Ľudia za priečkou
- človek hľadá človeka. Ľudia akoby žili len popri sebe, nie spolu.

Gustáv Časnocha sa po rokoch strávených na cestách vracia domov, do pohraničného mestečka s vedomím, že treba opustiť chimerické výpravy. Dozvedá sa, že jeho rodná dedina je obsadená Poliakmi a hoci by rád videl svojich rodičov, nemôže. „A potom čosi takého chcieť je neuvážené, ak nie priam nerozumné. Práve ste prišli z cudziny, nie ste dosť dobre informovaný o dnešnom stave vecí... Pomer nemecko-poľský sa priostruje. Ale čo vám budem, človeče, vysvetľovať, každým dňom hrozí konflikt,“ odpovedajú úradníci svorne.

A tak len sedí v hale hotela a hľadí na schodište a na ľudí, ktorí po ňom schádzajú: švihácky dôstojník, obyčajný vojak, nosiči, stará dáma celá v šedivom, mladá žena s hojnými plavými vlasmi...
„Vás všetkých poznám, ale koľkí, nesmierne početnejší, čo sotva ste stačili podráždiť sietnicu môjho zraku, ešte vyvstanete.“
„Hotel bol podobný koralovému trsu na dne mora. Niektoré ulitky boli zaplnené životom, iné hluché prázdnotou, ktorú bolo možno, ako sa mu zdalo, počuť v nočnom tichu.“

V skutočnosti tu však ide o predstavu, v ktorej žijú vedľa seba, nie spolu, anonymní, odcudzení ľudia oddelení tenkými priečkami. Gustáv Časnocha ich chce prelomiť. Jeho túžba sa stupňuje: túži po človeku, Bohu- čírom prameni. To všetko je však možné iba vo sne, z ktorého keď sa prebudí, je celý vyprahnutý.
„Opäť sa vrátil k žene za priečkou. Bolo však márne pátrať po jej podobe. Predstavou človek len vyprahne, ukoná sa.“

Motív odcudzenia ľudí možno vidieť aj na stretnutí Gustáva Časnochu s priateľom zo študentských čias – Jozefom Ratajom. „Nevideli sa roky, bolo si čo povedať. Ale priateľská zhovorčivosť prestávala, ako sa dostávali na veci dosť dôverného rázu. Obom bolo ľúto, že nemôžu hovoriť, ako hovorievali kedysi. Mohli mať radosť z obcovania s ľuďmi a vecami ako kedysi, ale boli smutní, že sa druh druhovi vzdialili.“
„Za ľuďmi, ktorých milujeme, plahočíme sa dňom i nocou bez istoty, že sú to tí skutoční. Nieto spočinutia pri človeku, hoci ho aj miluješ. Dosiahol si ho lopotne, a v tej samej chvíli ti uniká...“