Pach
- obdobie vojny, aj keď bola vojna preč, stále cítil vojnu aj v kvetoch

Najviac napĺňa ponímanie sujetu rozvíjaného básnickými postupmi novela „Pach“.

Mladý, čerstvo ženatý vojak, poručík prichádza spolu so svojou ženou do Teplíc. Hoci svoju ženu miluje, nemá radosť, akú by mal mať. Spočiatku sa zdá byť všetko v poriadku, harmonické, mladomanželia a ich svadobná cesta, prechádzky, večere... Zmena nastáva, keď počas jednej prechádzky nájde hlavný hrdina skalku, ktorú si vezme so sebou. Žene to nevysvetľuje, nepochopila by to.

Príčinou jeho nešťastia sú zážitky z vojny, pod vplyvom ktorých zošalie. Mŕtvolný pach pohltil pach krvi i vo chvíľach lásky. Nemohol sa ho zbaviť. Neodbytná predstava smrti v podobe rumoviska s mŕtvou ženou, ktorá drží v lone svoje mŕtve dieťa s tváričkou obhryzenou šialeným kocúrom, pripravuje jeho šialenstvo. „Sedela tam žena sklonená nad dieťaťom. Nehýbala sa ani o štvrť hodiny, čo tam stáli. Z výšky múru skočilo mu na hlavu kocúrisko. Bolo šialené. Žena mala črepinou rozštiepenú hlavu. Vôbec ju to akosi nerušilo, lebo ďalej pestovala v podolku svoje dojča. Zaknísal ňou za plece, akoby ju chcel prebudiť. Naozaj pestovala si svojho strašidlového miláčika. Z podušky trčala mu len tvárička, vycerená, ohryzená. Zúrivé kocúrisko muselo dieťa tak zohaviť. Zastrelil ho.“

Jednotlivé motívy sa rozvíjajú asociatívne, pričom sa tu, podobne ako v poézii, stretávame s motívom – refrénom (brúsenie dýčky skalkou), ktorý je jednak svorníkom deja a jednak prostriedkom pripravujúcim blížiacu sa tragédiu, aj keď nevedno, či k nej došlo vo sne alebo aj v skutočnosti.
„Len keď celkom prezrel, otvoril oči do slnečnej oblohy, oslobodil sa z moci sna. Pozrie sa, milá pri ňom na posteli leží čudne, prečudne rozhodená. Nedýcha. Náhle sa zľakne svojej myšlienky. Vyskočí. Priblíži sa, ústami chytá jej dych. Joj, čo sa plaší! Veď dýcha! Dýcha ako ružička, nečujne, neviditeľne.“

„Marí sa mu: Po stene, jednej, druhej, postupuje biely mesačný koberec. Keď ten koberec padol na nich na posteli ako príkrov, vstal, príkrov odhodil, prezeral sa jej, kto to je. Vzal z obloka ostrou skalkou nabrúsenú dýku. Chcel zašramotiť, varovať ju. Zakopol do stoličky, ale tá nevydala zvuk. Pristúpil k žene – ležala na posteli ako rozhodená, kde ruka a kde noha – zabil ju. Do jamky nad kľúčnou kosťou jej namočil dýku, čakal, kým nevyvrie pramienok, neroztečie sa jej pomedzi prsia. Potom vyšiel von a zamkol ju.
- Chlapci, necítite? Čuchajte. Mŕtvolný pach. Mŕtvolný pach roznášam.“

Jedným z kľúčových slov Dominika Tatarku, ktoré charakterizuje podstatnú črtu jeho imaginácie je zázračnosť. Autor v zázračnosti hľadá istotu v neistom svete, zmysel v nezmyselnosti. Zápasí s úzkosťou ničoty a zmaru.