Druhí žltli, bledli a hynuli v špitáloch, ja som doláre čítal. Eve bude na záhradu. Eve na pole, Eve na kone. A keď som sa prebudil po päťročnom nešťastí z tej tmy, prvé slovo mi bolo: k Eve, k Eve, k Eve! A majetok je dnes tvoj. (Eva): Ale kdeže by to bol môj majetok, a kdeže by ja pasovala za paniu, prepíš si na seba, Ondrej, to panstvo. (Ondrej): Ako to, čo to, čo zamýšľaš? Neuznávaš, že je tvojou povinnosťou ku mne sa vrátiť? (Eva): Uznávam. (Ondrej): Tak teda toho druhého opustíš! (Eva): To je nemožné. (Ondrej): Nerozumiem. Ako to? (Eva): Ondrej, ja ti to neviem ani povedať, ako je to, ale je to nemožné, veď to uznáš sám. Pozri, ostala som v strašnej biede. Čo bolo robiť? Vytrhol ma, oslobodil ma, mala som malé dieťa. Boh by ma potrestal, keby som ho teraz opustila. (Ondrej): Nuž tak, čo bude? (Eva): Pozri, Ondrej, ty si dnes už pánom.
Ondrej sa vyhráža Eve, že ju vyženie a chlapca si nechá. Vypýta si od starého baču ostrú sekeru a odchádza do hory. Ešte pred tým sa pýtal boha, prečo tak musí trpieť: Bože môj, Bože môj, žiť mi daj. Veď to je nemožné, aby jeden človek toľko trpel ako ja. Veď ty si predsa musel vidieť ako som do úmoru robil, v hlade a smäde v tej čiernej zemi týmito rukami, len žiť mi daj. Prečo jednému dvoma priehršťami sypeš a mňa nacpeš ako nejakú hnusobu, pošliapať ma chceš ako nejakú divú šelmu. Prečo? Parom by ťa skáral tam hore, kde si. Ach, to som nepovedal, odpusť mi, zmiluj sa nadomnou, odpusť, lebo tvoje jest kráľovstvo, tvoja jest moc i sláva ne veky vekov amen. Bože môj, Bože môj, žiť mi daj.

Na salaš za Mišom prichádza Eva a prehovára ho, aby spolu utiekli do Ameriky. Neskôr sa objaví aj Ondrej. S Mišom chce vyriešiť konflikt bitkou - sekerami. Zrazu je počuť výkriky. Eva túto tragickú situáciu rieši sama, preklala sa nožom. Jej posledné slová boli: Tak. Teraz ma už obidvaja máte.