Zemania boli už oddávna privilegovanou skupinou. Boli nedielnou súčasťou feudálnej spoločnosti počas dlhého obdobie, preto je prirodzené, že sa ich témou zaoberala aj slovenská literatúra. Avšak ani v jednom období, neboli vykresľovaní, ako ideálna, mravne čistá vrstva. Vyskytli sa výnimky, najmä v 1.vlne realizmu, kde boli niektoré postavy zemanov silne idealizované. Národne uvedomelí Slováci sa snažili nájsť vrstvu, ktorá by bola schopná slovenský národ vytiahnuť spod jarma. Práve v tomto období maďarská vládnuca vrstva začala stupňovať národnostný útlak a narastali aj zlé sociálne podmienky. Národ nemal priveľkú ochranu politických a kultúrnych inštitúcií pred maďarizáciou a preto mnohí emigrovali.
Práve preto, že aj slovenskú politiku reprezentovali vzdelanci pochádzajúci z ľudových vrstiev, no čiastočne aj predstavitelia šľachty(len v minimálnej miere) a nastupujúci priemyselníci. Ich náhľady na politickú orientáciu, taktiku i problematiku slovenského národa sa začali rozchádzať. Turčiansky Svätý Martin, ktorý s stal po založení Matice slovenskej (1863) kultúrnym strediskom národných hnutí, bol často viac na obtiaž ako na pomoc, pretože bol nevýhodne položený a nie veľmi husto obývaný. Napriek tomu sa sem presťahovali viacerí národovci a začali tu tvoriť, vo viere, že pomôžu svojmu ľudu. V roku 1870 tu začali pravidelne vychádzať NÁRODNÉ NOVINY. Istý čas ich redigovali Vajanský, či Škultéty. Boli sústredení okolo Slovenskej národnej strany a predstavovali takzvanú STARÚ ŠKOLU. Druhým prúdom bola tzv. NOVÁ ŠKOLA, ktorá vydávala Slovenské noviny. Tento prúd sa delil ešte na hlasistov a prúdistov, skupiny zoskupené okolo novín HLAS a PRÚDY.
KLASICIZMUS
Už v klasicizme boli predmetom tvrdej satiry za svoje pomaďarčovanie. Zeman obdobia klasicizmu bol typický svojou rečou, ktorú tvorili zmes slovenčiny - tou sa, ale snažili hovoriť čo najmenej, maďarčiny – ktorú vedeli používať len veľmi útržkovite a potom ešte prípadne latinčiny a iných jazykov. Takáto reč vyznela prinajmenšom smiešne.
V tomto období, keď smer udávajú panovníci ako Mária Terézia a Jozef II, sa objavuje osvietenecká filozofia, ktorá ako základ berie ľud a snaží sa šíriť v jeho radoch poznanie. Na slovenskej národnej scéne sa prejavujú prvé kodifikačné snahy (Bajzu a Bernoláka). Gašpar Fejerpataky-Belopotocký pochopil, že ľudu sa priblíži viac drámou ako lyrikou. Tak na jeho požiadanie a s jeho podporou napísal Ján Chalupka prvú drámu, kde sa vyskytuje zemianstvo:
KOCÚRKOVO, ANEB JEN ABYCHOM V HANBĚ NEZŮSTALI (1830)
Kocúrkovo predstavuje vymyslené mesto, kde je všetko naopak a ľudia sú tam veľmi hlúpi.
Predstavil v nej svet malého mesta s troma hlavnými zložkami spoločnosti:
- predstaviteľ feudalizmu: zeman a cirkevný inšpektor Pán z Chudobíc
- predstaviteľ malomestskej buržoázie: čižmársky majster Tesnošil a jeho rodina
- mladá pokroková generácia: učiteľ Sloboda
Je to obraz dvoch protichodných svetov - zanikajúceho feudalizmu a zrodu národne uvedomelej inteligencie. Pán z Chudobíc a Tesnošil sú smiešne figúrky. Ich názorová zadubenosť a obmedzenosť, neschopnosť tvorivého činu, sú vážnou prekážkou pochopiť súčasné spoločenské pomery (nástup kapitalizmu). Pána z Chudobíc i Tesnošilova sú slovenského pôvodu, ale vzdávajú sa svojej slovenskej národnosti, aby si zachovali zdanie spoločenského významu. Vzdávajú sa slovenskej reči a deformujú ju používaním maďarských a latinských slov a fráz. Ale ani jednu ani druhú reč neovládajú.
Protiklad tejto spoločenskej triedy (príslušníci úpadkového feudalizmu) vykreslil Chalupka v národne uvedomelom inteligentovi učiteľovi Slobodovi. V ňom sa črtá postava blízka štúrovskej generácii. Z jeho názorov preráža duch národnej znášanlivosti.
Hra Kocúrkovo bola veľmi úspešná a tvorila základ repertoáru ochotníckych scén. Kocúrkovo sa udržalo na našich popredných scénach dodnes. Chalupka svojimi hrami dal nielen základ ochotníckej činnosti na Slovensku, ale určil jej pokrokové pôsobenie. Jeho tvorba mala ohlas v neskoršom období (Palárik, Záborský).
- opis domu pána z Chudobíc: „Tamto, kde je tá hŕba hnoja pred dverami. Tamto, vraj, tamto, kde tá jedna tabla na obloku je papierom zalepená."
Dejovou osnovou sú voľby nového učiteľa a jeho príchod do Kocúrkova. Nového učiteľa chce získať pán z Chudobíc pre maďarizáciu a Tesnošil za muža svojej dcéry. Ústrednou postavou je Tesnošil. Na ňom a jeho rodine sa Ch. vysmieva všetkému, čím vtedy trpela malomestská spoločnosť. Niet v ňom ani iskierky podnikavosti a samostatnosti, typických čŕt novodobej buržoázie. Ich obmedzenosť v chápaní smeru spol. vývinu je prekážkou v prijímaní premien, ktoré prinášal kapitalizmus. Tesnošilov syn je lenivý, dcéra rozmaznaná, vzdorovitá, bezočivá. Jediným cieľom jeho ženy Madleny je bohato vydať dcéru.
Pán z Chudobíc - zeman, ktorý vychádza na mizinu - zánik feudalizmu
Sloboda - ožení sa s dcérou starého učiteľa, víťazí nezištnosť a úprimnosť citov pred vypočítavosťou Tesnošilovcov. Postavy sa stávajú smiešnymi tým, že chcú byť múdre.
Suchá ratolesť
- román, v ktorom sa zaoberá problémom zemianstva. V 70. a 80-tych rokoch sa zem. odnárodňovalo a nezúčastňovalo na politickom živote. Vajanský sa zamýšlal nad návratom zemianstva do národného a polit. života. Bol to však iba jeho sen. Podľa jeho názoru boli príčiny úpadku nové buržoázne vzťahy, Židia, úžerníci, nečinnosť zem., a to je zároveň témou oboch jeho diel.
- hl. postava sa zbližuje prostredníctvom Vanovského, Tichého aj Adely Rybáričky s národným hnutím, mení sa na národne uvedomelého človeka. Tento obraz bol viac želaním Vajanského , vzdialený od reality. Podľa autora sú zemania "suchou ratolesťou národa".
Dej: - príbeh sa odohráva v Rudopolí. Žije tu statkár Karol Vanovský so svojou rodinou. V opatere majú sirotu Annu Betinskú - citovo založenú. Stanislav Rudopoľský sa vracia zo svojich potuliek po svete domov. Je veľmi vzdelaný, zoznamuje sa s učiteľom Albertom Tichým. Tí sa názorovo zjednocujú. V Rudohorí prichádzajú voľby. Nastáva boj maď. a slov. strán. Rudopoľský sa postupne vžíva so slov. ľudom. Zaľúbi sa do M8rie Vanovskej, namaľuje jej portrét. Učiteľ Tichý sa zaľúbi do Anny Betinskej. Ďalšia postava - Adela Rybárička - národne uvedomelá vdova, ktorá je príbuzná Vanovských, pozýva Rudopoľského na piknik. Tu sa stretá so Svatnayom, bohatým statkárom. Medzi nimi sa vyostruje spor a vrcholí to tým, že Rudopoľský ho vyzve na súboj. Rudopoľský je vážne zranený, rozhodne si vziať Adelu za ženu.
JÁN KALINČIAK (1822 - 1871)
Reštavrácia alebo Obrazy z dávnych čias
- dielo zaľudnil zemianskymi postavami, ktoré sú malicherné, neschopné nijakého činu. Všetko ich konanie vyznieva humorne, smiešne. Prípravy na voľby (kontešačky) boli miesto, kde sa ozývalo ich sebavedomie. V povesti zemania vystupujú ako ľudia zanikajúceho sveta.
- majetok zemanov sa pod tlakom kapitalizmu rozpadával a ich úloha v spoločnosti je stále menšia. Kalinčiak zemanov nevysmieval, ale len usmieval. Nie je to taká ostrá satira. Usmieva sa nad ich pýchou, je presvedčený, že tá pýcha je predzvesťou ich pádu.
V Záhorskej stolici je pred voľbami. O miesto I. vicišpána sa uchádza strana Bešeňovských a strana Potockých. Na 2 tábory sa rozdelilo aj zemianstvo stolice. Obidve strany častujú svojich prívržencov a snažia sa ich podplácaním privábiť do svojho tábora. A. Bešeňovský, ktorý už 15 rokov bol I. vicišpán, urazí pred voľbami rodinu Levických tým, že nechce dať svoju dcéru Štefanovi, hoci sa majú radi. Bešeňovský zamýšľa vydať svoju dcéru za grófa, aby však nestratil hlasy Levických, sľúbil, že ju dá Štefanovi vtedy, keď bude vicišpánom. Bol si istý, že sa to nemôže stať, lebo Štefan je chudobný.
"Vidieť, že ste rodina, pán švagor, keď sa tak staráte o tých mladých ľudí, ale moja dcéra má ešte dosť času, a Štefan sa môže ženiť, keď bude vicišpánom."
Štefanov strýc (Andrej Levický),ktorého onen gróf urazil aj osobne, vyhútal plán ako by sa Štefan stal vicišpánom. Odviedol celú rodinu Levických od Bešeňovského na protivníkovu stranu. Potocký, ktorý s ich pomocou mal získať vicišpánstvo, zaviazal sa urobiť Štefana II. vicišpánom. Aby bolo víťazstvo Potockého isté, bolo treba nepripustiť k voľbám niekoľko voličov Bešeňovského. Plán sa podaril. Prvé miesto získal Potocký, druhé vicišpánstvo Štefan Levický a s tým aj Aničku.
„Tak sa stal Štefan Levický druhým vicišpánom a tu bys° len videl radosť jeho celej famílie."
ŠTEFAN LEVICKÝ: „Ostatne bol Štefan usilovný človek, no bieda je najlepší majster, a tej užil za mladi až do sýtosti.“
„...bol zdravý ako lipa, čerstvý ako ryba a mocný ako buk."
- mladý, švárny šuhaj, prezývaný dušou Adama Bešeňovského. Bol synom Adamovej sestry. Pochádzal z chudobnej rodiny. Jeho otec bol zámočný zeman v Leviciach. Ten však umrel, keď mal Štefan rok. No po voľbách sa zásluhou svojho strýka stal vicišpánom a mohol sa oženiť s dcérou Adama Bešeňovského.
ADAM BEŠEŇOVSKÝ: II. bývalý vicišpán. Bol pýchou slávnej rodiny Bešeňovských.
Spočiatku nesúhlasí s tým, aby sa jeho dcéra vydala za Štefana Levického. No nakoniec sa svadba koná.
MATIÁŠ BEŠEŇOVSKÝ: známy vábnik pri reštavráciách. Vedel získať zemianstvo pre tú alebo onú stranu. Žije viacej zo zapredávania ako z poctivej práce. Každý, kto k nemu neprišiel s prázdnou rukou, „našiel ho takého akého ho chcel mať". Preto keď prídu zo strany Potockých, aby ho získali pre seba, pohotovo zavedie reč na peniaze.
„...hľaďte Matiáša Bešeňovského preplatiť, bo to je figliar klincami vybíjaný a ten jediný je v stave nám svojou papuľou všetko pokrižlikovať, bo má oči ako jazvec, vidí, i kde by nemal ...“
JÁN POTOCKÝ: „Ak pán Potocký bol hladný človek a zachádzal i so svojimi odporníkmi vždy zdvorilo, dobre vediac, že najmenší krivý pohľad na zemana pred reštavráciou roznáša sa po stolici." - stal sa I. vicišpánom
Autor v diele vykresľuje vtedajšie pomery v uhorskej stolici. Je to obdobie 30. rokov 19. stor. V popredí je boj o moc medzi dvoma zemianskymi rodmi - Potockými a Bešeňovskými. Zemianske voľby autor predstavil ako komédiu, v ktorej niet ani štipky vážnosti, aká by sa v tejto záležitosti vyžadovala. Autor poukazuje na nepekné vlastnosti (opilstvo, chamtivosť, klamstvo, vydieranie, podplácanie, podvádzanie), bez ktorých sa voľby nezaobišli.
Nezvíťazil program strany ale peniaze a podvod. Reštavrácia je zrkadlom prehnitého feudalizmu, jeho predstaviteľov a ustanovení.
Hlavné postavy zemanov - nie sú schopné veľkého činu, a preto tu nie je žiaden romantický hrdina. Ich konanie vyznieva humorne a smiešne a celkový charakter dokresľujú rôzne príslovia a porekadlá. Reštavrácia je obrazom zemanov, ktorých pokladá za prežitky spoločnosti, sú príťažou pre novú budúcnosť národa.
Dejová línia je tu nie je ucelená, je oslabovaná odbočeniami, rozprávaním epizód, ktoré s hlavným dejom takmer nesúvisia. Reštavrácia nie je typickým romantickým dielom. Sú tu prvky romantizmu (prísaha a jej porušenie, trest zaň, intrigy a láska), ale namiesto skutočného boja ide len o hašterenie a namiesto veľkého konfliktu len o drobné úskoky. Jazyk diela je zaujímavý. Autor využíva slovník, frazeológiu ako charakterizačný prostriedok. Obraz zemianstva je vykreslený veľmi kriticky a presvedčivo. Upadá hospodársky i morálne. Postupne sa mení na vrstvu neschopnú povzniesť sa nad malicherné a sebecké záujmy. Jeho reprezentantom je najmä Matiáš Bešeňovský, najcelistvejšie vykreslená postava, ktorú charakterizujú slová:" Neukradnem, nemám, nezabijem, nebudem mať, a kde niet kostí, nieto sily."
- jazyk je ľudový, používa príslovia a porekadlá.
„Reštavrácia sa nedá preložiť do cudzej reči." (Ján Kalinčiak) PAVOL ORZÁGH- SVÄTOZÁR
HURBAN -VAJANSKÝ
- najstarší syn Jozefa Miloslava Hurbana. Stal sa vedúcou osobnosťou mladej generácie.
- novinár
Zaujímala ho otázka možnosti návratu zemianstva do národného tábora, jeho úlohy v národnom živote. Touto tematikou sa zaoberal v novele:
LETIACE TIENE
- Na osudoch zemianskej rodiny Imricha Jablonského z Jabloňového zachytil proces úpadku zemianstva zavinený prenikaním kapitalizmu do spoločenského i hospodárskeho života.
- Hlavnou tematickou osou novely je snaha nájsť odpoveď na otázku, či je možné prinavrátiť zemianstvo národnému hnutiu a či môže zastávať vedúce miesto v národnom hnutí.
- Spisovateľ zachytil spol. situáciu neľahkej doby a hneď poukázal na východisko z nej. Sám ju pokladá za prechodné obdobie - letiace tiene. Vyjadril obavy o budúcnosť zemianstva a zároveň sa ho snaží varovať.
Imrich Jablonský je schopný a šťastný zeman, kt. všetko spadlo do lona. Majetok získal sobášom s dcérou zemana Samuela Podolského, Máriou. Podolský žije starými zemianskymi tradíciami. Okrem dcéry Márie má aj druhá dcéru Annu a syna Kazimíra. Jablonského šťastie vyrastá z časti z nešťastia Anny, kt. otec nasilu vydá za bohatého Joachima Gabriela Cerovského. Ten zomrel a Anna sa stala mladou vdovou. Je nešťastná, lebo nikdy nemilovala a svoju lásku preto venovala dcéram Imricha a Márie - Adele a Ele. Imrich sa stáva riaditeľom poisťovne. Snaží sa chrániť svoj majetok a zvolil si na to Hermana, kt. už dlhšie dvorí jeho dcére Adele a chce si ju vziať. Dôverčivosť zašla tak ďaleko, že Herman mohol voľne rozhodovať o majetku Jablonských. Neuvážene investuje do stavby Píly a tak sa začína majetok zmenšovať. Adela však stále hľadá svoju partiu. Rovnako pristupuje k Hermanovi, ako aj k Eugenovi Dušanovi, kt. má o Adelu vážny záujem. Chce ju tiež za ženu, lenže Adela nevidí v sobáši zlepšenie svojej situácie a odmieta ho. Autor dúfa, že si to Adela ešte rozmyslí, lebo nevie ako skončí jej manželstvo bez lásky. Eugenovi nie sú ľahostajné národnostné problémy. Verný je v teórii, ale nečinný v praxi. Takých ľudí ako Eugen je veľa, v čom autor vidí príčinu tej situácie. Ľudia nie sú schopní v praxi pre národ nič urobiť. Charakterizuje príčinu zániku zemianstva.
Kazimír zdedí najväčšiu časť majetku, no zachová sa ako ostatní zemania. Majetok rozhádže, prirastajú dlžoby aj za podpory Márie. Jeho život sa končí samovraždou. „Hynie vo svojej kúrii, v ktorej mu zostali len podobizne svojich predkov." Pochopila ho len Anna, kt. mu bola podobná.
Autor vidí záchranu zemianstva v inteligencii. Milko Holan, syn učiteľa - národouvedomelý človek, je predstaviteľovi starej školy. Milkovi je bližší čin, ako národnostné horlenie. Nič si nenahovára myslí reálne. „Je to doba potrebná, pretože dopomáha k zániku starej doby a vzniku novej doby." Chce sa oženiť s Elou. Ela pôsobí najsvetlejšou a najsviežejšou dušou. Autor zachytáva rast jej ľúbostného vzťahu. Ich sobáš je budúcnosť zemianstva a tým aj celej spoločnosti.
Autor chcel Hermana charakterizovať ako ľahkovážneho dobrodruha. Chcel povedať, že schopných ľudí má národ veľa a chcel poukázať, ako ľahko sa dá majetok stratiť. Letiace tiene odletia ďalej - je to prechodná doba. Jeho ženské postavy sa podobajú ruským ženským postavám. Záchranu zemianstva poveril do rúk inteligencie, lebo je vzdelaná a schopná viesť národ.
HVIEZDOSLAV (1849 Vyšný Kubín- 1921 DK)
(jeho tvorba sa zaraďuje do realizmu)
- pochádzal zo zemianskeho rodu
- jeho hrdinovia už nie sú tak zaťažení majetkami ako márnou zemianskou hrdosťou a zaťatosťou.
Hájnikova žena - zobrazuje tu základný spoločenský rozpor medzi šľachtou a ľudom. Ľud tvorí dejovú skladbu a základný konflikt diela. Autor stojí na strane ľudu, odsudzuje prívrženstvo, egoizmus, zhýralosť, zábavy pánov, proti ktorým stavia čestnosť a statočnosť prostého človeka.
Ežo Vlkolinský - epická báseň, v ktorej je najviac vidieť jeho odsudzovanie zemianstva, poukazuje tu na jeho splývanie s ľudom a jeho preraďovanie do novoutvárajúcich sa vzťahov - buržoáznych. táto demokratickosť zasahuje vzťahy ľudí, najmä vzťah zemianstva k sedliakom.
EŽO VLKOLINSKÝ - dejiskom je Vlkolín. Syn Ežo sa dostáva do konfliktu so svojou matkou Esterou, kt. nesúhlasila s tým, aby si jej syn - zemiansky potomok, zobral za ženu sedliacke dievča Žofku Bockovie. Matka ho vydedí a Eža prichýli jeho strýko Eliáš (pyšný zeman), ktorý mu vystrojí svadbu. Obraz svadby dáva možnosť ukázať prednosti sedliactva a jeho morálne víťazstvo nad zemianstvom.
Na svadbe si začne vymieňať názory strýko Eliáš so starým sedliakom Blažkom, ale so stúpajúcou náladou stoja zrazu proti sebe dva svety: zemania a sedliaci. Keď nadobudol spor hrozivé rozmery a zemania v ňom dokazujú svoju nadradenosť a vynášajú svoje prednosti nad sedliactvom, svoje zásluhy a práva, Ežo sa prejaví ako zásadný odporca feudálnych prežitkov:
" Sme rovní! Áno zeman, nezeman,
v tom rozdielu viac niet.
Kto inakšie dnes vraví - nezná časy
Alebo je zatvrdilý - čo je nerozum."
Záver skladby končí zmierením matky so synom zásluhou vnúčaťa a súčasne definitívnym víťazstvom roľníctva nad zemianstvom. Hviezdoslav tu zobrazil proces splývania zemianstva s ľudom, ako zákonitý jav spoločenského vývinu.
- motív - svadba - naznačenie novej možnosti
GÁBOR VLKOLINSKÝ - Zemianska rodina Šimona Vlkolinského je v rozklade morálnom i hmotnom. Obaja rodičia Gábora pijú, prišli o majetok. Vzťah Gábora a Marky Tomášovie sa rozpadol. Je tu mnoho epizód, kt. by mohli byť samostat. príbehmi. Hlavný ideový zámer bol ten istý ako v EŽOVI, ale je rozdielny v umeleckom stvárnení i v kompozícii.
EŽO je históriou jednej zemian. rodiny, je tzv. epickou monografiou (jeden - dvaja hl. hrdinovia - Ežo, Estera, Žofka, Eliáš). EŽO je obrazom ústupu zemianstva ako spoločenskej sily. GÁBOR sa nesústredil na 1 - 2 hrdinov, ale na celý dedinský kolektív. Zobrazuje hynutie sloven. zemianstva, jeho morálny a mravný úpadok, hmotný úpadok. V EŽOVI je dej plynulý. V GÁBOROVI je dej poskladaný z mnohých epizód (načrtáva tu majetkovú nerovnosť). V oboch eposoch sa stretávajú rovnaké postavy, ale v druhom epose sú postavami vedľajšími.
Hl. záver: Zemianstvo má a musí dohrať svoju úlohu ako spoločenská sila v národnom živote. Musí sa prispôsobiť novým podmienkam.
- najdôležitejším motívom je pohreb, ten vyvoláva atmosféru hynutia a rozkladu zemianskej rodiny a samozrejme aj zemianstva.
Cecília
Piatok, 22. novembra 2024
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie
