Krman si všíma Židov, ku ktorým má mimochodom negatívny postoj - opisuje ich ako zlodejov a úžerníkov, pokrytcov, opisuje synagógu. Kraj je veľmi rázovitý a cesty neschodné, alebo žiadne. Aj tu ich ešte prenasleduje mor, cestujúci sú vyhladovaní a vysilení. Obyvateľov v Litve opisuje ako lenivých, neschopných si vyhotoviť ani riadne príbytky. K sprievodu sa pridali aj kráľovskí židia.
Koncom augusta konečne došli až do kráľovského tábora, ktorý bol rozložený na druhej strane Dnepra. Tu najprv navštívil grófa Pipera, najvyššieho kráľovského ministra, u ktorého prosil o audienciu, totiž o oficiálne prijatie u kráľa. Po obdržaní audiencie predniesol pred kráľom Krman oslavnú reč, v závere ktorej vyslovil i svoju žiadosť, t.j. navrátiť prešovské kolégium k jeho bývalému rozkvetu a garantovať slobodu náboženstva po celom Uhorsku, a tým záchranu ev. cirkví. Túto reč počúval kráľ podľa Krmana veľmi pozorne a "s usmievavou tvárou". Karol VII. žiadosti vyhovel a prisľúbil zvláštnu ochranu.
Krman sa pridal ku kráľovskému vojsku, ktoré sa vydalo na cestu na Smolensk. Krman sa zblíži s O. Hermelinom, ktorý bol dôverný radca kráľa. Návrat nebol možný kvôli tomu, že cesty neboli bezpečné, a tak museli tábor nasledovať ďalej. Tábor trápil hlad a tiež čoraz častejšie nepriateľské vpády zo strany cárskeho vojska. Švédske vojsko však z bojov vyšlo vždy s menším počtom padlých, a tak Rusi pomaly ustupovali, a zároveň všetko pálili, aby Švédi nemali obživu. Samotného Krmana trápila choroba z podvýživy. Staral sa o neho dokonca kráľovský doktor. Do svojho denníka zapisuje dokonca aj recept.
Celé švédske vojsko malo dvoch generálov: grófa Rehnskolda a pána Lewenhaupta. Čím viac sa blížili k Moskve, tým ostrejšie boje sa viedli. A tak sa kráľ Karol začal vracať z územia Moskovie, pretože jeho vojsko bolo vyčerpané a vyhladované. V tom čase kozácky vojvoda Mazepa pozval kráľa Karola do Kozákie. Najmä gróf Poper hlasoval za túto ponuku, pretože v celej záležitosti videl jednak prínos potravy a jednak dostatočného vojska, ktoré by sa dalo zverbovať za žold. Kráľ s návrhom súhlasil a začiatkom októbra vkročili do Kozákie. Generál Lewenhaupt mal armáde zaobstarať zásoby, avšak jeho 12 tisíc vojakov a vozy naložené rozličným tovarom napadli Moskovania a ku kráľovi sa vrátil s prázdnymi rukami. Ku súženiu hladom sa pridal ukrutný mráz, ktorý veštil tuhú zimu.
V novembri, keď armáda dosiahla mesto Novgorod, pripojilo sa k nim konečne tritisícové vojsko kozákov na čele s vojvodom Mazepom. Krman sa zmieňuje aj o histórii, ktorú o tomto človeku počul.