Téma dediny

Téma dediny sa v našej literatúre objavuje najmä v 19. a 20. storočí. Počiatky však siahajú do obdobia Štúrovcov. Idealizovaný obraz dedinského človeka predstavuje Sládkovič v Detvanovi, v matičnom období je zachytávaný predovšetkým vzťah zemianstva a dedinského ľudu, zobrazované sú výrazné sociálne rozdiely: Záborský – Dva dni v Chujave, Kubáni – Mendík, Laskomerský. Prvá vlna realizmu neprináša ešte celkom reálny pohľad: Hviezdoslav – Hájnikova žena, Vajanský – Letiace tiene, Šoltésová, Vansová, Kukučín – Rysavá jalovica. Druhá vlna alebo kritický realizmus, vytvára typy dedinských ľudí (mamka Pôstková), dedinu kritizujú pre alkoholizmus: Tajovský, Timrava – Skon Paľa Ročku, Ťapákovci. Medzivojnová literatúra: Jilemnický, Urban, Hronský. Téme sa viac venovala próza naturizmu: Chrobák, Figuli, Švantner, Ondrejov. Po roku 1945 sa najvýraznejšie prejavuje v dielach Hečka, Mináča a Jašíka.

Literatúra po roku 1945 bola významne ovplyvňovaná politickou situáciou. Po socialistickej revolúcií vzniká Zväz slovenských spisovateľov, ktorý dohliada na dodržiavanie predpísaných tém. Komunistická strana vypracovala premyslený systém represie voči neposlušným spisovateľom: nesmeli publikovať, oni a ich rodiny boli väznení. Išlo o to aby literatúra vychovávala uvedomelých robotníkov, družstevníkov, ktorí svoj „boj za mier“ nesmú za žiadnu cenu vzdať. K typických žánrom patrí budovateľský román a historická románová kronika. Rok 1954 je označovaný za začiatok „odmäku“ v slovenskej próze, vychádzajú niektoré predtým zakázané diela. Nastáva uvoľnenie, experimentovanie v literatúre, prekladanie cudzojazyčných diel. V tomto čase sa vytvoril aj priestor na generačnú diferenciáciu, na osobnú kryštalizáciu spisovateľov. Začínajú vychádzať nové literárne časopisy: Mladá tvorba, Romboid.

Na porovnávanie som si vybrala Hečka a Jaroša. Obaja písali historické románové kroniky a zachytili vo svojich dielach dlhé časové úseky dvoch rodín.

Tisícročná včela Petra Jaroša je veľkou epickou metaforou slovenského života, jeho tisícročného trvania v často nežičlivom historickom priestore. Tisícročná včela je výnimočným literárnym dielom, jedným z najlepších slovenských románov 20. storočia. Je to mýtus o pracovitosti, usilovnosti, šikovnosti a vitalite slovenského národa. Román má podobu mozaiky zloženej zo scén a výjavov zo života troch generácií rodiny hybského murára Martina Pichandu. Autor kladie dôraz na skrytý význam udalostí, symbolické a alegorické motívy zviazané so spôsobom života postáv. Martin Pichanda pochodil s partiou kus sveta. Zaujímal sa o geografiu, zbieral zemepisné knihy, mapy a sníval o vzdialených krajinách. Ľudia si ho vážili pre jeho vedomosti a rozprávačské umenie, keď hovoril skutočné i vymyslené príbehy. Ústrednou postavou románu je syn Samo, ktorého prezývali Včela.
Mal veľa detí, preto musel ťažko pracovať. Život ho ťažko skúšal a po každom páde a zahnaní na okraj spoločnosti opäť vstal a začal odznova. To, čo ho chránilo, čo ho udržalo pri živote, bola práca. Jaroš prácu vyzdvihuje ako dôležitú spoločenskú hodnotu, ktorá napĺňa život a dáva mu existenčný zmysel. Podobne ako u Hečka aj uňho ale hrá dôležitú úlohu láska. Je čistá a vášnivá, ale aj privádzajúca skazu. Jeho postavy majú reálny základ, ale niektoré sú hyperbolizované. Jaroš používa prirovnanie človeka k včele. „Sme ako tie včely, iba robota nás spasí. Neuvedomili sme si, že nosíme v zásobe žihadlo a že môžeme aj pichnúť.“ Aj priezvisko rodiny je alegorické. Román, postavy sú značne ovplyvnené postmodernizmom a magickým realizmom. „Ja som ti, Samko môj, tisícročná včelia matka, ja jediná nikdy nezomieram a zostávam a prebývam v úli, súc večná. Viem všetko o tvojich predkoch, o tebe, o vás všetkých, a budem vedieť všetko o tvojich deťoch vnukoch pravnukoch...“

Hečko vo svojej ságe ukazuje na osudoch troch generácii rodiny Habdžovcov spoločenské premeny, ktorými prešiel slovenský vidiek od začiatku nášho storočia do prvých rokov buržoáznej republiky. Skúsenosti detských a študentských rokov mu poskytli bohatý materiál. Za prototyp románovej rodiny mu poslúžila vlastná rodina a za postavou Marka Habdžu sa skrýva sám autor. Dôverné priznanie stvárňovaného materiálu, doplneného bohatými životnými skúsenosťami, získanými pri vykonávaní povolania, mu umožnilo vytvoriť jedinečný epický svet, v ktorom zachytil spoločenskú problematiku zobrazovaného obdobia v neobyčajnej hĺbke a zložitosti a vo všetkých súvislostiach, nevynímajúc ani ekonomické, finančno-právne atď. Premietol ich do ľudských pováh a osudov, do siete vzájomných vzťahov a konfliktov typických a pritom výrazne individualizovaných postáv, predstaviteľov spoločenských skupín a tried. Tak ako sú Pichandovci prirovnávaní k robotným včelám, Habdžovci sa správajú ako kone: „Habdžovci odjakživa žijú ako teplokrvné kone: prudko víťazia a prudko padajú.“ Láska je pre nich dôležitá, pre Urbana a Marka prvoradá. Sú ochotní kvôli nej trpieť. Ich osudy viac riadia pocity ako racionálno.

Samotný dej je rozložený v období od začiatku 20. stor. po 30-te roky 20. storočia, pričom v jednotlivých kapitolách sa opisuje dej v rôznych časových úsekoch, od niekoľkých dní po mesiace. Dielo je podávané autorským rozprávačom, t.j. Rozprávač (autor) vie všetko o svojich postavách, pričom postavy do diela vstupujú so svojim charakterom, ale ďalej sa rozvíjajú.

Obaja autori sa zamerali na dlhšie časové obdobie dvoch rodín. Obaja využívajú autobiografické prvky pretože opisujú dediny, v ktorých sa narodili. Hečko si vybral vinohradnícke, Jaroš murárske prostredie. Ich postavy majú reálny základ. Hečko napísal typicky schematický román no Jaroš sa silne nechal ovplyvniť magickým realizmom jeho román je plný snov, mystických príhod a povestí. Napríklad príhoda o vypití Štrbského plesa. „Benedikt Viliš, hnaný žiaľom a srdom zo sklamanej lásky, neváhal a zaľahol k Štrbskému Plesu. Nadýchol sa a začal piť. Pár krokov od neho sa opovržlivo rehotala neukojená kuchárka. Čím dlhšie Benedikt ležal, tým zrejmejšie tíchol kuchárkin smiech. Netrvalo dlho a pleso, ako tvrdia neprajníci a posmievači, bolo v Benediktovom bruchu. Kuchárka len zhíkla a zamdlela. Keď sa jej kurizant postavil, brucho sa mu roztiahlo, že sa pupkom dotýkal tatranských končiarov. Čakal, kedy už konečne zhynie, ale smrť neprichádzala. Vzdal sa a popustil do gatí. Pleso z neho opäť vytieklo. Nie však do jamy, kde väznilo predtým, ale do doliny, ktorá sa zvažovala k Važcu. Važťania si v to pamätné popoludnie vymysleli legendu o novej potope sveta. Trvalo to potom dve zimy, kým sa pleso opäť naplnilo vodou až po okraj.“ Ale v jeho románe sa viac prejavuje aj schematizmus, vyzdvihuje prácu, usilovnosť ľudí – včiel. Hečko je viac romantický a kladie najväčší dôraz na lásku. Napríklad romantická scéna keď Kristína uteká zo svojej svadby za Marekom.

Oba romány znamenajú veľký prínos pre slovenskú literatúru. Aj keď poznačené určitými ideologickými myšlienkami, realisticky zachytávajú osudy ľudí na dedine. Dedina nie je pre nich len prostredím pre dej, ale aj žijúcim mysliacim tvorom, ktorý si vytvoril svoje vlastné zákony, legendy, svoju vlastnú pravdu. Postavy sú jej súčasťou a dotvárajú ju. Dosiaľ nikdy v dedinách literatúry nebola téma dediny tak komplexne a zoširoka stvárnená, zasadená do reality a historického kontextu.

Obaja autori ma zaujali svojimi dielami, Hečko vášňou svojich postáv ich osudov a trápení. Jaroš na mňa zapôsobil najmä netradičným magickým realizmom, vtipnosťou niektorých príhod.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk