Dominik Tatarka: V úzkosti hľadania (1942)

- súbor 13 noviel a poviedok, v ktorých autor analyzuje vnútorné, mravné a existenčné otázky človeka, ktorý „hľadá“ stratené istoty. Dobová kritika prijala tento súbor noviel ako jedno z najlepších diel slovenskej literatúry, ako dielo s novým videním človeka a sveta. Tatarkove novelistické príbehy sa často dostávajú do polohy mýtu a podobenstva.

Základnými pocitmi u jeho hrdinov sú osamelosť a úzkosť zoči-voči sebe i zoči-voči Bohu a svetu. Už v prvých troch poviedkach tejto knihy, napísaných počas stredoškolských štúdií, sa Tatarka odlišuje od dominujúcej lyrizovanej prózy v tom, že na rozdiel od impresionizmu, ktorý v nej prevažuje, v jeho poviedkach sa uplatňuje expresionizmus /vnútorné prežívanie, rozpor s ostatnými skutočnosťami/.

Rozprávka o prichádzajúcej jari
- niečo, čo sa skončí dobre, ale je to presne na opak, končí sa to smrťou. Jar je normálne symbol narodenia, nového života, ale hrdina tu nechce nový začiatok, ale smrť. Jar vníma Tatarka ako čas, kedy je bieda, utrpenie, zimné zásoby sa míňajú, a nič nové sa neurodilo. Je to čas túžby, čakania, nie lásky, Tatarka mal na to iný pohľad.

Túto rozprávku odovzdal 18-ročný Dominik roku 1931 svojej vtedajšej profesorke slovenčiny ako mesačnú úlohu.

- príbeh Martina, muža je plný úzkosti, cíti sa sám, ľudia sa „hemžia okolo ako mravce, akoby ich neviditeľná sila poháňala“ a on len „stojí na svojom môstiku so širákom hlboko vrazeným na oči a hľadí k západu“. Jeho život, zmýšľanie je poznačené prežitými vojnovými zážitkami. Premýšľa a v duši mu reve otázka: Prečo?
„Lebo tá otázka nejestvovala nikde v jeho okolí. Tí ľudia- poháňaní neviditeľnou silou – nepýtali sa nikdy prečo. Ale žiť, žiť chceli! A on sa pýtal, on už nechcel žiť, keď sa v duši zrodila táto otázka. Živoril len. Tiež kedysi žil, miloval, smial sa- až ľudia ďaleko kdesi na frontoch ho nakazili, nakŕmili bacilmi a potom, aby bol prekliaty, vstrekli mu do duše tú otázku... a že všetko je hlúposť.“
Je nakazený, chorý, telesne, no najmä duševne. „To už nebola hruď- to bol iba akýsi kôš a v ňom, Bože môj, plno hnoja, z ktorého on kus po kuse odhadzoval do priekopy. Kašlal a kašlal...“

Prichádzala jar – symbol obrodenia, nového začiatku, života, no pre Martina znamenala smrť. „Bál sa tejto prichádzajúcej jari. Tým chtivým pohľadom vyhladovaného vlka prosil ju, aby nechodila. Chcem žiť, žiť, snovať svoje myšlienky svojím spôsobom – chorobne. Chcem žiť Životu – žene – deťom!“
Hoci Martin túži po živote, vie, že prichádza krutá smrť. Čas šialene letí a on sa má zvaliť v priekopy. „Prázdna hruď? Čo bude, až vyhodím je obsah- zbytočný kôš. A to je smrť!“

Už nemá žiadnu nádej „a to je dobre, lebo nádej bola zbytočná, lebo dobre sa umiera bez nádeje. Po 35 rokoch boja, hladu, biedy bolo treba povedať dosť, bolo treba zakončiť život, ten bič, ktorý ustavične šibal, poháňal vpred. Bolo ho treba zakončiť tým jedovatým, ako zmija syčiacim slovkom Dosť, aby bol koniec, koniec tomu krutému žartu.“

Odchádza do krčmy, lebo „treba otráviť srdce, kt. ešte cítilo, ktoré nepravidelne bilo na signál k odchodu!“ Pije, krčmár z ľútosti či zo strachu nalieva a on pije, poháriky prevracia do rozpáleného hrdla.

Prichádza domov, zloží sa na posteľ, už prestáva aj myslieť... Bojí sa smrti, umiera. „Jeho tvár ktosi spovykrúcal v akýsi desný uzol šialeného bôľu a strachu. Na ústach objavila sa krvavá pena, ako keď na jar kalná voda stočí sa v kŕčoch vo víre.“
K ránu zomrel. Žena sa strachuje o osud seba a svojich detí...
No vtom akoby sa jej prihováral Boh, že musí žiť ďalej, zabudnúť. „Zabúdať a žiť ďalej! Je to moja drsná pravda, ktorej som vás tak dobre naučil!“ „Prednovok, veľmi predĺžená jar, je čas biedy, ale i túžby a nádeje, nie je však časom lásky!“

Na rozdiel od klasického existencializmu odpovedá Tatarka na otrávenosť a vyprahnutosť človeka smädom, túžbou po človeku. Človek – tvor neznámy je predmetom hľadania, do ktorého sa púšťa človek hľadajúci. To, že sa tomuto hľadajúcemu človeku nedarí nájsť toho druhého, nie je také dôležité, dôležitý je samotný proces hľadania, jeho nekonečnosť. V novele „Ľudia za priečkou“ uvažuje o tom, že jeho záujem o človeka nie je záujmom o nejakého konkrétneho človeka, ale zaujíma sa o človeka ako nevyčerpateľnú ľudskú bytosť.

„Neznámy mi je človek, áno, chimerický – ako si povedal. Vieš, nehovorím o človeku, pokiaľ je predmetom anatomického, biologického štúdia, pokiaľ je vykonávateľom spoločenských funkcií, ale o človeku, pokiaľ sa upína k nemu naša túžba, náš smäd ustavične prahnúci, potreba sympatie a lásky, naša úzkosť, ako ním zaľudniť priestor duše, ustavične sa rozrastajúci – láskou, smädom.“