Na začiatku je motív dievčaťa, ktoré ešte nie je evidentne pripravené na život a nie to ešte mať dieťa (1.verš). Apeluje na súcit kňazov, aby to nevideli (2.verš), v duchu jeho kresťanského svetonázoru. Dievča má celý život pred sebou, má v neho dôveru (3.verš) a navyše ľúbi, ľúbi otca svojho dieťaťa (4., 5.verš). Avšak takýmto prístupom ju čaká ťažký život a možno aj poníženie a hanba (6., 7.verš). Hĺbavo uvažuje, a preto ju autor prirovnáva k básnikovi (7.verš). Vo svojom uvažovaní sa obracia na cirkev s otázkou Zachovať? (8.verš). Autor by jej poradil ponechať si, nechať žiť dieťa (9.verš). V 10.verši však akoby autor na chvíľu zaváhal, či je naozaj správne to, čo by jej poradil zachovať dieťa. Ale opäť sa vracia ku svojmu starému názoru a používa konštatovanie (celý 11.verš), podľa ktorého je väčšia hanba dieťa „stratiť“ ako si ho ponechať. Potvrdzuje to aj zdvojeným zvolaním v 12.verši.

Zdroje: Katolícka moderna, (vybral a zostavil) Daniel Hevier
Opäť v učebných osnovách, Ľubomír Kondel.