Janko Silan to v básni Ach, tma a tma a tma z Piesní z Javoriny vyjadril vo svojom tvorivom kréde:
Tvár svoju preláskavú
sem obráť, Bože, nech jej svit
zaženie túto temnosť tmavú
a dá mi v pravde žiť
a spievať Tebe Česť a Sláva
pre veci, ktoré treba opustiť...
V tejto zbierke rezonuje aj nepatetický vlastenecký cit vychádzajúci z oslavy krásy prírody, ktorý ho spája s osobnými spomienkami.
Jeho vrúcny vzťah k prírode úzko súvisí s návratmi do detstva, ktoré nie je iba symbolom istoty, ale aj zdrojom šťastia a krásy.
Svoje teoretické názory na krásu estetiky vyjadruje v už spomínanej zbierke Piesne zo Ždiaru. V básni Ždiar vyjadruje presvedčenie o tom, že nielen človek je svedkom vecí, ale aj veci (personifikované básnikom) pozorujú konanie človeka a zosobňujú jeho príbehy.
V básni Môj rod jak rieka vo mne hučí zo zbierky Úbohá duša na zemi (1948) vyznáva symbiózu náboženského presvedčenia a národného povedomia spolu s gestom odpúšťania neprajníkom a prenasledovateľom. Zbierkou komentoval vojnové a povojnové udalosti.
Básne vydané ako súkromné tlače, Triptych (1966) a Tri návštevy (1966), sú inšpirované bezprostrednými zážitkami. Po vydaní týchto zbierok sa básnik na dve desaťročia odmlčal. Do literatúry sa vrátil v roku 1967 výberom z vlastnej tvorby pod názvom Sám s vami.
Básnik nebol umlčaný administratívne, ale ideologicky. Preto v básni Slovenská Veľká noc privítal myšlienkové prúdy politického oteplenia. Obrodzujúce hnutie prirovnáva ku Kristovmu zmŕtvychvstaniu. V zbierke Oslnenie (1969) využil podnety, ktoré uplatnil vo svojej predchádzajúcej tvorbe. Ide o verše z posledného obdobia, napísané prevažne vo Važci.
Poslednou básnickou zbierkou Janka Silana bola knižka Ja som voda a iné verše (1984). Bola uverejnená v Ríme v Cyrilometodejskom ústave v edícii Lýra. Prvú časť knižky tvorí poéma o básnikových peripetiách, do druhej autor zhrnul dvadsaťpäť reflexívnych básní plných náboženského cítenia.
Posmrtne boli vydané tri rukopisy: Piesne z Važca (vyd. Smena , 1991) a Dom opustenosti (vyd. Slovenský spisovateľ, 1991), pozoruhodný prozaický kaleidoskop, zložený z výborných básní. Obsahuje rôzne postrehy, pamäti, svedectvá, rozpravy, meditácie, modlitby a útržky snov písaných človekom postihnutým totalitou.
Z jeho širokej tvorby som si vybral báseň Dievčatko zo zbierky Oslnenie:

Dievčatko príde. Povie, že je gravidné. 1
Keď súcit máme, kňazi, my to neviďme! 2
Veď v život takú dôveru má, 3
keď vraví, že to ináč v poriadku má, 4
bo ľúbi. Veľmi ľúbi. 5
Uteká do záhuby 6
a z hanby. Básnikom je, keď tak dumá. 7
A potom pýta sa nás: Zachovať? 8
A my? Za život sme, 9
jak opití a v sne: 10
Čo sa máš hanby strachovať? 11
– Zachovať, zachovať! 12
Dám ti to na písme. 13

Básnik tu rozoberá zložitý problém núteného potratu.