Dej sa odohráva na salaši v Demänovskej doline. Bača Ondrej Muranica zanecháva doma dieťa a ženu Evu a odchádza pracovať do Ameriky. Tam ho ale zasype v bani a prichádza správa o jeho smrti. Eva sa proti vôli svokry vydáva za baču Miša a porodí druhé dieťa Miška. Svokra cíti, že jej syn Ondrej stále žije: Moja najmilšia hodina je súmrak. to si ti sadnem k ohnisku, prižmúrim oči a začnem sa s Ondrejom zhovárať. Ondrej žije. Vidím ho. Neskôr prichádza Mišo s novinou, že svätojurské panstvo kúpil akýsi "Amerikán" a dozvedajú sa, že ním je sám Ondrej, Evin prvý muž. Ondrej odkúpil aj kaštieľ a stretáva sa s priateľmi a s matkou.
Do kaštieľa prichádza Mišo. Ondrej mu ponúka prácu a peniaze, len aby odišiel do Ameriky bez Evy: Vyber sa do Ameriky. V uhoľných baniach mám dobrých známych a keď im napíšem, vezmú ťa na to isté miesto, kde som pracoval ja. Zaplatím ti cestu a dám ti šek na 5000 dolárov, aby si ľahšie žil a keď to minieš sľubujem ti ďalších päť. Mišo ale odmietne, a preto ho Ondrej vyženie zo salaša. Potom prichádza Eva a chce, aby jej Ondrej povedal, prečo tak dlho nepísal. Ondrej jej to vysvetlí: Všetko som stratil po nešťastí. Len vrecúško s dolármi a košeľou mi ostalo. Bál som sa obrátiť na políciu. Moc je tam zlého sveta, za zlodeja by ma boli držali. Tajil som, že neviem, kto som. Cudzie meno som uvádzal, anglické. Len vo sne som vídaval ovce a počul cvengot ich sviežoviec. Hora mi hučala, potôčik žblnkotal, pred bleskami, búrkou som sa vo dne pod košaté jedle ukrýval. Spotený som sa prebúdzal a v pamäti prehŕňal. Kde to všetko bolo? Vlasy som si trhal: rozmýšľaj, uvažuj, ty si žil niekde v hlbokých lesoch. Ovce, košiar, kde to bolo? Ach, to je hrozné, keď ti tmavá mrákava časť mozgu zahalí a ty nevieš, nevidíš, nepamätáš. Pamäť sa mu vrátila až po nehode vo vlaku. Ondrej hovorí Eve že všetko ako pre ňu ťažko pracoval a chce, aby sa k nemu vrátila: Či vieš ako som ja v tej Amerike tvrdo robil? Či vieš, čo to bolo v ten prvý rok už toľko dolárov nazbierať? A všetko bolo vždy len pre teba. Deň po dni, pri každej výplate som rátal: hľa, Eva bude mať pekné topánky, Eva bude mať na háby. Nejedol som, v bani zhrbený, v prachu, v dusnote kresal som uhlie, a keď iní zmorení vzdychali, ja s úsmevom rýpal som do kameňa. Eve bude, Eve bude, Eve bude. A keď som videl, ako sa mi doláre zbierajú, pomyslel som: ešte viac, tu je príležitosť, ešte viac. A vzal som si ešte ťažšiu prácu. Vo vode po kolená, po pás som sa boril.