Ako sa Ján Lenčo rozpamätával

Ján Lenčo sa narodil 23. októbra 1933 v Žiline, kde prežil aj svoje detstvo. Stredoškolské štúdium absolvoval na miestnom gymnáziu a po jeho úspešnom ukončení sa rozhodol pokračovať na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. V súčasnosti žije na dôchodku vo svojom rodnom meste, no počas svojho života vystriedal mnohé kuriózne zamestnania a niektoré z nich ho neskôr inšpirovali pri písaní jeho diel. Od menej kuriózneho učiteľa dejepisu a slovenského jazyka na strednej všeobecno-vzdelávacej škole cez redaktora Pravdy a referenta podniku Slovenská kniha, až po správcu kina Úsvit. Do literárneho diania vstúpil už ako študent FFUK publikovaním literárnych kritík a recenzií. Okrem debutovej zbierky krátkych próz Cesta na morské dno (1966) napísal ďalších osem poviedkových kníh, dve novely, dva súbory prerozprávaných rozprávok a deväť románov. Všetky jeho diela si zasluhujú obdiv, no jeho najúspešnejším výtvorom sa bezpochyby stal román Rozpamätávanie (1976), ktorý sa do dnešného dňa dočkal štyroch vydaní. „V cykle podobizní ľudí nášho dneška sa Lenčovi podarilo preniknúť pod povrch osobitostí školského života a vtipne i duchaplne vyrozprávať príbehy o zaujímavých ľudských typoch.“ 1 Rozpamätávanie sa môže spolu so svojím pokračovaním Roky v kine Úsmev (1987) bez akýchkoľvek zábran zaradiť medzi najlepšie diela slovenskej literatúry.

„Píše sa rok 1970. Rozpamätávanie = rozprávanie.“ 2 Prvá veta Lenčovho Rozpamätávania hovorí za všetko. Cieľom autora bolo hlavne rozprávať. Autor si cez hlavnú postavu Jána Kameníka spomína na svoje profesorské časy, vyjadruje svoje pocity, svoj vzťah k ostatným členom profesorského zboru, opisuje svoje predstavy, sny, tajné túžby. Spomína si na svoju poslednú konferenciu a snaží sa zahnať nudu tradične spojenú s každou konferenciou. Aby sa zbavil nudy predstavuje si rôzne nezmysly, ako sa premenil na psa, ako riaditeľovi spadla na hlavu lampa, ako zachránil kolegov pred divou sviňou, ktorá vbehla do zborovne, atď. Potom ho však táto hra omrzí a vymyslí si novú. Rozhodol sa, že sa bude postupne rozpamätávať na všetkých príslušníkov profesorského zboru, rozhodol sa žmýkať špongiu spomienok. Aby rozprávanie v rozsahu tristo strán neunudilo čitateľa k smrti, autor použil veľa známych i neznámych postupov a vystriedal veľa známych aj neznámych žánrov.

Autor začal tradične - začiatok tvorí jednoduchý, ale výstižný opis zborovne a stručný úvod ku konferencii. Potom nasleduje prerozprávanie negatívnych, ale aj pozitívnych zážitkov týkajúcich sa najdôležitejšej osoby gymnázia – riaditeľa Dezidera Hrajnohu, V ďalších kapitolách sa však rozpamätávanie postupne stáva zaujímavejším a pútavejším. V prípade osôb, ku ktorým mal Kameník určitý významnejší vzťah (napríklad platonická láska k Pavle Hrankovej alebo ešte platonickejšia láska k Eve Jakabovej), použil pre opis svojich spomienok formu príhovoru. „Hádam od prvej chvíľky, ako sa Kameník dôvernejšie dotkol literatúry, najväčšmi ho fascinovala a vábila forma príhovoru. Tento spôsob rozprávania má v najväčšej úcte a láske. A pretože v najväčšej úcte a láske má aj Evu Jakabovú, nemôže použiť v tomto rozpamätávaní nijaký iný postup.“ 3 Špeciálnou formou príhovoru je Kameníkov rozlúčkový príhovor k žiakom, ku ktorým si za štyri roky, počas ktorých bol ich triednym vypracoval zvláštne puto. Ďalší zvláštny vzťah založený na úcte a dôvere má Kameník k zástupcovi riaditeľa Michalovi Klenovi. Preto i rozpamätávanie naňho je výnimočné - má formu náhodne radených celkov („záberov zo spomienkových vrstiev“), v ktorých na Klenovu adresu nevysloví jediné zlé slovo, jedinú vetu, ktorá by spochybnila Kameníkovu úctu.

Jednej z ďalších kapitol dal autor formu detektívky, ktorej zápletkou bolo vyšetrovanie anonymných listov, ktoré na ministerstvo posielal jeden z členov zboru. „Prípad“ nakoniec pomohla Kameníkovi vyriešiť náhoda.

S postupom kapitol sú spôsoby, akými autor vykreslil jednotlivých pedagógov čoraz zaujímavejšie. S opisom ďalších „zmyselných“ žien sa nechce vracať k forme príhovoru, snaží sa nájsť niečo nové. Rozpamätávaniu na Vieru Kojnokovú dal Kameník formu voľne radených asociácií. „...prosím ťa, Viera, prosím ťa, požičaj mi tu hviezdnu mapu, daruj mi ju, predaj mi ju, Viera, tú hviezdnu mapu potrebujem; všetky sochy sú mŕtve, no niektoré majú živé oči, to sú tie oči, v ktorých sa spája hnev so smútkom,... ...nepočuť nič, len cengot skla a melódiu rozhlasu po drôte...“ 4 V ďalšej pasáži experimentuje s predstavivosťou čitateľa, núti ho predstavovať si a vnímať iba hlasy postáv, priestor ani okolnosti, za ktorých sa do neho postavy dostali neprezradil – pri tomto experimente nie sú pre čitateľa podstatné. „kto je tá krásna žena, to je tá najkrajšia žena z celého zboru (hlas Kameníkovej ženy) nepovedal by som, že je krásna (hlas Jána Kameníka) v týchto veciach si nikdy nemal vyvinutý vkus (hlas Kameníkovej ženy) čo dokazuje aj to, že som si z desiatok žien, ktoré som spoznal vybral práve teba (hlas Jána Kameníka) nebuď sprostý (hlas Kameníkovej ženy)“ 5 Ženy sú pre Jána Kameníka niečo mimoriadne, niečo jeho srdcu mimoriadne blízke, preto sa v nasledujúcej časti opäť obracia na niečo výnimočné. „Pri Elene Hrubej použijem prvú osobu – predstavím si, ako by rozprávala ona sama o sebe, pri jej susedke Vlaste Poltárskej použijem druhú osobu, pri ďalšej, Magde Jarinovej, tretiu...“ 6
Kameník sa nevzdáva ani vtedy, keď mu zjavne dochádza inšpirácia alebo keď má na postavu nedostatok „spomienok“ a neváha si spomienky spojené s postavou vymyslieť a dať im napríklad aj podobu rozprávky (zázračná víla u Juraja Dzurošku), alebo dokonca hororu (masový vrah Július Mulinka).
Všetky tieto striedania postupov a žánrov dokazujú, že autor sa nebál experimentovať a vo veľkej miere sa nechal inšpirovať rozvíjajúcim sa postmodernizmom šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, pre ktorý je prelínanie rôznych literárnych i neliterárnych žánrov typické. V rozpamätávaní je však na prvom mieste experiment, preto sa tu nachádzajú aj prvky iných smerov, napríklad prúd náhodných asociácií bez akejkoľvek logiky, hranie sa so slovíčkami pripomínajúce dadaizmus (rozpamätávanie na Vieru Kojnokovú) alebo odporné a miestami až neskutočne drsné zobrazenie reality, pripomínajúce naturalizmus (mŕtve detské telá v pivnici Júliusa Mulinku).

Veľkým experimentom je v Rozpamätávaní jednoznačne aj rozprávač. Vo väčšine prípadov je to stále ten istý Ján Kameník, ale spôsob akým sa premietajú jeho myšlienky je výnimočný. V jednej časti nám autor nezúčastnene poskytuje obraz o situácii, ale v inej časti je dej interpretovaný napríklad ako rozhovor odohrávajúci sa v Kameníkovej mysli a tu už je subjektívny názor autora jednoznačný. Výrazné je aj neustále striedanie priamej, polopriamej a nevlastnej priamej reči.
Ďalším prvkom, ktorý dokazuje Lenčovu inšpiráciu postmodernizmom je využitie satiry a irónie – čitateľovi predkladá cez Jána Kameníka množstvo situácií, v ktorých prostredníctvom satiry vyjadruje svoj nesúhlas. Napriek tomu však ani sám Ján Kameník nie je žiadny „ideál ľudskej krásy a inteligencie“, akoby sa od neho očakávalo. Obľubuje alkohol (hlavne červené víno) a v mladosti neboli jeho študijné výsledky práve najlepšie (kvôli dcére požiadal riaditeľa Hrajnohu, aby mu vyrobil jedno falošné vysvedčenie so samými jednotkami, aby Kameník svoju dcéru nesklamal, keď bola zvedavá na známky; v úvode rozpamätávania sa Kameník priznáva, že ani na vysokej škole nemal dobré známky).

Veľmi zaujímavá a miestami až dych vyrážajúca je v prúde rozpamätávanie precíznosť, s akou dokázal Lenčo vtiahnuť čitateľa do deja. V častiach, keď mohol román potenciálne skĺznuť k nezaujímavosti Kameník komentuje dej, hodnotí ho ako nezaujímavý a nudný a sám poukazuje na prvky, na ktoré sa má čitateľ sústrediť, aby bol preňho príbeh čo najpútavejší. „Striedanie rozmanitých prístupov a postupov v prúde rozpamätávania dosiaľ vyplynulo z jediného úsilia - spestriť rozpamätávanie ako celok, utvoriť v ňom harmóniu mnohotvárnosti a rôznofarebnosti.“ 7 Na ďalšie spestrenie diela vsunul autor medzi spomienky na jednotlivých pedagógov takzvané intermezzá a tie ešte rozdelil na erotické a neerotické. V prúde vymenúvania profesorov sú intermezzá výborným oživením a v každom prípade robia dielo zaujímavejšie a nútia čitateľa doslova hltať stranu za stranou. A keďže pre Kameníka sú ženy niečo neuveriteľné, nespochybniteľné, niečo nevyhnutne potrebné k životu, dal si na erotických intermezzách naozaj záležať. Avšak ani neerotické intermezzá nie sú na zahodenie. Kameník sa v nich venoval najmä postupnej deformácii pracovníkov v školstve (či už pracovníkov ministerstva, ktorí prišli na všeobecno-vzdelávaciu školu na kontrolu alebo členov maturitných komisií z iných škôl) a ich „oddanosť“ povolaniu, ktorú mu pomohla vystihnúť satira. Kameník vo svojom prúde myšlienok nezabudol ani na študentov. Precízne prenikol do ich psychiky, odhalil ich tajné „finty“. Výstižne opísal vzťah profesorov a študentov a skonštatoval, že čo sa týka citových vzťahov, aj profesor je len človek a robí chyby, ktoré nemožno vysvetliť rozumom, ktoré sa dajú pochopiť len srdcom. Takisto vyjadril zármutok nad tým, že všetko, čo sa týka citového vzťahu študenta (študentky) a profesorky (profesora) je spoločenský neprípustné a každý, kto prekročí hranicu je spoločnosťou okamžite odsúdený (napríklad „Príbeh Judity Palenčárovej, ktorý vlani vzrušil celú školu, urazil mravné cítenie puritánskeho mesta a prudko rozplamenil erotickú predstavivosť starých i mladých.“ 7 )
Aj keď Lenčo sám na začiatku knihy uvádza, že škola, ktorú opisuje nikdy neexistovala, a že všetky príbehy sú vymyslené, z prečítania knihy je jasné, že vo väčšine prípadov sa musí jednať o autorove skutočné zážitky, a aj sám autor povedal, že Rozpamätávanie nie je o nikom, ale každý sa tam našiel. Cieľom autora bolo preniknúť do psychiky postáv a pomocou satiry a irónie odhaliť ich skryté neduhy, ako aj neduhy doby, ale nesnažil sa svojich kolegov znemožniť alebo uraziť. Chcel len zaujať a pobaviť čitateľa a podať neskreslený obraz o spoločnosti tvorenej pedagógmi jednej strednej všeobecno-vzdelávacej školy, v ktorej dva a pol roka žil.
Rozpamätávanie v čase svojho prvého vydania šokovalo kritiku najmä svojou dynamickosťou, pútavosťou, ale hlavne popularitou, ktorú si v krátkej dobe dokázalo získať, a aj dnes čitateľ siahajúci po Rozpamätávaní určite nebude sklamaný. Preto neostáva nič iné, len túto knihu vrelo odporúčať.
Zoznam citovanej literatúry

1 Pišút, Milan a kol.: Dejiny slovenskej literatúry. 3. vydanie. Obzor, Bratislava 1984, str. 783
2 Lenčo, Ján: Rozpamätávanie. 3. vydanie. Smena, Bratislava 1984, str. 9
3 Lenčo, Ján: Rozpamätávanie. 3. vydanie. Smena, Bratislava 1984, str. 73
4 Lenčo, Ján: Rozpamätávanie. 3. vydanie. Smena, Bratislava 1984, str. 136
5 Lenčo, Ján: Rozpamätávanie. 3. vydanie. Smena, Bratislava 1984, str. 137
6 Lenčo, Ján: Rozpamätávanie. 3. vydanie. Smena, Bratislava 1984, str. 185
7 Lenčo, Ján: Rozpamätávanie. 3. vydanie. Smena, Bratislava 1984, str. 220
8 Lenčo, Ján: Rozpamätávanie. 3. vydanie. Smena, Bratislava 1984, str. 91

Zoznam použitej literatúry

Lenčo, Ján: Rozpamätávanie. 3. vydanie. Smena, Bratislava 1984
Pišút, Milan a kol.: Dejiny slovenskej literatúry. 3. vydanie. Obzor, Bratislava 1984
Števček, Ján a kol.: Dejiny slovenskej literatúry 4. 1. vydanie. SPN, Bratislava 1987
Obert, Viliam a kol.: Literatúra. 1. vydanie. Litera, Bratislava 1996
Obert, Viliam a kol.: Teória literatúry. 1. vydanie. Litera, Bratislava 1997

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Ján Lenčo: Rozpamätávanie