Kameník sa nevzdáva ani vtedy, keď mu zjavne dochádza inšpirácia alebo keď má na postavu nedostatok „spomienok“ a neváha si spomienky spojené s postavou vymyslieť a dať im napríklad aj podobu rozprávky (zázračná víla u Juraja Dzurošku), alebo dokonca hororu (masový vrah Július Mulinka).
Všetky tieto striedania postupov a žánrov dokazujú, že autor sa nebál experimentovať a vo veľkej miere sa nechal inšpirovať rozvíjajúcim sa postmodernizmom šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, pre ktorý je prelínanie rôznych literárnych i neliterárnych žánrov typické. V rozpamätávaní je však na prvom mieste experiment, preto sa tu nachádzajú aj prvky iných smerov, napríklad prúd náhodných asociácií bez akejkoľvek logiky, hranie sa so slovíčkami pripomínajúce dadaizmus (rozpamätávanie na Vieru Kojnokovú) alebo odporné a miestami až neskutočne drsné zobrazenie reality, pripomínajúce naturalizmus (mŕtve detské telá v pivnici Júliusa Mulinku).

Veľkým experimentom je v Rozpamätávaní jednoznačne aj rozprávač. Vo väčšine prípadov je to stále ten istý Ján Kameník, ale spôsob akým sa premietajú jeho myšlienky je výnimočný. V jednej časti nám autor nezúčastnene poskytuje obraz o situácii, ale v inej časti je dej interpretovaný napríklad ako rozhovor odohrávajúci sa v Kameníkovej mysli a tu už je subjektívny názor autora jednoznačný. Výrazné je aj neustále striedanie priamej, polopriamej a nevlastnej priamej reči.
Ďalším prvkom, ktorý dokazuje Lenčovu inšpiráciu postmodernizmom je využitie satiry a irónie – čitateľovi predkladá cez Jána Kameníka množstvo situácií, v ktorých prostredníctvom satiry vyjadruje svoj nesúhlas. Napriek tomu však ani sám Ján Kameník nie je žiadny „ideál ľudskej krásy a inteligencie“, akoby sa od neho očakávalo. Obľubuje alkohol (hlavne červené víno) a v mladosti neboli jeho študijné výsledky práve najlepšie (kvôli dcére požiadal riaditeľa Hrajnohu, aby mu vyrobil jedno falošné vysvedčenie so samými jednotkami, aby Kameník svoju dcéru nesklamal, keď bola zvedavá na známky; v úvode rozpamätávania sa Kameník priznáva, že ani na vysokej škole nemal dobré známky).

Veľmi zaujímavá a miestami až dych vyrážajúca je v prúde rozpamätávanie precíznosť, s akou dokázal Lenčo vtiahnuť čitateľa do deja. V častiach, keď mohol román potenciálne skĺznuť k nezaujímavosti Kameník komentuje dej, hodnotí ho ako nezaujímavý a nudný a sám poukazuje na prvky, na ktoré sa má čitateľ sústrediť, aby bol preňho príbeh čo najpútavejší. „Striedanie rozmanitých prístupov a postupov v prúde rozpamätávania dosiaľ vyplynulo z jediného úsilia - spestriť rozpamätávanie ako celok, utvoriť v ňom harmóniu mnohotvárnosti a rôznofarebnosti.“ 7 Na ďalšie spestrenie diela vsunul autor medzi spomienky na jednotlivých pedagógov takzvané intermezzá a tie ešte rozdelil na erotické a neerotické. V prúde vymenúvania profesorov sú intermezzá výborným oživením a v každom prípade robia dielo zaujímavejšie a nútia čitateľa doslova hltať stranu za stranou. A keďže pre Kameníka sú ženy niečo neuveriteľné, nespochybniteľné, niečo nevyhnutne potrebné k životu, dal si na erotických intermezzách naozaj záležať. Avšak ani neerotické intermezzá nie sú na zahodenie. Kameník sa v nich venoval najmä postupnej deformácii pracovníkov v školstve (či už pracovníkov ministerstva, ktorí prišli na všeobecno-vzdelávaciu školu na kontrolu alebo členov maturitných komisií z iných škôl) a ich „oddanosť“ povolaniu, ktorú mu pomohla vystihnúť satira. Kameník vo svojom prúde myšlienok nezabudol ani na študentov. Precízne prenikol do ich psychiky, odhalil ich tajné „finty“. Výstižne opísal vzťah profesorov a študentov a skonštatoval, že čo sa týka citových vzťahov, aj profesor je len človek a robí chyby, ktoré nemožno vysvetliť rozumom, ktoré sa dajú pochopiť len srdcom. Takisto vyjadril zármutok nad tým, že všetko, čo sa týka citového vzťahu študenta (študentky) a profesorky (profesora) je spoločenský neprípustné a každý, kto prekročí hranicu je spoločnosťou okamžite odsúdený (napríklad „Príbeh Judity Palenčárovej, ktorý vlani vzrušil celú školu, urazil mravné cítenie puritánskeho mesta a prudko rozplamenil erotickú predstavivosť starých i mladých.“ 7 )
Aj keď Lenčo sám na začiatku knihy uvádza, že škola, ktorú opisuje nikdy neexistovala, a že všetky príbehy sú vymyslené, z prečítania knihy je jasné, že vo väčšine prípadov sa musí jednať o autorove skutočné zážitky, a aj sám autor povedal, že Rozpamätávanie nie je o nikom, ale každý sa tam našiel. Cieľom autora bolo preniknúť do psychiky postáv a pomocou satiry a irónie odhaliť ich skryté neduhy, ako aj neduhy doby, ale nesnažil sa svojich kolegov znemožniť alebo uraziť. Chcel len zaujať a pobaviť čitateľa a podať neskreslený obraz o spoločnosti tvorenej pedagógmi jednej strednej všeobecno-vzdelávacej školy, v ktorej dva a pol roka žil.
Rozpamätávanie v čase svojho prvého vydania šokovalo kritiku najmä svojou dynamickosťou, pútavosťou, ale hlavne popularitou, ktorú si v krátkej dobe dokázalo získať, a aj dnes čitateľ siahajúci po Rozpamätávaní určite nebude sklamaný. Preto neostáva nič iné, len túto knihu vrelo odporúčať.