Janko Silan životopis a bibliografia

Vyštudoval ľudovú školu vo svojom rodisku, v Sile. Narodil sa tam 24. novembra 1914. Po ľudovej škole vyštudoval gymnázium v Nitre a študoval bohoslovie v Spišskej Kapitule v rokoch 1936 – 1941. Nestál pri zrode katolíckej moderny. Prvé básne začal písať už ako gymnazista. Keď začal v roku 1933 uverejňovať básne
(v časopisoch Svojeť, Pero, Elán, Kultúra, Slovenské pohľady) a stal sa kňazom, automaticky ho recenzenti do nej zaraďovali. Bol redaktorom a spoluzakladateľom časopisu Verbum. Pôsobil na rôznych miestach, či už to bol kaplán (do roku 1949) alebo neskôr farár vo Važci, kde aj zomrel 16. mája 1984. Svojou poéziou nechcel preniknúť do vysokých kultúrnych sfér, uspokojoval sa so skromným čitateľom.
V prvej zbierke, Kuvici (1936), a ostatných, Rebrík do neba (1939), Slávme to spoločne (1941), Kým nebudeme doma (1943), čerpal z vlastných trpkých zážitkov a skúseností a snažil sa z hľadiska kresťanského učenia básnicky definovať zmysel ľudskej existencie. Sústredil sa na osud človeka a básnika v zložitých životných situáciách. V ďalších zbierkach postupne opúšťal pesimistický tón, i keď sa ho úplne nezbavil. Prekonával ho však svojím kresťanským svetonázorom. Z hľadiska štruktúry Silanovej poézie je potrebné konštatovať, že jeho verš je technicky vyzretý, disciplinovaný a melodický. Z poetických žánrov mu najviac vyhovovala pieseň.
Ďalším štruktúrnym prvkom Silanovej poézie je kontrast. Protiklady svetlo – tma, hlas – nemota, radosť – žiaľ, život – smrť sa vyskytujú v rôznych významových spojeniach. Vo väčšine prípadov dôraz je na ich prenesenom význame.
V zbierke Piesne z Javoriny (1943) sa básnik vyrovnával aj s hrôzami druhej svetovej vojny. Spolu so zbierkou Piesne zo Ždiaru (1947) je tematicky zameraná na prírodu a život ľudu pod Tatrami. Takisto ako aj ostatní básnici katolíckej moderny aj on programovo vychádzal z neustáleho popierania dočasných, míňajúcich sa, obmedzených javov tohto sveta a približovania sa k trvalým hodnotám a cieľom – v zmysle kresťanského svetonázoru.

Janko Silan to v básni Ach, tma a tma a tma z Piesní z Javoriny vyjadril vo svojom tvorivom kréde:
Tvár svoju preláskavú
sem obráť, Bože, nech jej svit
zaženie túto temnosť tmavú
a dá mi v pravde žiť
a spievať Tebe Česť a Sláva
pre veci, ktoré treba opustiť...
V tejto zbierke rezonuje aj nepatetický vlastenecký cit vychádzajúci z oslavy krásy prírody, ktorý ho spája s osobnými spomienkami.
Jeho vrúcny vzťah k prírode úzko súvisí s návratmi do detstva, ktoré nie je iba symbolom istoty, ale aj zdrojom šťastia a krásy.
Svoje teoretické názory na krásu estetiky vyjadruje v už spomínanej zbierke Piesne zo Ždiaru. V básni Ždiar vyjadruje presvedčenie o tom, že nielen človek je svedkom vecí, ale aj veci (personifikované básnikom) pozorujú konanie človeka a zosobňujú jeho príbehy.
V básni Môj rod jak rieka vo mne hučí zo zbierky Úbohá duša na zemi (1948) vyznáva symbiózu náboženského presvedčenia a národného povedomia spolu s gestom odpúšťania neprajníkom a prenasledovateľom. Zbierkou komentoval vojnové a povojnové udalosti.
Básne vydané ako súkromné tlače, Triptych (1966) a Tri návštevy (1966), sú inšpirované bezprostrednými zážitkami. Po vydaní týchto zbierok sa básnik na dve desaťročia odmlčal. Do literatúry sa vrátil v roku 1967 výberom z vlastnej tvorby pod názvom Sám s vami.
Básnik nebol umlčaný administratívne, ale ideologicky. Preto v básni Slovenská Veľká noc privítal myšlienkové prúdy politického oteplenia. Obrodzujúce hnutie prirovnáva ku Kristovmu zmŕtvychvstaniu. V zbierke Oslnenie (1969) využil podnety, ktoré uplatnil vo svojej predchádzajúcej tvorbe. Ide o verše z posledného obdobia, napísané prevažne vo Važci.
Poslednou básnickou zbierkou Janka Silana bola knižka Ja som voda a iné verše (1984). Bola uverejnená v Ríme v Cyrilometodejskom ústave v edícii Lýra. Prvú časť knižky tvorí poéma o básnikových peripetiách, do druhej autor zhrnul dvadsaťpäť reflexívnych básní plných náboženského cítenia.
Posmrtne boli vydané tri rukopisy: Piesne z Važca (vyd. Smena , 1991) a Dom opustenosti (vyd. Slovenský spisovateľ, 1991), pozoruhodný prozaický kaleidoskop, zložený z výborných básní. Obsahuje rôzne postrehy, pamäti, svedectvá, rozpravy, meditácie, modlitby a útržky snov písaných človekom postihnutým totalitou.
Z jeho širokej tvorby som si vybral báseň Dievčatko zo zbierky Oslnenie:

Dievčatko príde. Povie, že je gravidné. 1
Keď súcit máme, kňazi, my to neviďme! 2
Veď v život takú dôveru má, 3
keď vraví, že to ináč v poriadku má, 4
bo ľúbi. Veľmi ľúbi. 5
Uteká do záhuby 6
a z hanby. Básnikom je, keď tak dumá. 7
A potom pýta sa nás: Zachovať? 8
A my? Za život sme, 9
jak opití a v sne: 10
Čo sa máš hanby strachovať? 11
– Zachovať, zachovať! 12
Dám ti to na písme. 13

Básnik tu rozoberá zložitý problém núteného potratu.

Na začiatku je motív dievčaťa, ktoré ešte nie je evidentne pripravené na život a nie to ešte mať dieťa (1.verš). Apeluje na súcit kňazov, aby to nevideli (2.verš), v duchu jeho kresťanského svetonázoru. Dievča má celý život pred sebou, má v neho dôveru (3.verš) a navyše ľúbi, ľúbi otca svojho dieťaťa (4., 5.verš). Avšak takýmto prístupom ju čaká ťažký život a možno aj poníženie a hanba (6., 7.verš). Hĺbavo uvažuje, a preto ju autor prirovnáva k básnikovi (7.verš). Vo svojom uvažovaní sa obracia na cirkev s otázkou Zachovať? (8.verš). Autor by jej poradil ponechať si, nechať žiť dieťa (9.verš). V 10.verši však akoby autor na chvíľu zaváhal, či je naozaj správne to, čo by jej poradil zachovať dieťa. Ale opäť sa vracia ku svojmu starému názoru a používa konštatovanie (celý 11.verš), podľa ktorého je väčšia hanba dieťa „stratiť“ ako si ho ponechať. Potvrdzuje to aj zdvojeným zvolaním v 12.verši.

Zdroje: Katolícka moderna, (vybral a zostavil) Daniel Hevier
Opäť v učebných osnovách, Ľubomír Kondel.