Dekameron: Giovanni Bocaccio

V roku 1348 zúril v Taliansku veľký mor, ktorému podľahli mnohé obete. Každým dňom a nocou zomierali stovky ľudí. Hovorí sa podľa súčasných prameňov, že vo Florencií zomrelo 96 00 ľudí. Boccaccio prežil mor pravdepodobne v Neapoli. V stredoveku verili astrológii , a tak si mysleli, že práve vplyvom nebeských telies prišlo na Zem veľké nešťastie. Iní kronikári pripisujú mor božiemu zásahu.

Raz v meste Florencií , kde vládol mor a každý čakal na svoj čas , alebo aby zahnal strach zo smrti veselil sa s chodil opitý po uliciach , iní sa zatvárali do domov. Nik si necenil život. Niektorí boli názoru , že proti moru niet iný liek ako útek. Muži aj ženy opúšťali svoje mesto, domy, kraj. Mŕtvych už nestíhali pohrebávať a tak ich len hádzali na kopy. Už ani pohrebné obrady sa nevykonávali každému. No tu sa ukázalo , že všetko treba trpezlivo znášať a že veľké utrpenie môže urobiť aj z nemúdrych ľudí odovzdaných osudu a rozvážnych. Mesto už bolo takmer bez obyvateľov. V Božom chráme Santa Maria Novella raz v utorok ráno sa zišli v kostole sedem pani a 3 muži. Dámy boli pútavé úprimným priateľstvom , boli pekné, počestné a mravné. Sadli do polkruhu a rozprávali sa. Niekto navrhol aby odišli na svoje vidiecke sídla, tam sa môžu oddať radostiam a veseliam, je tam svieži vzduch, zásoby tiež proste všetko potrebné na živobytie. No potrebovali aj mužov , lebo ženy sú neustále, svojvoľné, podozrievavé, bojazlivé a niekedy maloverné. Muži sú hlavami žien. Kým sa panve rozprávali prišli do kostola traja muži. Boli milí a dámy ich pozvali k sebe. Poprosili ich o spoločnosť. Všetko zariadili a v noci sa pustili do cesty. Usídlili sa na krásnom panstve. Tam si zorganizovali život a denný poriadok a nažívali tam spolu. Každý deň si zvolili kráľovnú, ktorá riadila denný program a večer si všetci posadali do kruhu a každý rozprával nejaký príbeh. Najviac sa mi páčil tento :

TRETI DEŇ
PRVA NOVELA
Ženský kláštor, kde boli 8 mníšky a 1 predstavená pracoval záhradník – dobrý chlapík. Nebol spokojný a platom a tak odišiel. Keď sa ten chlapík menom Nato vrátil zvítali ho priatelia a Masetto sa ho vypytoval ako bolo. Vravel, že bol v krásnej záhrade ale mníšky mu len zakazovali a tak to skončil. Sľúbil však farárovi, že mu pošle nejakého záhradníka. Keď to Masseto počul naplnila ho veľká túžba dostať sa medzi mníšky. „ Ženy so siedmich prípadov v šiestich nevedia čo chcú . „ Masetto sa rozhodol tam ísť, veď to bolo ďaleko a nik ho nemohol poznať. Keď tam došiel zastihol práve farára a robil sa nemí, naznačoval, že je hladný. Dali mu jesť a potom rúbať. Všetko porúbal , potom v hore bol rúbať a nosil drevo na oslovi. Všetko statočne vykonal a farár si ho nechal na pár dní. Raz ho zazrela predstavená. Pýtala sa farára , kto to je a keď zistila, že je šikovný, tak si ho chcela nechať ako záhradníka. A dokonca bol nemý, aspoň nebude žartovať s mníškami. Maseto robil v záhrade a mladé mníšky si z neho uťahovali. Raz keď veľa pracoval, chcel si oddýchnuť , ľahol si a prišli dve mníšky. Predstieral, že spí a počúval ich. Jedna sa s ním chcela vyspať a tá druhá ju ohriakla, lebo panenstvo sľúbili bohu.

Navyše mala pochybností, či neotehotnie. No tá prvá si nedala povedať. Nakoniec presvedčila aj tú druhú, Masetto čakal ako to urobia. Mníšky obzreli záhradu a keď zistili, že tam nik nie je, zaviedli ho do čiernej chyžky. Veľmi sa im to zapáčilo a tak využívali toho nemého každý deň. Raz na to prišla jedna mníška a povedala to ostatným, tie sa dohodli, že to nikomu nepovedia, ak budú môcť aj oni. Nakoniec šla do záhrady predstavená a uvidela ho holého, zaviedla ho do svojej cely a nechala si ho tam pár dní, vždy od neho chcela viac a viac, no on už nevydržal a skríkol : „Jeden kohút stačí na 10 sliepok, ale 10 chlapov zle alebo ťažko uspokojí jednu ženu a ja ich mám až deväť.“ Predstavená sa preľakla z jeho slov. On povedal, že sa mu práve z Božej milosti rozviazal jazyk a že chce ísť domov. Vyrozprával jej všetko s mníškami. Nedovolila mu odísť, lebo sa bála , že privedie kláštor do hanby. Farár zomrel, mníšky s predstavenou sa zmierili a rozniesli chýr , že Masettovi sa vrátila reč zásluhou modlitieb. Vymenovali ho za farára a s mníškami sa delil tak, ako vedel. Keď predstavená zomrela, vrátil sa starý so sekerou na chrbte domov. O potomstvo sa nemusel nikdy starať , len preto, že vedel dobre využiť svoju mladosť a silu. Tak sa odpláca boli tým, ktorí mu nasadia parohy.