Dej a ukážky:
1.kapitola
 „Posledný deň v roku... Posledná polnoc trinásteho storočia sa blížila a prichádzala na širokých krídlach strašnej Meluzíny, v chumelici, v búrke a v divých fujakoch. Nuž čieže prsia neboli by zúžili, stisli a poľakali takéto výjavy prírody a takéto ohľady ducha?“
Na trenčianskych uliciach bolo pusto. Tmou uháňali len dva tmavé postavy – pán a jeho sluha. Mierili k zlatníkovi. Pán bol Hrabovec, sluha Ďuro.

2.kapitola
Hrabovec a zlatník vedú tajný rozhovor.
„Nikdy som sa nemohol s tebou porovnať v úsudku ani o našom živote, ani o šľachetnom Matúšovi. Hoci nezabúdam, kto som a čo som, jednako ani v tomto prípade neopúšťam právo ľudského srdca: vyznať pravdu a dať chválu veľkosti. Viem oceniť Matúšov horúci zápal, lebo aj moje srdce bolo plné svätého hnevu proti zlobám veku a plné chcenia spasiť krajinu. Ale na také sväté túžby, na také obrovské zámery, aké sú Matúšove... požehnanie!“

Hrabovec zastáva Matúša a nepáči sa mu že zlatník kradol z matúšovských kostolov. Ten obávajúc sa, že Hrabovec nevykoná čo má mu pripomína svoju sestru – Želmíru. Aby si bol istý, že je Hrabovec na jeho strane, pokúsi sa poštvať proti Matúšovi.

„Ty máš jedy, ja mám oheň, a obaja máme kumšt, ktorým jednak pomstu varíme, jednak si pripravujeme zisk. A naposledy, keď ti už mám ozaj nôž strčiť do srdca, vedz, že i Matúš má z teba zisk a teba aj o tvoju peknú Miladu pripraví s tým svojím miláčikom! ... Matúšovým miláčikom je Felicián. Len pozri aké má hodnosti od neho. A či ty stojíš za to, že ten sokol nevyvábi tú krásnu holubičku z tvojich hôr?“

Ten sa napokon vzdá a začne Matúša a najmä Feliciána nenávidieť. Poslúchne zlatníka a vezme nôž, aby ho otrávil.

„K mnohým svojim hriechom priložím ešte aj tento, no tento bude jednako len osožnejší svetu ako všetky predchádzajúce. Terajší kráľ je naozaj nešťastím krajiny. Hoci ja, pravda nemám práva starať sa do ľudského šťastia, keď ho sám podrývam, ale predsa budem tým neviditeľným diablom, ktorý chtiac zlé, dobrému cestu rovná a preráža. Ale potom, potom večné pokánie zavrie môj život.“

3.kapitola
Mesiac na ňu nesvieti, slniečko nehreje a nemá na svete krem jednej nádeje.    J.Kráľ
Kým bol Hrabovec preč, sedela v jeho dome jeho manželka Milada. Trápil ju Hrabovec, jej dcéra Ľudmila a Vít – pomocník Hrabovca.

„Už som raz vyšla z hlučného mesta do týchto pustých hôr, kam ma viedla nešťastná láska a túžba za slávou!  Moju lásku zhltol divý lom a vresk terajších časov; moja túžba za slávou sa splnila. Som Hrabovcova žena, ktorého velebí svet a mne túto česť závidí stá žien. Ale čože vraví na toto všetko moje srdce.“

Do izby vstúpi Ľudmila a vypočuje si matku, ktorá si ju nevšimne. Stratí odvahu a ujde. O chvíľu sa vracia aj s Vítom a matke spoločne oznamujú, že sa majú radi a chcú od nej požehnanie. Tá sa zhrozí, pripomína im Hrabovcova zákaz stýkania sa Víta a Ľudmily.

„Hrabovec bol priviedol do svojho domu Víta ako chlapca, aby sa cvičil v jeho umení a bol mu nápomocný. Vít sa udomácnil v Hrabovcovom dome. Ale ako rástol zo dňa na deň v schopnostiach, v kráse, v sile i v umení, tak začal Hrabovec pociťovať nevôľu a mrzutosť. Olejkár stával sa k nemu vždy prísnejším, vždy tvrdším. Ale každému sa zdalo najpodivnejšie to, že Ľudmile nedovoľoval s ním nijaké spoločenstvo, žene kázal , aby viedla prísnu stráž nad dcérou a Víta pred nimi ohováral, tvrdiac, že je nešťastný a kliatbou zaťažený. Samého mládenca držal dňom i nocou v práci.“

Miladu nakoniec zaľúbenci presvedčia a dohodnú sa, že ich lásku budú tajiť pred Hrabovcom, kým sa Vít neosamostatní.

4.kapitola
V tejto kapitole autor opisuje žalostný stav Slovenska, rozvrátenosť, neschopnosť panovníka, rozmary zdierajúcej šľachty, vraždenie politicky nepohodlných ľudí. Vyzdvihuje Matúša Trenčianskeho ako ideál panovníka, ktorý myslí len a len na blaho slovenského národa, je čestný, múdry, pekný.

„V tomto nešťastnom veku bol v Uhorsku mocný pán, veľký, slávny a najdokonalejší. Matúš Trenčiansky. Panoval nad brehmi Váhu ako mocný anjel nad diablami, a sídlom tohto veľkého orla boli  mocné, nedobytné hradby Trenčianskeho zámku.“

5.kapitola
K Matúšovi prišli jeho prívrženci (medzi nimi aj Felicián) a doniesli mu správy z Ostrihomu. Pápežský legát Gregor zvolal snem a zhodil Ondreja z prestola a prívržencom sa vyhrážal bulou. Zemania si Ondreja bránili ale aj tak sa Gregorovi podarilo získať ich mnoho na stranu Karóberta. Ondrej utiekol do Chorvátska a pripravoval vojsko. Matúš chcel po vymretí arpádovského rodu doviesť na prestol českého a poľského kráľa Václava II. Na Feliciánov návrh ho chcú korunovať v Nitre.