Daniel Krman Cestovný denník

Daniel Krman
Narodil sa 28. augusta 1663 v dedinke pri Trenčianskych Tepliciach. Tu sa pred nájazdom turecko-tatárskeho vojska uchýlili jeho otec - farár Daniel Krman a matka Anna rod. Masníková.
Na jar 1664 prešli na faru na Turú Lúku. Daniel dostal prvé základy vzdelania doma a ako 6 ročný šiel z domu na školu v Sokolišti, potom študoval v Ilave, Trenčíne a na viacerých miestach.
Jeho otec žil v exiliu, pretože bratislavský súd predvolával ev. farárov a učiteľov pre údajnú účasť na Vasselényiho sprisahaní. Avšak r. 1681 ožili nádeje na zlepšenie pomerov v Uhorsku. Nespokojenci s vládou Leopolda I. na čele s kežmarským šľachticom Imrichom Tokolym s tureckou podporou zaujali takmer celé Slovensko a prinútilo Leopolda I. upustiť od absolutistickej formy panovania. Leopold I. zvolal uhorský snem, na ktorom sa formálne povolil exulantom návrat do vlasti a sľubovala sa náboženská sloboda z r. 1608.
Otec Daniel opustil svoje exilium a zaujal miesto domáceho kazateľa. D. Krman mladší v tom čase študoval na akadémii v Lipsku, a potom vo Wittenbergu, kde skončil teologické štúdiá. Vrátil sa s otcom na Turú Lúku.
Po porážke Turkov pri Viedni r. 1683, ktorá znamenala Tokolyho pád, sa začala upevňovať habsburská moc v Uhorsku.
Krman vyskúšal niekoľko učiteľských miest, po smrti otca sa stal farárom na Turej Lúke. Od r. 1690 pôsobil ako farár na Myjave. Tu sa pustil do písania Slovenskej gramatiky. V nej vyjadruje myšlienku, že slovenčina je matkou ostatných slovanských jazykov, čím predbieha osvietenské a romantické jazykové teórie. Napísal Gramatiku českú, v ktorej učí nielen čítať a písať, ale aj rozbor a skladbu a podáva pravidla na skladania rytmov, piesní a básní. Vydaniu gramatiky sa nedožil. Zostala natoľko ukrytá, že prvenstvo v napísaní gramatiky pripísal Matej Bel r. 1746 Pavlovi Doležalovi. Tá však bola temer doslovným prevzatím Krmanovej. V r. 1699 bol ako ev. farár uväznený v Čachtickom kaštieli, z kade sa ešte toho roku vyslobodil, ale v Uhorsku už zostať nemohol, a tak odišiel do Berlína. Krmanova záležitosť bola predložená vo Viedni cisárovi, ale nemal úspech.
Krman sa presťahoval do Wittenbergu. Stýka sa so slovenskými, českými exulantmi a nemeckými vzdelancami. Venoval sa matematike a astronómii. Keď sa pomery na Myjave urovnali, Krman sa mohol konečne vrátiť do vlasti.
V r. 1204 nečakane odchádza do Žiliny. V apríli 1706 získava biskupskú hodnosť.

V tom čase bol Rákoczi pánom temer celého Slovenska, cieľom jeho povstania začalo byť zosadenie Habsburgovcov z uhorského trónu, čo posilnila smrť Leopolda I. Cisárom sa stal Jozef I.
V tom čase r. 1707 sa konala v Ružomberku Generálna národná synoda (snem) cirkevných stavov od 3. do 9. apríla. Krman tu vyslovuje želanie povýšiť prešovské kolégium na univerzitu s teologickou, právnickou, lekárskou a filozofickou fakultou. Synoda sa rozhodla vyslať posolstvo ku Karolovi VII. s prosbou o podporu pre kolégium.
Potom nasledovalo ešte niekoľko porád, z ktorých sa v novembrovej porade v Košiciach rozhodlo, že členmi posolstva budú Krman a Meltzel - inšpektor prešovského kolégia Michal Meltzel, avšak sa vyhovoril na akési domáce veci, a tak bol Krman donútený nájsť si iného spolucestovateľa. Napokon sa na úlohu podujal urodzený pán Samuel Pohorský. Odchod: 14. mája 1708 z Prešova. Dej:

Denník Daniela Krmana

Najprv opisuje putovanie cez Poľsko, pričom prevláda opis geografickej polohy a najviac si všíma zámky, hrady, kostoly a kláštory. Tu musím spomenúť aj príbeh s dvoma mníchmi. Prišiel k nim vtipný mních, ktorý svojimi žartami od každého dostal niekoľko grošov. Druhý však, ktorý prísne vymáhal víno na omšu, nedostal nič a s hnevom odišiel. Ich cesta smerovala do Varšavy, kde v tom čase prepukol mor. Krman sa venuje podrobným opisom zbraní, čo je typické pre antiku. Využíva i také konštantné epitetá ako utešený, nádherný, veľkolepý. Vo Varšave zostanú od 9. do 14. júna. Ďalej ich cesty vedú cez Prusko. Všíma si obyvateľov, kroje, zvyky, reč. Zaujímavý je napr. jeho postreh v jednom hostinci. Nad každým stolom tam visia železné buksy, do ktorých sa zbierajú peniaze z pokút opilcov alebo tých, čo sa pri poháriku pobili alebo povadili.
Asi 3 týždne zotrvali v Kráľovci. Podáva celkový opis mesta, tiež kostola a bohoslužby. Zúčastňujú s aj jarmoku. S obdivom opisuje nejakú anglickú kobylu, ktorá robila pred očami divákov zázračné kúsky.
Z Kráľovca odišli v sprievode kupca, ktorý viedol do švédskeho tábora víno a druhý zas vojenské topánky. Z času na čas používa Krman a citáty z Biblie.
V júli prešli hranice Pruska a Litvy. Tu sa pridajú ku krymským Tatárom, ktorí sú rovnako ako poľskí šľachtici povinní na vlastné trovy bojovať za svojho kráľa. Krman poukazuje na dopad švédskeho vojska. V jednom dome pán Pohorský prevrhol hrniec kyslého mlieka. Na ich veľké prekvapenie deti začali s veľkou radosťou piť mlieko zo zeme. V krajine vládla veľká bieda, pretože vojsko si pobralo so sebou všetko, čo mohlo.

Krman si všíma Židov, ku ktorým má mimochodom negatívny postoj - opisuje ich ako zlodejov a úžerníkov, pokrytcov, opisuje synagógu. Kraj je veľmi rázovitý a cesty neschodné, alebo žiadne. Aj tu ich ešte prenasleduje mor, cestujúci sú vyhladovaní a vysilení. Obyvateľov v Litve opisuje ako lenivých, neschopných si vyhotoviť ani riadne príbytky. K sprievodu sa pridali aj kráľovskí židia.
Koncom augusta konečne došli až do kráľovského tábora, ktorý bol rozložený na druhej strane Dnepra. Tu najprv navštívil grófa Pipera, najvyššieho kráľovského ministra, u ktorého prosil o audienciu, totiž o oficiálne prijatie u kráľa. Po obdržaní audiencie predniesol pred kráľom Krman oslavnú reč, v závere ktorej vyslovil i svoju žiadosť, t.j. navrátiť prešovské kolégium k jeho bývalému rozkvetu a garantovať slobodu náboženstva po celom Uhorsku, a tým záchranu ev. cirkví. Túto reč počúval kráľ podľa Krmana veľmi pozorne a "s usmievavou tvárou". Karol VII. žiadosti vyhovel a prisľúbil zvláštnu ochranu.
Krman sa pridal ku kráľovskému vojsku, ktoré sa vydalo na cestu na Smolensk. Krman sa zblíži s O. Hermelinom, ktorý bol dôverný radca kráľa. Návrat nebol možný kvôli tomu, že cesty neboli bezpečné, a tak museli tábor nasledovať ďalej. Tábor trápil hlad a tiež čoraz častejšie nepriateľské vpády zo strany cárskeho vojska. Švédske vojsko však z bojov vyšlo vždy s menším počtom padlých, a tak Rusi pomaly ustupovali, a zároveň všetko pálili, aby Švédi nemali obživu. Samotného Krmana trápila choroba z podvýživy. Staral sa o neho dokonca kráľovský doktor. Do svojho denníka zapisuje dokonca aj recept.
Celé švédske vojsko malo dvoch generálov: grófa Rehnskolda a pána Lewenhaupta. Čím viac sa blížili k Moskve, tým ostrejšie boje sa viedli. A tak sa kráľ Karol začal vracať z územia Moskovie, pretože jeho vojsko bolo vyčerpané a vyhladované. V tom čase kozácky vojvoda Mazepa pozval kráľa Karola do Kozákie. Najmä gróf Poper hlasoval za túto ponuku, pretože v celej záležitosti videl jednak prínos potravy a jednak dostatočného vojska, ktoré by sa dalo zverbovať za žold. Kráľ s návrhom súhlasil a začiatkom októbra vkročili do Kozákie. Generál Lewenhaupt mal armáde zaobstarať zásoby, avšak jeho 12 tisíc vojakov a vozy naložené rozličným tovarom napadli Moskovania a ku kráľovi sa vrátil s prázdnymi rukami. Ku súženiu hladom sa pridal ukrutný mráz, ktorý veštil tuhú zimu.
V novembri, keď armáda dosiahla mesto Novgorod, pripojilo sa k nim konečne tritisícové vojsko kozákov na čele s vojvodom Mazepom. Krman sa zmieňuje aj o histórii, ktorú o tomto človeku počul.

Ján Mazepa za mladi slúžil na dvore poľského kráľa, avšak bol prichytený u ženy niektorého z popredných ministrov. Zato ho vhodili do veľkého suda so smolou a odtiaľ do peria. Takéhoto ho vyložili na koňa a priviazali. Zahanbený sa potom do Poľska nikdy nevrátil, ale šiel do Kozákie. V čase švédsko-ruskej vojny má už asi 64 rokov. Bol známy ako veľký lišiak: samozrejme, žičil viac Poliakom a Švédom než Moskovanom, no veľmi dobre to zakrýval a udržiaval dobré styky s oboma stranami. Udal ho jeden zradca, ktorému však cár neuveril a Mazepa ho z pomsty zabije. Po Mazepovom odhalení cár jeho sídlo vyplieni a mestá pripojí k svojej mocnosti. .