Vyštudoval ľudovú školu vo svojom rodisku, v Sile. Narodil sa tam 24. novembra 1914. Po ľudovej škole vyštudoval gymnázium v Nitre a študoval bohoslovie v Spišskej Kapitule v rokoch 1936 – 1941. Nestál pri zrode katolíckej moderny. Prvé básne začal písať už ako gymnazista. Keď začal v roku 1933 uverejňovať básne
(v časopisoch Svojeť, Pero, Elán, Kultúra, Slovenské pohľady) a stal sa kňazom, automaticky ho recenzenti do nej zaraďovali. Bol redaktorom a spoluzakladateľom časopisu Verbum. Pôsobil na rôznych miestach, či už to bol kaplán (do roku 1949) alebo neskôr farár vo Važci, kde aj zomrel 16. mája 1984. Svojou poéziou nechcel preniknúť do vysokých kultúrnych sfér, uspokojoval sa so skromným čitateľom.
V prvej zbierke, Kuvici (1936), a ostatných, Rebrík do neba (1939), Slávme to spoločne (1941), Kým nebudeme doma (1943), čerpal z vlastných trpkých zážitkov a skúseností a snažil sa z hľadiska kresťanského učenia básnicky definovať zmysel ľudskej existencie. Sústredil sa na osud človeka a básnika v zložitých životných situáciách. V ďalších zbierkach postupne opúšťal pesimistický tón, i keď sa ho úplne nezbavil. Prekonával ho však svojím kresťanským svetonázorom. Z hľadiska štruktúry Silanovej poézie je potrebné konštatovať, že jeho verš je technicky vyzretý, disciplinovaný a melodický. Z poetických žánrov mu najviac vyhovovala pieseň.
Ďalším štruktúrnym prvkom Silanovej poézie je kontrast. Protiklady svetlo – tma, hlas – nemota, radosť – žiaľ, život – smrť sa vyskytujú v rôznych významových spojeniach. Vo väčšine prípadov dôraz je na ich prenesenom význame.
V zbierke Piesne z Javoriny (1943) sa básnik vyrovnával aj s hrôzami druhej svetovej vojny. Spolu so zbierkou Piesne zo Ždiaru (1947) je tematicky zameraná na prírodu a život ľudu pod Tatrami. Takisto ako aj ostatní básnici katolíckej moderny aj on programovo vychádzal z neustáleho popierania dočasných, míňajúcich sa, obmedzených javov tohto sveta a približovania sa k trvalým hodnotám a cieľom – v zmysle kresťanského svetonázoru.