Ako sa Ján Lenčo rozpamätával

Ján Lenčo sa narodil 23. októbra 1933 v Žiline, kde prežil aj svoje detstvo. Stredoškolské štúdium absolvoval na miestnom gymnáziu a po jeho úspešnom ukončení sa rozhodol pokračovať na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. V súčasnosti žije na dôchodku vo svojom rodnom meste, no počas svojho života vystriedal mnohé kuriózne zamestnania a niektoré z nich ho neskôr inšpirovali pri písaní jeho diel. Od menej kuriózneho učiteľa dejepisu a slovenského jazyka na strednej všeobecno-vzdelávacej škole cez redaktora Pravdy a referenta podniku Slovenská kniha, až po správcu kina Úsvit. Do literárneho diania vstúpil už ako študent FFUK publikovaním literárnych kritík a recenzií. Okrem debutovej zbierky krátkych próz Cesta na morské dno (1966) napísal ďalších osem poviedkových kníh, dve novely, dva súbory prerozprávaných rozprávok a deväť románov. Všetky jeho diela si zasluhujú obdiv, no jeho najúspešnejším výtvorom sa bezpochyby stal román Rozpamätávanie (1976), ktorý sa do dnešného dňa dočkal štyroch vydaní. „V cykle podobizní ľudí nášho dneška sa Lenčovi podarilo preniknúť pod povrch osobitostí školského života a vtipne i duchaplne vyrozprávať príbehy o zaujímavých ľudských typoch.“ 1 Rozpamätávanie sa môže spolu so svojím pokračovaním Roky v kine Úsmev (1987) bez akýchkoľvek zábran zaradiť medzi najlepšie diela slovenskej literatúry.

„Píše sa rok 1970. Rozpamätávanie = rozprávanie.“ 2 Prvá veta Lenčovho Rozpamätávania hovorí za všetko. Cieľom autora bolo hlavne rozprávať. Autor si cez hlavnú postavu Jána Kameníka spomína na svoje profesorské časy, vyjadruje svoje pocity, svoj vzťah k ostatným členom profesorského zboru, opisuje svoje predstavy, sny, tajné túžby. Spomína si na svoju poslednú konferenciu a snaží sa zahnať nudu tradične spojenú s každou konferenciou. Aby sa zbavil nudy predstavuje si rôzne nezmysly, ako sa premenil na psa, ako riaditeľovi spadla na hlavu lampa, ako zachránil kolegov pred divou sviňou, ktorá vbehla do zborovne, atď. Potom ho však táto hra omrzí a vymyslí si novú. Rozhodol sa, že sa bude postupne rozpamätávať na všetkých príslušníkov profesorského zboru, rozhodol sa žmýkať špongiu spomienok. Aby rozprávanie v rozsahu tristo strán neunudilo čitateľa k smrti, autor použil veľa známych i neznámych postupov a vystriedal veľa známych aj neznámych žánrov.

Autor začal tradične - začiatok tvorí jednoduchý, ale výstižný opis zborovne a stručný úvod ku konferencii. Potom nasleduje prerozprávanie negatívnych, ale aj pozitívnych zážitkov týkajúcich sa najdôležitejšej osoby gymnázia – riaditeľa Dezidera Hrajnohu, V ďalších kapitolách sa však rozpamätávanie postupne stáva zaujímavejším a pútavejším. V prípade osôb, ku ktorým mal Kameník určitý významnejší vzťah (napríklad platonická láska k Pavle Hrankovej alebo ešte platonickejšia láska k Eve Jakabovej), použil pre opis svojich spomienok formu príhovoru. „Hádam od prvej chvíľky, ako sa Kameník dôvernejšie dotkol literatúry, najväčšmi ho fascinovala a vábila forma príhovoru. Tento spôsob rozprávania má v najväčšej úcte a láske. A pretože v najväčšej úcte a láske má aj Evu Jakabovú, nemôže použiť v tomto rozpamätávaní nijaký iný postup.“ 3 Špeciálnou formou príhovoru je Kameníkov rozlúčkový príhovor k žiakom, ku ktorým si za štyri roky, počas ktorých bol ich triednym vypracoval zvláštne puto. Ďalší zvláštny vzťah založený na úcte a dôvere má Kameník k zástupcovi riaditeľa Michalovi Klenovi. Preto i rozpamätávanie naňho je výnimočné - má formu náhodne radených celkov („záberov zo spomienkových vrstiev“), v ktorých na Klenovu adresu nevysloví jediné zlé slovo, jedinú vetu, ktorá by spochybnila Kameníkovu úctu.

Jednej z ďalších kapitol dal autor formu detektívky, ktorej zápletkou bolo vyšetrovanie anonymných listov, ktoré na ministerstvo posielal jeden z členov zboru. „Prípad“ nakoniec pomohla Kameníkovi vyriešiť náhoda.

S postupom kapitol sú spôsoby, akými autor vykreslil jednotlivých pedagógov čoraz zaujímavejšie. S opisom ďalších „zmyselných“ žien sa nechce vracať k forme príhovoru, snaží sa nájsť niečo nové. Rozpamätávaniu na Vieru Kojnokovú dal Kameník formu voľne radených asociácií. „...prosím ťa, Viera, prosím ťa, požičaj mi tu hviezdnu mapu, daruj mi ju, predaj mi ju, Viera, tú hviezdnu mapu potrebujem; všetky sochy sú mŕtve, no niektoré majú živé oči, to sú tie oči, v ktorých sa spája hnev so smútkom,... ...nepočuť nič, len cengot skla a melódiu rozhlasu po drôte...“ 4 V ďalšej pasáži experimentuje s predstavivosťou čitateľa, núti ho predstavovať si a vnímať iba hlasy postáv, priestor ani okolnosti, za ktorých sa do neho postavy dostali neprezradil – pri tomto experimente nie sú pre čitateľa podstatné. „kto je tá krásna žena, to je tá najkrajšia žena z celého zboru (hlas Kameníkovej ženy) nepovedal by som, že je krásna (hlas Jána Kameníka) v týchto veciach si nikdy nemal vyvinutý vkus (hlas Kameníkovej ženy) čo dokazuje aj to, že som si z desiatok žien, ktoré som spoznal vybral práve teba (hlas Jána Kameníka) nebuď sprostý (hlas Kameníkovej ženy)“ 5 Ženy sú pre Jána Kameníka niečo mimoriadne, niečo jeho srdcu mimoriadne blízke, preto sa v nasledujúcej časti opäť obracia na niečo výnimočné. „Pri Elene Hrubej použijem prvú osobu – predstavím si, ako by rozprávala ona sama o sebe, pri jej susedke Vlaste Poltárskej použijem druhú osobu, pri ďalšej, Magde Jarinovej, tretiu...“ 6