Ideový rozbor
Témy

Odcudzenie sa ako forma obrany

Počas deja celého diela je zrejmé, že Holden je izolovaný od spoločnosti a sveta okolo neho. Je cítiť, že svet okolo neho ho terorizuje a ubližuje mu. Ako si pomyslel pri rozhovore s Profesorom Spencerom:
„Zápas(život), do prdele! Pěknej zápas. Když, je člověk na tý straně, kde jsou všichni kanoni, tak je to zápas – prosím – to se musí nechat. Ale když se dostanete na druhou stranu, kde neni ani jeden kanon, tak co je to za zápas? Žádnej. Žádnej zápas.“(12)
cíti sa osamelý „na druhej strane“ zápasu sveta, kde stojí sám proti všetkým, a pokúša sa neustále dostať do sveta kam si uvedomuje, že nepatrí.
Ako dej pokračuje, začíname medzi riadkami zisťovať, že Holdenove odcudzenie je formou sebaobrany pred svetom. Nosí svoju loveckú čapicu, ktorou vyjadruje svoju odlišnosť od ľudí na svete, ktorí sa mu hnusia. Vyjadruje svoju jedinečnosť, ktorú používa ako dôkaz, že je lepší ako ľudia okolo neho. A preto sa presviedča, že je nad ostatnými. Pravdou je, že rozhovor s ostatnými ľuďmi ho často-krát zanecháva zmäteným alebo citovo rozrušeným a preto svoj cynické spôsoby a pocit nadradenosti používa ako formu ochrany pred ľuďmi. Často-krát si týmto odcudzením udržuje svoju chabú mentálnu stabilitu v živote.
Čitateľ vidí, že odcudzenie od sveta je Holdenovým najväčším pôvodcom bolesti. Nikdy sa nesnaží presne označiť a priamo pomenovať svoje problémy, a ani sa nikdy nesnaží vypátrať pôvod jeho problémov. Zúfalo potrebuje ľudský súcit, lásku a prítomnosť nejakého človeka, ktorého by mohol milovať. Avšak jeho mentálna bariéra, ktorou sa pokúša podvedome chrániť samého seba mu prekazí všetky jeho úmysly. Odcudzenie je zároveň Holdenova ochrana ako aj jeho najväčší problém. Napríklad, jeho osamelosť ho doženie k dohodnutiu si „rande“ so Sally Hayesovou, jeho bývalou priateľkou a spolužiačkou, ale vďaka jeho bariére irónie a sarkazmu sa mu podrí uraziť ju a odohnať ju od seba. Podobne aj vzťah s jeho dávnou priateľkou, Hankou Gallagherovou, ktorý preňho veľa znamenal, sa mu nepodarí obnoviť. A to pretože je príliš vystrašený s prípadného kontaktu s ňou.
Z toho všetkého vyplýva, že je závislý na svojom odcudzení, pretože mu poskytuje akú-takú mentálnu stabilitu, ale zároveň je to strojca jeho najväčších problémov a ničí ho.

Problémy dospievania

Podľa väčšiny literárnych analýz, je toto dielo román o dospievaní mladého človeka v puberte s analýzou jeho problémov. Toto dielo je však odlišné od väčšiny ostatných diel faktom, že mladý Holden, ako hlavná postava, sa bráni tomuto procesu. Ako vysvitlo pri Holdenovej návšteve múzea, bojí sa zmeny, a zložitosť sveta je naňho priveľa.
„Ale stejně na tom museu bylo nejlepší to, že tam bylo všechno pořád na stejným místě. Nikdo se ani nepohnul. Mohli by jste třeba jít stotisíckrát a vždycky by jste našli toho samýho Eskymáka, jak právě chytil ty dvě ryby, ptáky, jak právě odlétají na jih, vysokou s těma hezkejma parohama, jak právě pije vodu u studánky, a tu squaws těma obnaženejma prsama, jak pořád ještě tká tu samou přikrývku. Nikdo se nezměnil Jedinej, kto se změnil jste vy.“ (127)
Chcel, aby všetko na svete bolo jednoduché, predvídateľné, statické a pochopiteľné ako sochy Eskymáka, alebo Indiánky. Bojí sa, pretože je si vedomý, že má tie isté chyby, ktoré kritizuje na ostatných, a pretože nechápe zložitosť sveta okolo seba. Odmieta to však priznať, až na niekoľko prchavých momentov. Napríklad keď hovorí o sexe.
„Pohlaví je něco, z čeho jsem prostě jelen. Na mou duši.“(67)

Namiesto aby priznal, že dospelosť ho straší a, že sa jej obáva, vymyslí si, že svet dospelých je plný pokrytectva, neosobnosti, klamstva, honby za peniazmi, kdežto svet detí je svetom nevinnosti, zvedavosti a cti. Nič neodhalí túto jeho predstavu lepšie ako jeho obraz svojej budúcnosti.
„Zkrátka a dobře já si v jednom kuse představuju, jak si spousta malejch dětí hraje na obrovitánskom žitném poli. Tisíce a tisíce dětí a nikde nikdo – jako nikdo dospělej – kromě mě. A já stojím na okraji nějakého šílenýho útesu. Mám na starosti to, že musím chytnout každýho, kdo by s toho útesu mohl spadnout – já jen jako, že utíká a nekouká kam, musím se já odněkud vynořit a chytit ho. A prostě to bych dělal pořád. Chytal bych děti v žitě a tak.“(180)
V tomto prípade žito reprezentuje svet detí a priepasť svet dospelých. Priepasť ako ekvivalent smrti – pád z obrovského útesu do nedovidnej priepasti - alebo osudu horšieho ako to. Jeho vymyslený spôsob chápania sveta mu umožňuje vymaniť sa zo sveta dospelých kam patriť nechce pomocou svojho štítu cynizmu. Neumožňuje mu však vrátiť sa do sveta detí, kde vládne jednoduchosť a svojím spôsobom nevedomosť. Postupom deja však rozhovory s Profesorom Antolinim a Phoebe odhaľujú plytkosť jeho predstáv.