Autor:
Jozef Miloslav Hurban (1817-1888), narodil sa v rodine evanjelického kňaza, študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave, od roku 1835 sa stal členom štúrovskej mládeže, bol jeden z najbližších spolupracovníkov Ľ. Štúra. Pracoval ako kaplán v Brezovej pod Bradlom a ako kňaz v Hlbokom. Je spolukodifikátor spisovnej slovenčiny, organizoval revolučné hnutie roku 1848-1849, stál na čele dobrovoľníckej armády, spoluzakladal prvý zákonodarný zbor Slovákov a stal sa predsedom Slovenskej národnej rady. Založil a redigoval almanach Nitra a Slovenské pohľady (s prestávkami dodnes vychádzajú). Patrí do slovenskej romantickej literatúry, písal poéziu a prózu.
Útvar: historická novela z prelomu 13.-14. storočia
Kompozícia: Skladá sa z 13 kapitol, ktoré sú označené číslom. Každú kapitolu uvádza motto romantického alebo preromantického spisovateľa, okrem iných je tam motto od Mickiewicza a Schillera.
Postavy:
- Hrabovec: „Hrabovec bol chlap vysoký, plecnatý, hlboké oči vpadnuté do jamôk, ale veľké a naplnené akýmsi žiaľom, pekný orlí nos, biela tvár, znamenie voľakedajšej krásy, a telo už trochu nahrbené, to všetko mu dodávalo dojímavý výzor. Čierne fúzy a dlhé vlasy, sem – tam už bielymi prameňmi šedín poznačené, pristali mu dobre a dodávali mu mužskú vážnosť. Je prísny a tvrdý. Okolie má z neho strach. Miloval Želmíru zlatníkovu ženu. Tú však nemohol mať. Vzal si teda Ľudmilu a obviňuje celý svet zo svojej nešťastnej lásky. Povolaním je lekár, ktorého si pre jeho schopnosti vážia, ale nepohodlných ľudí zabíja svojimi jedmi.
- Zlatník: „...starý zlatník, človek hoci len šesťdesiatročný, no zhrbený, chudý, vycivený, ktorý celou svojou podobou vzbudzoval v človeku akúsi hrôzu.“
„Na starom zlatníkovi všetko človeka odpudzovalo: končitý, tenký nos, malé blýskavé oči, stlačené čelo, zrastené obrvy a hlava akosi do pliec vrazená. Pritom na hornej gambe mu trčala veľká bradavica s niekoľkými chlpmi a pod ľavým okom sa vydúval šev, bezpochyby znamenie súboja.“
Hľadí len na peniaze. Nezastaví sa ani pred vykrádaním kostolov a aj len Hrabovca využíva. - Milada: „Mladá osoba, v tom najkrajšom ženskom veku, v ktorom je ženský pôvab plne vyvinutý, sedela pri lipovom stolíku. Ale jej čierne oči a biela tvár s ružami i krásna postava boli len prostriedky, ktorými javil sa hlboký žiaľ, previevajúci celú bytosť Hrabovcovej.“
Milada sa za Hrabovca nevydala z lásky. V skutočnosti milovala Feliciána. Bola nešťastná v horách ďaleko od ľudí, kde vládol len prísny pohľad jej manžela. Ten sa však doma zdržiaval málo, a tak sa cítila opustená. - Matúš Trenčiansky: „Matúš Trenčiansky bol na počiatku 14. storočia v najkrajšom, môže sa povedať mládeneckom veku, v ktorom ho už vidí história ako miláčika šťastia vychovaného smelosťou, osláveného mocou, podopieraného veľkým vplyvom na beh vecí a udalostí toho času. Jeho duša bola i schopná najkrajších úmyslov i plná najdôstojnejších cieľov i obohatená prostriedkami na najslávnejšie skutky. Zrodený v nepokojnom veku, osvietený na cestách, Zľudštený v nábožnej výchove, stvrdnutý v cviku, v hrách a búrkach, udomácnený v spolkoch tak nižších ako vyšších tried, zavčasu sa pripravil na mocného správcu veľkých, v krajine krížom – krážom množiacich sa udalostí. V tomto víchre sveta zvolil si tento doteraz ešte nevyskúmaný velikán sväté ciele života, na uskutočnení ktorých vždy svoje spravoval kroky a skutky.“
Mal dŕžavy Považia a v povesti je vykreslený ako ľudomil a takmer svätec. - Vít: „Pustovník, ktorý ho vychovával od chlapčenstva, nakŕmil mu dušu dávnymi povesťami o hrdinoch a o zapadnutej sláve Veľkej Moravy. Chlapcova horúca obrazotvornosť pretvorila si všetky obrazy na vlastný svet, do ktorého sa dorastajúci Vít zamýšľal preniesť. K Hrabovcovi sa dostal ako šestnásťročný mládenček a majster ho pohrúžil do hlbokého spytovania prírody, kde sa každým dňom ukazoval väčšmi a väčšmi schopnejším na lekárske umenie.“
