Dominik Tatarka: V úzkosti hľadania

Dominik Tatarka: V úzkosti hľadania (1942)

- súbor 13 noviel a poviedok, v ktorých autor analyzuje vnútorné, mravné a existenčné otázky človeka, ktorý „hľadá“ stratené istoty. Dobová kritika prijala tento súbor noviel ako jedno z najlepších diel slovenskej literatúry, ako dielo s novým videním človeka a sveta. Tatarkove novelistické príbehy sa často dostávajú do polohy mýtu a podobenstva.

Základnými pocitmi u jeho hrdinov sú osamelosť a úzkosť zoči-voči sebe i zoči-voči Bohu a svetu. Už v prvých troch poviedkach tejto knihy, napísaných počas stredoškolských štúdií, sa Tatarka odlišuje od dominujúcej lyrizovanej prózy v tom, že na rozdiel od impresionizmu, ktorý v nej prevažuje, v jeho poviedkach sa uplatňuje expresionizmus /vnútorné prežívanie, rozpor s ostatnými skutočnosťami/.

Rozprávka o prichádzajúcej jari
- niečo, čo sa skončí dobre, ale je to presne na opak, končí sa to smrťou. Jar je normálne symbol narodenia, nového života, ale hrdina tu nechce nový začiatok, ale smrť. Jar vníma Tatarka ako čas, kedy je bieda, utrpenie, zimné zásoby sa míňajú, a nič nové sa neurodilo. Je to čas túžby, čakania, nie lásky, Tatarka mal na to iný pohľad.

Túto rozprávku odovzdal 18-ročný Dominik roku 1931 svojej vtedajšej profesorke slovenčiny ako mesačnú úlohu.

- príbeh Martina, muža je plný úzkosti, cíti sa sám, ľudia sa „hemžia okolo ako mravce, akoby ich neviditeľná sila poháňala“ a on len „stojí na svojom môstiku so širákom hlboko vrazeným na oči a hľadí k západu“. Jeho život, zmýšľanie je poznačené prežitými vojnovými zážitkami. Premýšľa a v duši mu reve otázka: Prečo?
„Lebo tá otázka nejestvovala nikde v jeho okolí. Tí ľudia- poháňaní neviditeľnou silou – nepýtali sa nikdy prečo. Ale žiť, žiť chceli! A on sa pýtal, on už nechcel žiť, keď sa v duši zrodila táto otázka. Živoril len. Tiež kedysi žil, miloval, smial sa- až ľudia ďaleko kdesi na frontoch ho nakazili, nakŕmili bacilmi a potom, aby bol prekliaty, vstrekli mu do duše tú otázku... a že všetko je hlúposť.“
Je nakazený, chorý, telesne, no najmä duševne. „To už nebola hruď- to bol iba akýsi kôš a v ňom, Bože môj, plno hnoja, z ktorého on kus po kuse odhadzoval do priekopy. Kašlal a kašlal...“

Prichádzala jar – symbol obrodenia, nového začiatku, života, no pre Martina znamenala smrť. „Bál sa tejto prichádzajúcej jari. Tým chtivým pohľadom vyhladovaného vlka prosil ju, aby nechodila. Chcem žiť, žiť, snovať svoje myšlienky svojím spôsobom – chorobne. Chcem žiť Životu – žene – deťom!“
Hoci Martin túži po živote, vie, že prichádza krutá smrť. Čas šialene letí a on sa má zvaliť v priekopy. „Prázdna hruď? Čo bude, až vyhodím je obsah- zbytočný kôš. A to je smrť!“

Už nemá žiadnu nádej „a to je dobre, lebo nádej bola zbytočná, lebo dobre sa umiera bez nádeje. Po 35 rokoch boja, hladu, biedy bolo treba povedať dosť, bolo treba zakončiť život, ten bič, ktorý ustavične šibal, poháňal vpred. Bolo ho treba zakončiť tým jedovatým, ako zmija syčiacim slovkom Dosť, aby bol koniec, koniec tomu krutému žartu.“

Odchádza do krčmy, lebo „treba otráviť srdce, kt. ešte cítilo, ktoré nepravidelne bilo na signál k odchodu!“ Pije, krčmár z ľútosti či zo strachu nalieva a on pije, poháriky prevracia do rozpáleného hrdla.

Prichádza domov, zloží sa na posteľ, už prestáva aj myslieť... Bojí sa smrti, umiera. „Jeho tvár ktosi spovykrúcal v akýsi desný uzol šialeného bôľu a strachu. Na ústach objavila sa krvavá pena, ako keď na jar kalná voda stočí sa v kŕčoch vo víre.“
K ránu zomrel. Žena sa strachuje o osud seba a svojich detí...
No vtom akoby sa jej prihováral Boh, že musí žiť ďalej, zabudnúť. „Zabúdať a žiť ďalej! Je to moja drsná pravda, ktorej som vás tak dobre naučil!“ „Prednovok, veľmi predĺžená jar, je čas biedy, ale i túžby a nádeje, nie je však časom lásky!“

Na rozdiel od klasického existencializmu odpovedá Tatarka na otrávenosť a vyprahnutosť človeka smädom, túžbou po človeku. Človek – tvor neznámy je predmetom hľadania, do ktorého sa púšťa človek hľadajúci. To, že sa tomuto hľadajúcemu človeku nedarí nájsť toho druhého, nie je také dôležité, dôležitý je samotný proces hľadania, jeho nekonečnosť. V novele „Ľudia za priečkou“ uvažuje o tom, že jeho záujem o človeka nie je záujmom o nejakého konkrétneho človeka, ale zaujíma sa o človeka ako nevyčerpateľnú ľudskú bytosť.

„Neznámy mi je človek, áno, chimerický – ako si povedal. Vieš, nehovorím o človeku, pokiaľ je predmetom anatomického, biologického štúdia, pokiaľ je vykonávateľom spoločenských funkcií, ale o človeku, pokiaľ sa upína k nemu naša túžba, náš smäd ustavične prahnúci, potreba sympatie a lásky, naša úzkosť, ako ním zaľudniť priestor duše, ustavične sa rozrastajúci – láskou, smädom.“
Ľudia za priečkou
- človek hľadá človeka. Ľudia akoby žili len popri sebe, nie spolu.

Gustáv Časnocha sa po rokoch strávených na cestách vracia domov, do pohraničného mestečka s vedomím, že treba opustiť chimerické výpravy. Dozvedá sa, že jeho rodná dedina je obsadená Poliakmi a hoci by rád videl svojich rodičov, nemôže. „A potom čosi takého chcieť je neuvážené, ak nie priam nerozumné. Práve ste prišli z cudziny, nie ste dosť dobre informovaný o dnešnom stave vecí... Pomer nemecko-poľský sa priostruje. Ale čo vám budem, človeče, vysvetľovať, každým dňom hrozí konflikt,“ odpovedajú úradníci svorne.

A tak len sedí v hale hotela a hľadí na schodište a na ľudí, ktorí po ňom schádzajú: švihácky dôstojník, obyčajný vojak, nosiči, stará dáma celá v šedivom, mladá žena s hojnými plavými vlasmi...
„Vás všetkých poznám, ale koľkí, nesmierne početnejší, čo sotva ste stačili podráždiť sietnicu môjho zraku, ešte vyvstanete.“
„Hotel bol podobný koralovému trsu na dne mora. Niektoré ulitky boli zaplnené životom, iné hluché prázdnotou, ktorú bolo možno, ako sa mu zdalo, počuť v nočnom tichu.“

V skutočnosti tu však ide o predstavu, v ktorej žijú vedľa seba, nie spolu, anonymní, odcudzení ľudia oddelení tenkými priečkami. Gustáv Časnocha ich chce prelomiť. Jeho túžba sa stupňuje: túži po človeku, Bohu- čírom prameni. To všetko je však možné iba vo sne, z ktorého keď sa prebudí, je celý vyprahnutý.
„Opäť sa vrátil k žene za priečkou. Bolo však márne pátrať po jej podobe. Predstavou človek len vyprahne, ukoná sa.“

Motív odcudzenia ľudí možno vidieť aj na stretnutí Gustáva Časnochu s priateľom zo študentských čias – Jozefom Ratajom. „Nevideli sa roky, bolo si čo povedať. Ale priateľská zhovorčivosť prestávala, ako sa dostávali na veci dosť dôverného rázu. Obom bolo ľúto, že nemôžu hovoriť, ako hovorievali kedysi. Mohli mať radosť z obcovania s ľuďmi a vecami ako kedysi, ale boli smutní, že sa druh druhovi vzdialili.“
„Za ľuďmi, ktorých milujeme, plahočíme sa dňom i nocou bez istoty, že sú to tí skutoční. Nieto spočinutia pri človeku, hoci ho aj miluješ. Dosiahol si ho lopotne, a v tej samej chvíli ti uniká...“
Pach
- obdobie vojny, aj keď bola vojna preč, stále cítil vojnu aj v kvetoch

Najviac napĺňa ponímanie sujetu rozvíjaného básnickými postupmi novela „Pach“.

Mladý, čerstvo ženatý vojak, poručík prichádza spolu so svojou ženou do Teplíc. Hoci svoju ženu miluje, nemá radosť, akú by mal mať. Spočiatku sa zdá byť všetko v poriadku, harmonické, mladomanželia a ich svadobná cesta, prechádzky, večere... Zmena nastáva, keď počas jednej prechádzky nájde hlavný hrdina skalku, ktorú si vezme so sebou. Žene to nevysvetľuje, nepochopila by to.

Príčinou jeho nešťastia sú zážitky z vojny, pod vplyvom ktorých zošalie. Mŕtvolný pach pohltil pach krvi i vo chvíľach lásky. Nemohol sa ho zbaviť. Neodbytná predstava smrti v podobe rumoviska s mŕtvou ženou, ktorá drží v lone svoje mŕtve dieťa s tváričkou obhryzenou šialeným kocúrom, pripravuje jeho šialenstvo. „Sedela tam žena sklonená nad dieťaťom. Nehýbala sa ani o štvrť hodiny, čo tam stáli. Z výšky múru skočilo mu na hlavu kocúrisko. Bolo šialené. Žena mala črepinou rozštiepenú hlavu. Vôbec ju to akosi nerušilo, lebo ďalej pestovala v podolku svoje dojča. Zaknísal ňou za plece, akoby ju chcel prebudiť. Naozaj pestovala si svojho strašidlového miláčika. Z podušky trčala mu len tvárička, vycerená, ohryzená. Zúrivé kocúrisko muselo dieťa tak zohaviť. Zastrelil ho.“

Jednotlivé motívy sa rozvíjajú asociatívne, pričom sa tu, podobne ako v poézii, stretávame s motívom – refrénom (brúsenie dýčky skalkou), ktorý je jednak svorníkom deja a jednak prostriedkom pripravujúcim blížiacu sa tragédiu, aj keď nevedno, či k nej došlo vo sne alebo aj v skutočnosti.
„Len keď celkom prezrel, otvoril oči do slnečnej oblohy, oslobodil sa z moci sna. Pozrie sa, milá pri ňom na posteli leží čudne, prečudne rozhodená. Nedýcha. Náhle sa zľakne svojej myšlienky. Vyskočí. Priblíži sa, ústami chytá jej dych. Joj, čo sa plaší! Veď dýcha! Dýcha ako ružička, nečujne, neviditeľne.“

„Marí sa mu: Po stene, jednej, druhej, postupuje biely mesačný koberec. Keď ten koberec padol na nich na posteli ako príkrov, vstal, príkrov odhodil, prezeral sa jej, kto to je. Vzal z obloka ostrou skalkou nabrúsenú dýku. Chcel zašramotiť, varovať ju. Zakopol do stoličky, ale tá nevydala zvuk. Pristúpil k žene – ležala na posteli ako rozhodená, kde ruka a kde noha – zabil ju. Do jamky nad kľúčnou kosťou jej namočil dýku, čakal, kým nevyvrie pramienok, neroztečie sa jej pomedzi prsia. Potom vyšiel von a zamkol ju.
- Chlapci, necítite? Čuchajte. Mŕtvolný pach. Mŕtvolný pach roznášam.“

Jedným z kľúčových slov Dominika Tatarku, ktoré charakterizuje podstatnú črtu jeho imaginácie je zázračnosť. Autor v zázračnosti hľadá istotu v neistom svete, zmysel v nezmyselnosti. Zápasí s úzkosťou ničoty a zmaru.
Pred zrkadlom
- motív predstáv: zázračnosť, sloboda, voľnosť

Dej je situovaný do rodiny Maršalových, bohatých ľudí, u ktorých sa koná bál. Všetci už čakajú len na príchod domácich, ktorí prichádzajú „na samý posledok, vznášajú sa v obdive po schodoch.“ Schádzajú dôstojne po schodoch a na ceste do haly plnej hostí sa každý člen rodiny zastaví pred veľkým zrkadlom, ktoré je umiestnené v predsieni „ktoré hladko prijíma vážených hostí ako pozorný, do povaly vypätý sluha“. Každý z rodiny v ňom vidí to, čo vidieť chce. Zrkadlo im ukazuje ich obmedzenosť, posadnutosť majetkom. „Dáma sa vidí, ako z čipiek vo výstrihu prekypuje šťastím a blahobytom. Je hlboko spokojná s briliantmi a so sebou.“
„Mohutný pán, jej muž, hádam si ani nevidí vrásky na tvári, ale vidí len direktora cukrovaru s krásnymi príjmami a rozhodujúcim vplyvom v strane. Tiež je spokojný s veľkolepým pohľadom na svoju dôležitosť.“

Napokon k zrkadlu pristupuje mladá krásavica, Magda, dcéra Maršalových. „Spoza hladkej, chladnej, oslepujúcim osvetlením lichotivej hladiny zrkadla striehne na ňu toľko pohľadov, toľko vrúcnych, plachých, nástojčivých dvojíc očí žiari okolo nej, nadnáša ju, snaží sa stretnúť s jej pohľadom, spýtať sa jej, čosi povedať. Urobila veľký dojem, urobila dojem ako nikdy. Lichotí jej to, ale aj mýli.“

Hoci sa ľudia už presunuli do miestnosti, v ktorej sa bude tancovať, Magda zostáva stále pred zrkadlom, ktoré sa pre ňu stáva miestom na snenie. „Zrkadlo, snový priestor a hlbočina v zlatom ráme! Chytila sa rámu nad priepasťou a hlboko sa naklonila nad hladinu. S rozkošou akoby po hlave vplávala do zrkadlovej hlbiny. Slasť sa jej rozliala telom, lebo človek mocne miluje sám seba, obnažené ramená sa pohybujú, akoby plávali...“

Rozmýšľa o sebe, o tom, ako sa prispôsobuje ostatným hoci sama túži po niečom úplne inom. Ako napr. šaty, ktoré má na sebe a ktoré sú z ťažkého brokátu. Ona sama by si radšej vybrala ľahšie, mušelínové šaty, v ktorých by bola ľahulinká ako pena. No poslúchla matku, ktorá radila brokát, lebo zdôrazňuje tvary. „Hádam preto mi maminka radila brokát, aby som vraj nejako vyzerala. Takto vyzerám viac ako žena. Dospelejšia. Vypuklá zlatá socha.“

Jej myšlienky prechádzajú na inú chvíľu. „Z chvíle sa narodila iná. Z jedného stavu preplávala do iného, v zrkadle.“ V zrkadle uvidela svojho bratanca, prímením Ďaleký (toto meno symbolizuje, aký je jej v skutočnosti vzdialený), s ktorým zažila veľmi pekné a zázračné chvíle... V sne prechádzajú za hranice mesta, do polí, až k ďalekému zakázanému mostu, ktorý je symbolom tajomstva, čara. „Skoro bola rozčarovaná, keď pri zakázanom moste nebola už stráž a keď ich nik nezastavil, ako to malo byť. Uprostred mosta sa Veľký Bratanec usmial, hoci bol vážny a akiste si myslel, čo by aj ona bola uhádla, keby sa bola zo sna prebudila, čľupnúc povedzme do vody. Ale také nešťastie, ktoré by bolo skončilo zázračnosť, sa nestalo, a Veľký bratanec ukázal, čo nepoznala, že stoja nohami v oblakoch. A nad to všetko vytiahol divadelný ďalekohľad. Obráteným koncom videla všetko tak, ako hovoril. Z rieky bola voda, náramná voda, kde len dovidela.“

Zázračné chvíle nepominuli ani keď prešli cez most. Nachádzali stále množstvo zázračností – obyčajných vecí z tohto sveta, ktoré bolo treba len nájsť, objaviť : vŕbie, v ktorom stratili chodníček, pieskové bahno, čoraz redšie, mŕtve rameno rieky a v ňom vážky, ktoré hýrili farbami: Modré ako plameň, červené ako žeravé šidlá, žlté s nápasnou hlavou a očami navrch, žubrienky... Zázračnú atmosféru vystriedala bolesť. Zrazu sa ocitli na mieste škaredom, vlhkom, páchnucom. Rozbehli sa so strachom odtiaľ, no čím viac sa náhlili, tým viac sa zapletali do vŕbového prútia.
Veľký Bratanec sa zmenil, ako oblak, stratil zreteľnú podobu anjela, rozplynul sa na oblohe.

Spomenula si na jeho poslednú návštevu u nich doma. Keď prišiel, nebol nik okrem nej doma, a tak si spolu pozerali staré fotografie. Upútala ich svadobná fotka Magdinej matky, ktorá „stála na pódiu, špirálovo obtočená závojom a myrtovými byľkami a pri nohách mala ešte vlny závoja. Pena, pena, opadla pena závoja, snehových šiat vo svadobný deň. Mamička vystúpila z hmlistého odenia a morskej peny.“ Sesternica vytiahla škatuľu so šatami a obaja do nej hľadeli ako do studne. Magda si obliekla matkine šaty, postavila a upravila sa presne ako mama na fotke, a Bratanec bol jej krásou unesený. Prirovnal ju k princeznej, ku kráske, s ktorou by chcel ísť aspoň na ples. „Áno, pôjdu spolu na ples, na veľký, elegantný ples. Bude mať ľahké biele šaty z mušelínu ako z morskej peny, aby sa mu páčila.“
Vtom prezrela. Opäť stála v priestore zrkadla odetá v ťažkých brokátových šatách a uvedomila si, že zabudla na onú zázračnosť. „Ako je to možné, že som zabudla na svoj sen, i čím som bola šťastná? Stratila tvár veľkého bratanca, rozplynul sa jej ako oblak, na kt. dívajúc sa zabudli sme sledovať chvíľu jeho neprestajnú premenu. V zrkadlovej hĺbke nenašla už nikoho, ani roztúžené pohľady mužov, ktoré ju ešte pred chvíľou nadnášali ako ľahký balónik.“

Zrazu už v zrkadle nevidela tú krásnu ženu, na ktorú obdivne hľadia muži, uvidela vypuklú sochu cudzej devy v zlatých a ružových šatách z brokátu so štíhlym driekom, širokými bokmi, bohatým poprsím, lenže bez tváre a – len s tým povedomým pálčivým pohľadom.
„Na toto letia všetci chlapi, mladí či starí, s akademickými titulmi, s postavením alebo celkom bezvýznamní, na ulici, ale aj v spoločnosti, toto hneď na prvý pohľad všetci vidia, pohľadom, dotykom, v reči, pri každej príležitosti si bohviečo vymýšľajú aby to opáčili.“

Naraz si uvedomuje, že čas, kt. prešiel od jej snov až po súčasnosť akoby o sebe ani nevedela: „Medzi ňu a tamtú cudziu devu za hladinou zrkadliacej sa plochy vsunul sa čas, dlhé pozabudnutie, ktorého si vôbec nebola vedomá. Desilo ju pomyslenie na čas, v ktorom nevedela ani o sebe. Môže také pozabudnutie trvať i vyše roka, i niekoľko rokov? A tak sa stalo, že v tom pozabudnutí všetko stratila , i vyvolený svedok jej krásy sa jej stratil.“

Ten čas, v ktorom o sebe nevedela, bol časom, kedy jej rodičia zabraňovali myslieť. Zamestnávali ju rôznymi hrami, návštevami, športmi... Zabudla na seba i na to, o čom kedysi snívala. Rozplakala sa. Chcela zo seba strhnúť ťažký brokát, no vtom prišla matka, ktorú dcérino prežívanie vôbec nezaujímalo. Považovala to len za ďalší vrtoch dcéry, ktorú nahnala do tanečnej sály, kde na ňu už čakal doktor Šumichrast. „To bol asi prvý krok do života dospelej slečny-krásavice, kt. už nechcela plakať bez príčiny, iba tak potajme.“ Rozlúčila sa so svojimi snami, zmierila sa so svojím osudom ženy po boku Šumichrastu, kt. vďaka jej veľkému venu znesie i jej vrtochy...