:
„Na sto čtyřiaosmdesátém kilometru od Moskvy, na trati, která vede k Muromu a Kazani, jěšte dobrě půl roku po tom zpomalovaly všechny vlaky jízdu, že jeli skoro krokem. Cestující se tisli k oknům, vycházeli na chodbičku – opravuje se trať? Nemá volno?
Ne. Za přejezdem vlak zase nabíral rychlost a cestující si sedli.
Jen strojvedouci věděli, proč to všechmo.
A já.“ (str. 153 úvod)

„Také jsem přitom zjistil, že pláč nad nebožkou není jen pláč, ale i jakási politika.“ (vnútorný monológ Ignatiča, str. 177)

„A celým tím nářekem prorážela odpověď: za její smrt my nemůžeme a o chalupě si ješte promluvíme.“ (vnútorný monológ Ignatiča, str.177)

„Na světe jsou dvě hádanky: Jak jsem se narodil – nepamatuju. Jak sejdu ze světa – kdopak to ví.“ (Scvrklá starena na pohrebe, str. 178)

„Všichni jsme žili vedle ní, a nikto z nás nepoznal, že to ona byla ten spravedlivý, bez něhož, jak praví přísloví, nestojí dědina.
Ani město. Ani celá naše zem.“ (vnútorný monológ Ignatiča, str. 181 záver)