Jozef Miloslav Hurban: Olejkár

Autor:
Jozef Miloslav Hurban (1817-1888), narodil sa v rodine evanjelického kňaza, študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave, od roku 1835 sa stal členom štúrovskej mládeže, bol jeden z najbližších spolupracovníkov Ľ. Štúra. Pracoval ako kaplán v Brezovej pod Bradlom a ako kňaz v Hlbokom. Je spolukodifikátor spisovnej slovenčiny, organizoval revolučné hnutie roku 1848-1849, stál na čele dobrovoľníckej armády, spoluzakladal prvý zákonodarný zbor Slovákov a stal sa predsedom Slovenskej národnej rady. Založil a redigoval almanach Nitra a Slovenské pohľady (s prestávkami dodnes vychádzajú). Patrí do slovenskej romantickej literatúry, písal poéziu a prózu.

Útvar: historická novela z prelomu 13.-14. storočia

Kompozícia: Skladá sa z 13 kapitol, ktoré sú označené číslom. Každú kapitolu uvádza motto romantického alebo preromantického spisovateľa, okrem iných je tam motto od Mickiewicza a Schillera.

Postavy:

• Hrabovec: „Hrabovec bol chlap vysoký, plecnatý, hlboké oči vpadnuté do jamôk, ale veľké a naplnené akýmsi žiaľom, pekný orlí nos, biela tvár, znamenie voľakedajšej krásy, a telo už trochu nahrbené, to všetko mu dodávalo dojímavý výzor. Čierne fúzy a dlhé vlasy, sem – tam už bielymi prameňmi šedín poznačené, pristali mu dobre a dodávali mu mužskú vážnosť. Je prísny a tvrdý. Okolie má z neho strach. Miloval Želmíru zlatníkovu ženu. Tú však nemohol mať. Vzal si teda Ľudmilu a obviňuje celý svet zo svojej nešťastnej lásky. Povolaním je lekár, ktorého si pre jeho schopnosti vážia, ale nepohodlných ľudí zabíja svojimi jedmi.
• Zlatník: „...starý zlatník, človek hoci len šesťdesiatročný, no zhrbený, chudý, vycivený, ktorý celou svojou podobou vzbudzoval v človeku akúsi hrôzu.“
  „Na starom zlatníkovi všetko človeka odpudzovalo: končitý, tenký nos, malé blýskavé oči, stlačené čelo, zrastené obrvy a hlava akosi do pliec vrazená. Pritom na hornej gambe mu trčala veľká bradavica s niekoľkými chlpmi a pod ľavým okom sa vydúval šev, bezpochyby znamenie súboja.“
  Hľadí len na peniaze. Nezastaví sa ani pred vykrádaním kostolov a aj len Hrabovca využíva.
• Milada: „Mladá osoba, v tom najkrajšom ženskom veku, v ktorom je ženský pôvab plne vyvinutý, sedela pri lipovom stolíku. Ale jej čierne oči a biela tvár s ružami i krásna postava boli len prostriedky, ktorými javil sa hlboký žiaľ, previevajúci celú bytosť Hrabovcovej.“
  Milada sa za Hrabovca nevydala z lásky. V skutočnosti milovala Feliciána. Bola nešťastná v horách ďaleko od ľudí, kde vládol len prísny pohľad jej manžela. Ten sa však doma zdržiaval málo, a tak sa cítila opustená.
• Matúš Trenčiansky: „Matúš Trenčiansky bol na počiatku 14. storočia v najkrajšom, môže sa povedať mládeneckom veku, v ktorom ho už vidí história ako miláčika šťastia vychovaného smelosťou, osláveného mocou, podopieraného veľkým vplyvom na beh vecí a udalostí toho času. Jeho duša bola i schopná najkrajších úmyslov i plná najdôstojnejších cieľov i obohatená prostriedkami na najslávnejšie skutky. Zrodený v nepokojnom veku, osvietený na cestách, Zľudštený v nábožnej výchove, stvrdnutý v cviku, v hrách a búrkach, udomácnený v spolkoch tak nižších ako vyšších tried, zavčasu sa pripravil na mocného správcu veľkých, v krajine krížom – krážom množiacich sa udalostí. V tomto víchre sveta zvolil si tento doteraz ešte nevyskúmaný velikán sväté ciele života, na uskutočnení ktorých vždy svoje spravoval kroky a skutky.“
  Mal  dŕžavy Považia a v povesti je vykreslený ako ľudomil a takmer svätec.
• Vít:  „Pustovník, ktorý ho vychovával od chlapčenstva, nakŕmil mu dušu dávnymi povesťami o hrdinoch a o zapadnutej sláve Veľkej Moravy. Chlapcova horúca obrazotvornosť pretvorila si všetky obrazy na vlastný svet, do ktorého sa dorastajúci Vít zamýšľal preniesť.  K Hrabovcovi sa dostal ako šestnásťročný mládenček a majster ho pohrúžil do hlbokého spytovania prírody, kde sa každým dňom ukazoval väčšmi a väčšmi schopnejším na lekárske umenie.“ 

Dej a ukážky:
1.kapitola
 „Posledný deň v roku... Posledná polnoc trinásteho storočia sa blížila a prichádzala na širokých krídlach strašnej Meluzíny, v chumelici, v búrke a v divých fujakoch. Nuž čieže prsia neboli by zúžili, stisli a poľakali takéto výjavy prírody a takéto ohľady ducha?“
Na trenčianskych uliciach bolo pusto. Tmou uháňali len dva tmavé postavy – pán a jeho sluha. Mierili k zlatníkovi. Pán bol Hrabovec, sluha Ďuro.

2.kapitola
Hrabovec a zlatník vedú tajný rozhovor.
„Nikdy som sa nemohol s tebou porovnať v úsudku ani o našom živote, ani o šľachetnom Matúšovi. Hoci nezabúdam, kto som a čo som, jednako ani v tomto prípade neopúšťam právo ľudského srdca: vyznať pravdu a dať chválu veľkosti. Viem oceniť Matúšov horúci zápal, lebo aj moje srdce bolo plné svätého hnevu proti zlobám veku a plné chcenia spasiť krajinu. Ale na také sväté túžby, na také obrovské zámery, aké sú Matúšove... požehnanie!“

Hrabovec zastáva Matúša a nepáči sa mu že zlatník kradol z matúšovských kostolov. Ten obávajúc sa, že Hrabovec nevykoná čo má mu pripomína svoju sestru – Želmíru. Aby si bol istý, že je Hrabovec na jeho strane, pokúsi sa poštvať proti Matúšovi.

„Ty máš jedy, ja mám oheň, a obaja máme kumšt, ktorým jednak pomstu varíme, jednak si pripravujeme zisk. A naposledy, keď ti už mám ozaj nôž strčiť do srdca, vedz, že i Matúš má z teba zisk a teba aj o tvoju peknú Miladu pripraví s tým svojím miláčikom! ... Matúšovým miláčikom je Felicián. Len pozri aké má hodnosti od neho. A či ty stojíš za to, že ten sokol nevyvábi tú krásnu holubičku z tvojich hôr?“

Ten sa napokon vzdá a začne Matúša a najmä Feliciána nenávidieť. Poslúchne zlatníka a vezme nôž, aby ho otrávil.

„K mnohým svojim hriechom priložím ešte aj tento, no tento bude jednako len osožnejší svetu ako všetky predchádzajúce. Terajší kráľ je naozaj nešťastím krajiny. Hoci ja, pravda nemám práva starať sa do ľudského šťastia, keď ho sám podrývam, ale predsa budem tým neviditeľným diablom, ktorý chtiac zlé, dobrému cestu rovná a preráža. Ale potom, potom večné pokánie zavrie môj život.“

3.kapitola
Mesiac na ňu nesvieti, slniečko nehreje a nemá na svete krem jednej nádeje.    J.Kráľ
Kým bol Hrabovec preč, sedela v jeho dome jeho manželka Milada. Trápil ju Hrabovec, jej dcéra Ľudmila a Vít – pomocník Hrabovca.

„Už som raz vyšla z hlučného mesta do týchto pustých hôr, kam ma viedla nešťastná láska a túžba za slávou!  Moju lásku zhltol divý lom a vresk terajších časov; moja túžba za slávou sa splnila. Som Hrabovcova žena, ktorého velebí svet a mne túto česť závidí stá žien. Ale čože vraví na toto všetko moje srdce.“

Do izby vstúpi Ľudmila a vypočuje si matku, ktorá si ju nevšimne. Stratí odvahu a ujde. O chvíľu sa vracia aj s Vítom a matke spoločne oznamujú, že sa majú radi a chcú od nej požehnanie. Tá sa zhrozí, pripomína im Hrabovcova zákaz stýkania sa Víta a Ľudmily.

„Hrabovec bol priviedol do svojho domu Víta ako chlapca, aby sa cvičil v jeho umení a bol mu nápomocný. Vít sa udomácnil v Hrabovcovom dome. Ale ako rástol zo dňa na deň v schopnostiach, v kráse, v sile i v umení, tak začal Hrabovec pociťovať nevôľu a mrzutosť. Olejkár stával sa k nemu vždy prísnejším, vždy tvrdším. Ale každému sa zdalo najpodivnejšie to, že Ľudmile nedovoľoval s ním nijaké spoločenstvo, žene kázal , aby viedla prísnu stráž nad dcérou a Víta pred nimi ohováral, tvrdiac, že je nešťastný a kliatbou zaťažený. Samého mládenca držal dňom i nocou v práci.“

Miladu nakoniec zaľúbenci presvedčia a dohodnú sa, že ich lásku budú tajiť pred Hrabovcom, kým sa Vít neosamostatní.

4.kapitola
V tejto kapitole autor opisuje žalostný stav Slovenska, rozvrátenosť, neschopnosť panovníka, rozmary zdierajúcej šľachty, vraždenie politicky nepohodlných ľudí. Vyzdvihuje Matúša Trenčianskeho ako ideál panovníka, ktorý myslí len a len na blaho slovenského národa, je čestný, múdry, pekný.

„V tomto nešťastnom veku bol v Uhorsku mocný pán, veľký, slávny a najdokonalejší. Matúš Trenčiansky. Panoval nad brehmi Váhu ako mocný anjel nad diablami, a sídlom tohto veľkého orla boli  mocné, nedobytné hradby Trenčianskeho zámku.“

5.kapitola
K Matúšovi prišli jeho prívrženci (medzi nimi aj Felicián) a doniesli mu správy z Ostrihomu. Pápežský legát Gregor zvolal snem a zhodil Ondreja z prestola a prívržencom sa vyhrážal bulou. Zemania si Ondreja bránili ale aj tak sa Gregorovi podarilo získať ich mnoho na stranu Karóberta. Ondrej utiekol do Chorvátska a pripravoval vojsko. Matúš chcel po vymretí arpádovského rodu doviesť na prestol českého a poľského kráľa Václava II. Na Feliciánov návrh ho chcú korunovať v Nitre.
6.kapitola
 Opis vzťahu medzi Hrabovcom a Vítom. Čím bol Vít väčší a múdrejší, tým bol Hrabovcovi menej po vôli – častejšie ho posielal po zámkoch s liekmi a odvarmi, pred ženou a dcérou ho ohováral, jemu večne vyhadzoval na oči, že je opustenec „nezná otca ani matere“, kliatba na ňom stojí a vykúpenie dosiahne len odriekaním a usilovnou prácou.

„Nuž tak roku1301 za krásneho letného dňa kráčal Vít horami, nesúc na chrbte remennú, prackami dobre opatrenú a o plecia popriťahovanú truhlicu.“

Hrabovec ho poslal s liekmi. Mal ísť už len do Trenčína a približoval sa k Sokoliciam. Cestou sám pre seba rozmýšľal:

„...Nešťastný Vít, už nebudeš dlho chodievať v slepej službe tajomného Hrabovca! Čože som mu bol doteraz? Nič iba škrupina na vlnách, Iba bublina vo vetroch, iba lopta a hračka v rukách svojvoľného človeka!“

Prišiel k ošarpanej krčme, o ktorej sa roznášali nemilé chýry. Vošiel dnu, kde boli zbojníci vedení Ondrejom – zeman Čachtického pána; a dvaja mešťania Zlatovský a Važecký (svokor a zať) sú na Matúšovej strane. Votreli sa do priazne zbojníkov a vypočuli si ich tajný rozhovor. Keď vojde Vít, Zlatovský ide od neho vyzvedať. Vít mu hlúpo povie úplne všetko – aké drahé veci nesie (a pritom všade je plno zbojníkov), kým je, a aj to, že keď je Matúš preč dá dary Zlatníkovi. Mešťania sa zídu v prístrešku za krčmou a chcú poslať zbojníkov, aby Víta zdržali a oni pomohli Matúšovi. Ich rozhovor však počul Ondrov zbojník a chce mu to ísť povedať, no Zlatovský ho ovalí. Vbehnú do krčmy a Uršuľa ich varuje pred Ondrom, ktorý ich chce zabiť. On sám sa vydal za Vítom. Mešťania dobehnú a premôžu zbojníkov a zbitého a zraneného Víta odnesú až do Trenčína.

7.kapitola
Matúš a Ilmur chcú dosadiť na trón Václava II., on však ich návrh musí odmietnuť a navrhne na trón svojho syna. Toho korunujú v Stoličnom Belehrade roku 1301 – nie v Nitre ako pôvodne zamýšľali, lebo je to príliš blízko prívržencov Karola Róberta. Opisné kapitoly: ako si Václav získal ľud, ako sa zbožňuje Matúš s Ilmurom, i ako  ich duchovia hovoria spoločnou rečou, ako v slovách toho druhého spoznávajú vlastné nevyslovené myšlienky (zaujímavé je najmä to ako sa má tento cirkevný hodnostár má s Matúšom rád keď je známym historickým faktom, že cirkev sa Matúša chcela viackrát zbaviť exkomunikovaním)

„Obaja prelievali slzy tej rozkoše, ktorá sa dostáva tým ľuďom, čo bez zisku a pozemských ohľadov posväcujú sa dobru ľudského pokolenia.“

Na záver sa obaja dozvedia, že v Trenčíne sa zvádza boj a vyhrávajú karolovci, a že Čachtický pán zmizol.

8.kapitola
Víta mešťania odniesli a ukryli vo svojom dome. Važecký vypočul tajnú zmluvu medzi Hrabovcom a Zlatníkom a tak chcel Víta a jeho veci zdržať až kým sa Matúš nevráti, ale starosta – Zlatník, ktorý je v skutočnosti proti Matúšovi, ich oboch zlapal a uväznil. Vít ušiel späť do hôr. Keď sa vracal začul kroky a tak rýchlo vbehol do svojej chyžky, aby ho nik nezbadal. A stal sa svedkom rozhovoru Hrabovca a Zlatníka, ktorý sa týkal aj jeho a Ľudmily, Milady a Feliciána, ale hlavne plánovanej vraždy Matúša a Ilmura. Hrabovec má ísť za chorým Ilmurom, ktorého karolovci dobili a dokončiť ich dielo. Matúšovi nechá v tom prípade jed, ktorý ho zabije, kým sa Hrabovec vráti z Ostrihomu.

„Klesol zomdletý na postieľku, ktorá čakala tu na neho dávno neodostlaná a ťažký sen zmocnil sa jeho očí.“

9.kapitola
Vít sa na druhý deň preberie a je trošičku pretečený. V tom vstúpi dnu Ľudmila a povie mu, že tu bol zlatník. Hrabovec náhle odišiel do Trenčína. On ju prosí aby s ním ušla. Prehovorí ju aby išla k pustovníkovi a ani sa nerozlúči s matkou.

„Obaja kľaknú na kolená a ich zmluvu, urobenú koncom dňa a počiatkom večera, spečatilo jednohlasné vzdychnutie: - v láske a jej obetiach pomáhaj nám sám živý prameň nekonečnej lásky.“

10.kapitola
Matúša čakalo po návrate domov mnoho roboty. Kým bol preč, situácia sa rozkvasila a Trenčín sa rozpadol na dve strany  : jeho a Robertovcov. Aj mimo Trenčína bolo mnoho bojov, ale svojou prítomnosťou porozvážal všetkých nepriateľov. Starý zlatník bol richtárom mesta, a dokonale kryl hriechy svoje, ale i hriechy ostatných. Vo väzení sedeli, iba tí, ktorí by mu mohli uškodiť, t.j. Zlatovský a Važecký, hoci boli nevinní.
Matúš medzičasom odprevádzal Hrabovca. Keď bol Hrabovec z dohľadu pribehol Vít a všetko mu rozpovedal. Matúš nevedel, či je chlapec pomätený a či mu má veriť až kým mu neukázal dôkaz – fľaštičku, ktorá bola plná bieleho prášku podobnému soli. Pes, ktorému z nej dali i muchy lietajúce okolo jeho pysku zdochli. Vtedy Matúš pochopil o čo ide a dal varovať Ilmura a rýchlo bežal za richtárom. Strážcovia ho nechceli k nemu  pustiť no on sa tam násilím aj tak dostal a prichytil richtára ako práve otravuje jedlo svojim väzňom Z+V. Matúš dal z jedla mačkám lebo zlatník tvrdil, že nie je otrávené. Podochli. Čachtický o tri dni na to umrel a zlatníka čaká súd.
11. kapitola
Začal sa krásny deň a dvaja chlapi patriaci k vyššej triede sa rozhodli opustiť Trenčín. Vrhli ešte pohľad na Považie a ticho sa rozlúčili so svojou vlasťou. Dostali sa na hranice a chlap ako hora si od nich pýtal pasy no ani oni dvaja ani starší pán, čo im niesol veci ich  nemali. Zaviedli ich teda k Matúšovi. Bol to Vít s Ľudmilou a šli do Čiech za Vítovim bratom – kňazom, ktorý ich mal zosobášiť.

12.kapitola
 „Po Hrabovcovom odchode sa Milada zavrela do svojej chyžky a oddala svoju myseľ trúdnym myšlienkam.“

Premýšľala nad svojím osudom a nešla ani spať. Až nad ránom jej oči prikryl sen. Na svitaní prišiel Felicián s družinou a všetko jej rozpovedal. Vzal ju do Trenčína.

„Po dlhom plači vzal ju do náručia druhý anjel života, viera vo večného boha. Tie konečné hranice rozrytého srdca ho zastavia a zachránia pred pádom. Šťastný, kto si zachoval vieru, lebo ten vydrží búri osudov sebaistý až na večnosť.“

„Celý dom pozamykali, čeľaď a Hrabovcove živé náležitosti dali sa pod ochranu a Milada bez dieťaťa, bez manžela musela sa odovzdať nemilosrdnému osudu. Obzrela sa ešte raz na Hrabovcov dom a zmizla s Feliciánovou družinou v hrabovej doline.“

13.kapitola
Matúš stihol varovať Ilmura pred Hrabovcom. Ten ho privítal a hneď ho dal odviesť. Začal sa súd. Predvolali Zlatníka a ten sa priznal ku všetkým zločinom dosť chladnokrvne a rozplakal sa až keď ho odsúdili. Ďalšia výpoveď bola Hrabovcova. Ten uviedol svoju vinu vo všetkých prípadoch vrážd okrem plánovanej Matúšovej a Ilmurovej, na ktorú ho navádzal Zlatník. V tom prišiel Vít a Ľudmila. Obom bolo odpustené a všetci sa radovali keď oznámili , že sa chcú vziať, len Hrabovec plakal ....

Znaky romantizmu:
Láska: Láska mu bola hviezdou, ktorá mu žiarila na tmavú cestu života.

Nadnesená reč: „Ľudmila, Ľudmila nebeská, môj osud sa rozhodne dosť skoro, a ja ťa vynesiem na výsosť slobody a slávy, ako to úplne zasluhuješ. Bože môj, čo je krása bohatých panien po zámkoch proti anjelskej kráse a spanilosti tej hôrnej ruži, mojej Ľudmily?“