Pred zrkadlom
- motív predstáv: zázračnosť, sloboda, voľnosť

Dej je situovaný do rodiny Maršalových, bohatých ľudí, u ktorých sa koná bál. Všetci už čakajú len na príchod domácich, ktorí prichádzajú „na samý posledok, vznášajú sa v obdive po schodoch.“ Schádzajú dôstojne po schodoch a na ceste do haly plnej hostí sa každý člen rodiny zastaví pred veľkým zrkadlom, ktoré je umiestnené v predsieni „ktoré hladko prijíma vážených hostí ako pozorný, do povaly vypätý sluha“. Každý z rodiny v ňom vidí to, čo vidieť chce. Zrkadlo im ukazuje ich obmedzenosť, posadnutosť majetkom. „Dáma sa vidí, ako z čipiek vo výstrihu prekypuje šťastím a blahobytom. Je hlboko spokojná s briliantmi a so sebou.“
„Mohutný pán, jej muž, hádam si ani nevidí vrásky na tvári, ale vidí len direktora cukrovaru s krásnymi príjmami a rozhodujúcim vplyvom v strane. Tiež je spokojný s veľkolepým pohľadom na svoju dôležitosť.“

Napokon k zrkadlu pristupuje mladá krásavica, Magda, dcéra Maršalových. „Spoza hladkej, chladnej, oslepujúcim osvetlením lichotivej hladiny zrkadla striehne na ňu toľko pohľadov, toľko vrúcnych, plachých, nástojčivých dvojíc očí žiari okolo nej, nadnáša ju, snaží sa stretnúť s jej pohľadom, spýtať sa jej, čosi povedať. Urobila veľký dojem, urobila dojem ako nikdy. Lichotí jej to, ale aj mýli.“

Hoci sa ľudia už presunuli do miestnosti, v ktorej sa bude tancovať, Magda zostáva stále pred zrkadlom, ktoré sa pre ňu stáva miestom na snenie. „Zrkadlo, snový priestor a hlbočina v zlatom ráme! Chytila sa rámu nad priepasťou a hlboko sa naklonila nad hladinu. S rozkošou akoby po hlave vplávala do zrkadlovej hlbiny. Slasť sa jej rozliala telom, lebo človek mocne miluje sám seba, obnažené ramená sa pohybujú, akoby plávali...“

Rozmýšľa o sebe, o tom, ako sa prispôsobuje ostatným hoci sama túži po niečom úplne inom. Ako napr. šaty, ktoré má na sebe a ktoré sú z ťažkého brokátu. Ona sama by si radšej vybrala ľahšie, mušelínové šaty, v ktorých by bola ľahulinká ako pena. No poslúchla matku, ktorá radila brokát, lebo zdôrazňuje tvary. „Hádam preto mi maminka radila brokát, aby som vraj nejako vyzerala. Takto vyzerám viac ako žena. Dospelejšia. Vypuklá zlatá socha.“

Jej myšlienky prechádzajú na inú chvíľu. „Z chvíle sa narodila iná. Z jedného stavu preplávala do iného, v zrkadle.“ V zrkadle uvidela svojho bratanca, prímením Ďaleký (toto meno symbolizuje, aký je jej v skutočnosti vzdialený), s ktorým zažila veľmi pekné a zázračné chvíle... V sne prechádzajú za hranice mesta, do polí, až k ďalekému zakázanému mostu, ktorý je symbolom tajomstva, čara. „Skoro bola rozčarovaná, keď pri zakázanom moste nebola už stráž a keď ich nik nezastavil, ako to malo byť. Uprostred mosta sa Veľký Bratanec usmial, hoci bol vážny a akiste si myslel, čo by aj ona bola uhádla, keby sa bola zo sna prebudila, čľupnúc povedzme do vody. Ale také nešťastie, ktoré by bolo skončilo zázračnosť, sa nestalo, a Veľký bratanec ukázal, čo nepoznala, že stoja nohami v oblakoch. A nad to všetko vytiahol divadelný ďalekohľad. Obráteným koncom videla všetko tak, ako hovoril. Z rieky bola voda, náramná voda, kde len dovidela.“

Zázračné chvíle nepominuli ani keď prešli cez most. Nachádzali stále množstvo zázračností – obyčajných vecí z tohto sveta, ktoré bolo treba len nájsť, objaviť : vŕbie, v ktorom stratili chodníček, pieskové bahno, čoraz redšie, mŕtve rameno rieky a v ňom vážky, ktoré hýrili farbami: Modré ako plameň, červené ako žeravé šidlá, žlté s nápasnou hlavou a očami navrch, žubrienky... Zázračnú atmosféru vystriedala bolesť. Zrazu sa ocitli na mieste škaredom, vlhkom, páchnucom. Rozbehli sa so strachom odtiaľ, no čím viac sa náhlili, tým viac sa zapletali do vŕbového prútia.
Veľký Bratanec sa zmenil, ako oblak, stratil zreteľnú podobu anjela, rozplynul sa na oblohe.

Spomenula si na jeho poslednú návštevu u nich doma. Keď prišiel, nebol nik okrem nej doma, a tak si spolu pozerali staré fotografie. Upútala ich svadobná fotka Magdinej matky, ktorá „stála na pódiu, špirálovo obtočená závojom a myrtovými byľkami a pri nohách mala ešte vlny závoja. Pena, pena, opadla pena závoja, snehových šiat vo svadobný deň. Mamička vystúpila z hmlistého odenia a morskej peny.“ Sesternica vytiahla škatuľu so šatami a obaja do nej hľadeli ako do studne. Magda si obliekla matkine šaty, postavila a upravila sa presne ako mama na fotke, a Bratanec bol jej krásou unesený. Prirovnal ju k princeznej, ku kráske, s ktorou by chcel ísť aspoň na ples. „Áno, pôjdu spolu na ples, na veľký, elegantný ples. Bude mať ľahké biele šaty z mušelínu ako z morskej peny, aby sa mu páčila.“
Vtom prezrela. Opäť stála v priestore zrkadla odetá v ťažkých brokátových šatách a uvedomila si, že zabudla na onú zázračnosť. „Ako je to možné, že som zabudla na svoj sen, i čím som bola šťastná? Stratila tvár veľkého bratanca, rozplynul sa jej ako oblak, na kt. dívajúc sa zabudli sme sledovať chvíľu jeho neprestajnú premenu. V zrkadlovej hĺbke nenašla už nikoho, ani roztúžené pohľady mužov, ktoré ju ešte pred chvíľou nadnášali ako ľahký balónik.“

Zrazu už v zrkadle nevidela tú krásnu ženu, na ktorú obdivne hľadia muži, uvidela vypuklú sochu cudzej devy v zlatých a ružových šatách z brokátu so štíhlym driekom, širokými bokmi, bohatým poprsím, lenže bez tváre a – len s tým povedomým pálčivým pohľadom.
„Na toto letia všetci chlapi, mladí či starí, s akademickými titulmi, s postavením alebo celkom bezvýznamní, na ulici, ale aj v spoločnosti, toto hneď na prvý pohľad všetci vidia, pohľadom, dotykom, v reči, pri každej príležitosti si bohviečo vymýšľajú aby to opáčili.“

Naraz si uvedomuje, že čas, kt. prešiel od jej snov až po súčasnosť akoby o sebe ani nevedela: „Medzi ňu a tamtú cudziu devu za hladinou zrkadliacej sa plochy vsunul sa čas, dlhé pozabudnutie, ktorého si vôbec nebola vedomá. Desilo ju pomyslenie na čas, v ktorom nevedela ani o sebe. Môže také pozabudnutie trvať i vyše roka, i niekoľko rokov? A tak sa stalo, že v tom pozabudnutí všetko stratila , i vyvolený svedok jej krásy sa jej stratil.“

Ten čas, v ktorom o sebe nevedela, bol časom, kedy jej rodičia zabraňovali myslieť. Zamestnávali ju rôznymi hrami, návštevami, športmi... Zabudla na seba i na to, o čom kedysi snívala. Rozplakala sa. Chcela zo seba strhnúť ťažký brokát, no vtom prišla matka, ktorú dcérino prežívanie vôbec nezaujímalo. Považovala to len za ďalší vrtoch dcéry, ktorú nahnala do tanečnej sály, kde na ňu už čakal doktor Šumichrast. „To bol asi prvý krok do života dospelej slečny-krásavice, kt. už nechcela plakať bez príčiny, iba tak potajme.“ Rozlúčila sa so svojimi snami, zmierila sa so svojím osudom ženy po boku Šumichrastu, kt. vďaka jej veľkému venu znesie i jej vrtochy...