11. kapitola
Začal sa krásny deň a dvaja chlapi patriaci k vyššej triede sa rozhodli opustiť Trenčín. Vrhli ešte pohľad na Považie a ticho sa rozlúčili so svojou vlasťou. Dostali sa na hranice a chlap ako hora si od nich pýtal pasy no ani oni dvaja ani starší pán, čo im niesol veci ich  nemali. Zaviedli ich teda k Matúšovi. Bol to Vít s Ľudmilou a šli do Čiech za Vítovim bratom – kňazom, ktorý ich mal zosobášiť.

12.kapitola
 „Po Hrabovcovom odchode sa Milada zavrela do svojej chyžky a oddala svoju myseľ trúdnym myšlienkam.“

Premýšľala nad svojím osudom a nešla ani spať. Až nad ránom jej oči prikryl sen. Na svitaní prišiel Felicián s družinou a všetko jej rozpovedal. Vzal ju do Trenčína.

„Po dlhom plači vzal ju do náručia druhý anjel života, viera vo večného boha. Tie konečné hranice rozrytého srdca ho zastavia a zachránia pred pádom. Šťastný, kto si zachoval vieru, lebo ten vydrží búri osudov sebaistý až na večnosť.“

„Celý dom pozamykali, čeľaď a Hrabovcove živé náležitosti dali sa pod ochranu a Milada bez dieťaťa, bez manžela musela sa odovzdať nemilosrdnému osudu. Obzrela sa ešte raz na Hrabovcov dom a zmizla s Feliciánovou družinou v hrabovej doline.“

13.kapitola
Matúš stihol varovať Ilmura pred Hrabovcom. Ten ho privítal a hneď ho dal odviesť. Začal sa súd. Predvolali Zlatníka a ten sa priznal ku všetkým zločinom dosť chladnokrvne a rozplakal sa až keď ho odsúdili. Ďalšia výpoveď bola Hrabovcova. Ten uviedol svoju vinu vo všetkých prípadoch vrážd okrem plánovanej Matúšovej a Ilmurovej, na ktorú ho navádzal Zlatník. V tom prišiel Vít a Ľudmila. Obom bolo odpustené a všetci sa radovali keď oznámili , že sa chcú vziať, len Hrabovec plakal ....

Znaky romantizmu:
Láska: Láska mu bola hviezdou, ktorá mu žiarila na tmavú cestu života.

Nadnesená reč: „Ľudmila, Ľudmila nebeská, môj osud sa rozhodne dosť skoro, a ja ťa vynesiem na výsosť slobody a slávy, ako to úplne zasluhuješ. Bože môj, čo je krása bohatých panien po zámkoch proti anjelskej kráse a spanilosti tej hôrnej ruži, mojej Ľudmily?“