Dej trvá od stredy 30.januára do Veľkého piatku 29.marca 1918 v Paríži.

Hlavné postavy:
Lucia - miluje život, je maliarkou, predáva obrazy, je pokojnej a usmievavej povahy, chápe
vojnu no nechce na ňu myslieť , je veriaca
Peter – nechápe vojnu , je mladý , má len 18 a o pol roka musí ísť na vojnu , neveriaci
Filip – Petrov brat , pred vojnou mal veľké plány do budúcnosti , študoval , mal ilúzie , počas
vojny všetko stratil , 2x sa vrátil z vojny domov , no čím viac ošklbaný , nemal už
ilúzie , začal byť viac stoicky , zmenil sa , Peter nepoznáva svojho brata , utrpenie ich
navzájom vzďaľovalo

Peter cestuje vo vlaku , práve keď sú nepokoje do vlaku nastúpi dievča , stála hneď vedľa neho , v tom zhone stáli tesne vedľa seba a Peter držal jej ruku. O dve stanice vystúpila , bola preč. Chcel ísť za ňou ale nestihol. Petrov otec je úradník statočný, jeho hlas nebol nikdy proti vláde a matka pani Aubierová je dobrá kresťanka. Peter neverí : „ Človek , ktorý neverí samojediný uprostred ľudí , ktorí všetci veria , je ako niekto komu chýba orgán , možno zbytočný, no orgán, ktorý všetci majú.“

Peter vojnu nechápe : „ Hrozná masakra národov, dorážajúcich na seba sťa tupé barany nad priepasťou, do ktorej sa napokon všetci zrútia.“ Peter sa sám seba pýta : „ Načo tie pyšné vlasti, tie lúpežné štáty, tie národy vychované vraždiť ako z nejakej povinnosti? Načo to krviprelievanie medzi ľuďmi? “ „ Aby ľudská činnosť , aby učenie malo zmysel , nevyhnutne je potrebné ,aby mal zmysel život . “ Keď sa Peter pobral hľadať po uliciach to dievča : „ Láska je celá len úsmev, celá len svetlo, celá len život. A presné jej ohraničenie znamená jej obmedzenie. “ Opäť ju stretol. A na tretí krát sa k nej prihovoril . Sedeli pri Galateinej fontáne. Na druhý deň sa rozprávajú o jej maľovaní. Peter sa jej pýta prečo maľuje a ona odpovedá, že žije tým, že maľuje obrazy a jej mama pracuje v továrni na výbušniny. „ Život je ustavičné platenie. „ Neskôr sa Peter u nej prihovorí, aby ho namaľovala. Maľuje ho a rozpráva mu o svojom detstve a rodine. O svojom vzťahu k matke. Konštatuje, že sa každý zmenil. Stretli sa v nasledujúcich dňoch na loďke, kde snívali o živote bez budúcnosti. „ Život je taký je, berme ho tak ako je. „ Peter a Lucia sa vlastnosťami nezhodli, no v jednom áno, nevidieť budúcnosť. Keď Filip prišiel na dovolenku zistil, že Peter sa zmenil, už neprosí Filipa o dôverné rozhovory. Filip cíti, že už je ničím v bratovej mysli. Filip raz stretol Petra a Luciu, pozoroval ich. Filip uvažuje : „ Môj život je obetovaný. V poriadku. No nie je spravodlivé brať aj tamtie dva životy. Keby som aspoň mohol vykúpiť ich šťastie. „ Filip s Petrom sa šli prejsť do Luxemburskej záhrady. „ Aj pokoj a mlčanie majú vášnivú tvár. „ Peter a Lucia boli v chavillských lesoch , Lucia začala náhle plakať, lebo jej matka sa hádala s milencom a je v druhom stave. Lucia hovorí : „ Ach, sú chvíle ... človek sa hanbí , že je človekom. „ Hrali sa v lese na chytačku až do noci. Peter chodieval po Luciu domov. Raz sa rozprávali o ich budúcnosti ako si zariadia dom, snívali o krásnom živote po vojne.

„ Obidvaja sme bytosti nepotrebné, nebezpečné, ktoré majú smiešny , zločinný nárok žiť len preto, aby ľúbili tých , čo ľúbia svojho drahého miláčika , svojich priateľov, dobrých ľudí a malé deti, krásne denné svetlo a tiež dobrý biely chlieb a všetko , čo je krásne a dobré pred zuby. „ Ne zelený štvrtok išli spolu mestskými predmestiami. „ Keď sa človek spytuje, prečo je to alebo ono, značí to, že si nie je istý, že to alebo ono je naozaj dobré. Dávať to znamená brať. „
Šli do chrámu , kde si prisahali vernosť : Ty veľký nás priateľ, pred tvojou tvárou si ho beriem, pred tvojou tvárou si ju beriem.. Spas nás. Vidíš naše srdcia.
...a zrazu bolo burácanie a zvalil sa na nich mohutný pilier...