Vydali sa na cestu. Rýchlo sa zvečerievalo, a tak museli napredovať čo najrýchlejšie, aby ich ohyzdi len tak ľahko nedobehli. Sam s Frodom boli zranení, preto o chvíľu začali zaostávať. Prvý si to všimol Legolas. Niečo pošepol Aragornovi a ten sa hneď rozbehol späť volajúc na Boromira, aby šiel s ním. Aragorn sa ospravedlnil, že na ich zranenia zabudol popri všetkých tých veciach, ktoré sa zbehli. Spolu s Boromirom ich zobrali a odviedli na miesto, kde si mohli oddýchnuť. Na tomto mieste sa Striebornica vlievala do akejsi čistinky. Gimli dal variť vodu a Aragorn vytiahol zopár zvädnutých lístkov Athelasu, aby mohol ošetriť Samove a Frodove zranenia. Sam nemal hlbokú ranu a našťastie oštep nebol otrávený, ako to býva vo väčšine prípadoch. Pri Frodovi to bolo iné, pretože Aragorn zistil, čo bolo za tým, že Frodo prežil úder od trola v Morii. Na sebe mal totiž Mithril – drôtenú košeľu upletenú z mnohých krúžkov, ohybnú takmer ako plátno, chladnú ako ľad a tvrdšiu než oceľ. Trblietala sa ako mesiacom osvietené striebro a bola posádzaná bielymi drahokamami. Bola totiž z Mithrilu a vyrobili ju trpaslíci. Bilbo ju od nich dostal a teraz ju on dal Frodovi pri ich poslednej rozlúčke.

Zahasili oheň a zahladili po ňom všetky stopy. Frodo so Samom sa už cítili osvieženejší a mohli ísť dosť rýchlym krokom. Po trojhodinovom putovaní sa dostali na hranice Lothlórienu. Zašli kúsok ďalej a v tme začuli hukot vody. Bol to Nimrodel. Legolas povedal, že zaháňa únavu, a tak sa prebrodili cez ňu, oddýchli si a najedli sa. Legolas im zatiaľ porozprával povesti o Lothlóriene, ktoré si elfovia z Temnohvozdu dosiaľ nosili v srdciach. Napokon sa rozhostilo ticho a všetci sa započúvali do hudby vodopádu, ktorý lahodne šumel do tmy. Frodovi sa zamarilo, že v klokotaní vody počuje spievajúci hlas. Legolas im teda zaspieval pieseň devy Nimrodel, ktorá tu kedysi bývala. Potom sa Legolasovi zachvel hlas a pieseň utíchla. Začal im rozprávať, o čom sa v piesni spievalo a ako tu tunajší lesní elfovia žijú. Napokon sa dohodli, že by bolo najrozumnejšie, keby si našli miesto na spanie v korunách stromov, ako to robili lesní elfovia. Vydali sa teda ďalej. Došli ku skupinke stromov, ktoré mali objemné šedé kmene. Tie stromy sa volajú mellyrny, ale ani na jeden ešte nikdy neliezol. Ponúkol sa teda, že na jeden vylezie. Keď sa však vyšvihol na konár, z temnoty stromu sa náhle ozval hlas. Bol to elf Haldir a spolu s ním ešte dvaja.

Legolas sa s nimi začal rozprávať, ale nie jazykom, ktorý bol rovnaký ako elfčina. Potom Froda vyzval, aby s ním vyšiel na strom, pretože lesní elfovia majú nejaké správy o ich ceste. Rebríkom vyšli hore na plošinu zvanú talan a lesný elf začal rozprávať. Hore si dali druhú ( oveľa chutnejšiu ) večeru. Napokon sa dohodli, že dnes prespia na mellyrnoch a zajtra pôjdu ďalej. Nedalo sa hovoriť o spaní, pretože jediný, ktorý z hobitov zaspal, bol Sam. Hobiti totiž nie sú zvyknutí na spanie na stromoch, vždy radšej prespia čo najbližšie pri zemi. Frodovi sa napokon podarilo zaspať, ale neskoro v noci sa prebudil, pretože počul nejaké čudné zvuky. Tie pomaly zatíchli a o chvíľu sa z otvoru v ploši vystrčila hlava. Frodo sa zľakol, ale bol to len elf v sivej kapucni. Zistil, že nablízku sú ohyzdi, pretože Žihadlo modro planulo. Po chvíli však meč pohasol. Aj napriek všetkému sa Frodo veľmi bál. Vybral sa k otvoru v plošine a nakukol cezeň. Sprvu nič nevidel, ale tentoraz si bol celkom istý, že počuje kradmé pohyby. Počul ňuchavé fučanie a čosi začalo škrabkať na kôru. A vtedy to uvidel. Dve bledé blížiace sa oči. Vtom sa odvrátili a stratili v tme. Ráno bolo chladné ako letné a až vtedy všetci uvideli krásu, ktorá sa im zastrela potom, ako sa zotmelo. Nachádzali sa nad údolím Striebornice, ktoré sa tam rozprestieralo ako more belavého zlata, rozčerené miernym vánkom. Na cestu sa vydali skoro. Keď sa dostali na breh rieky, Haldir zastal. Na druhom brehu sa zrazu niečo pohlo. Bol to dobre zamaskovaný elf. Haldir mu hodil na druhú stranu kotúč lana. Elf ho zachytil a uviazal o strom. Týmto spôsobom prešli cez rieku. Po jej prechode zistili, že sú jedným z mála tých, ktorí sa sem dostali. Museli ale zaviazať oči trpaslíkovi, ako sa dohodli na stromoch. Gimli však nesúhlasil. Napokon to všetko vyriešil Aragorn, ktorý rozhodol, že ak má mať oči zaviazané Gimli, tak potom nech všetci. Takto prešli ďalej cez túto časť lesa.

V podvečer sa stretli s vojskom, ktoré smerovalo ku hraniciam s Moriou. Boli v Cerin Amrothe. Všade boli krásne kvietky zlatej a bledej farby. Obrovské mellyrny sa tiahli do nekonečných výšok. Na jednom z nich sa leskla biela ploš. Bolo to nádherné miesto. Frodo chvíľu zostal stáť so zatajeným dychom. Sám si pretieral oči, či to nie je len sen. Potom išli s Haldirom na Cerim Amroth. Vystupovali vyššie a vyššie. Keď vyšli na vrchol, zadívali sa najskôr na návršie s mnohými stromami alebo mesto s mnohými vežami. Ďalej sa pozrel na svet, ktorý poznal. Všetko svetlo tam pohasínalo. Bolo to, ako keby slnko nemohlo preniknúť cez hmlu, ktorá sa dvíhala nad tým bezútešným svetom. Potom pozrel na Lórien, plynúci k bledému, trblietavému Anduinu, Veľkej rieke. Keď prišli opäť na lúku, Frodo zbadal Aragorna. Držal kvietok elanoru a zdalo sa, že je pohrúžený do akejsi nádhernej spomienky. Akoby mu z tváre zmizli všetky pochmúrne myšlienky a staroba. Zdalo sa, že je oblečený v bielom ako mladý, krásny vysoký veľmož. Prehovoril po elfsky a pozrel na Froda a usmial sa. Vzal Froda za ruku a odišiel. Už nikdy sa tam nevrátil...