Kniha druhá

4. časť
„Rok 1916. Október. Bolo cítiť smrteľnú únavu, vyčerpanosť a táto únava vyvolávala morálnu vrtkosť… V porovnaní s predchádzajúcimi rokmi sa kozáci od základu zmenili. Ešte aj piesne boli nové, vojnové, podfarbené ťaživou bezútešnosťou.“

Medzičasom „Grigorij sa vrátil na front ako dobrý kozák; v duši sa nezmieril s nezmyselnosťou vojny, no statočne si chránil svoju kozácku česť…“ Napriek tomu, že sa s Aksiňjou rozišiel, stále na ňu myslí. Vojna ho pomaly ubíjala a nedúfal, že sa skončí. „Tuho bránil Grigorij kozácku česť, využil každú príležitosť, aby dokázal neochvejnú odvahu… Zhrublo mu srdce, nepociťovalo súcit. S chladným pohŕdaním sa zahrával s cudzími životmi i vlastným životom; preto si získal povesť hrdinu a vyslúžil 4 kríže sv. Juraja a 4 medaily… ale vedel, že sa už nikdy nebude smiať ako predtým… Grigorij vedel, akou cenou zaplatil za prsia plné vyznamenaní a za povýšenie.“

Peter Melechov sa časom vyzdvihol na strážmajstra podlizovaním u veliteľa stotiny. Po čate sa kolovalo, že Petrova žena Darja si začala so Stepanom Astachovom. Peter rečiam neverí, tvrdí, že si to Stepan vymyslel ako pomstu za Grigorija a Aksiňju.

Doma v Tatárskom zatiaľ Nataľja porodila mužovi dvojčatá, Poľušku a Mišianka. Darja si začala žiť na voľnej nohe. Raz ju za to Pantelej Prokofievič zmlátil a začal jej dávať viac práce. Už sa mu zdalo, že sa polepšila, ale keď raz boli sami, Darja sa ho pokúsila zviesť. Pantlej ju odmietol a bol z toho veľmi rozrušený.

(1917) Dochádza k zvrhnutiu cárskej samovlády. „Kozáci prijali správu o prevrate s tajnými obavami a vyčkávaním.“ Všade vládne zmätok. „Vojaci sú doslova demoralizovaní, nechcú bojovať, už nevládzu.“ Velitelia brigád sa kozákov snažia presvedčiť aby ďalej bojovali za svoju vlasť a politické záležitosti nech nechajú na civilné obyvateľstvo. „…Keď sa skončí vojna, aj my sa zúčastníme na vnútropolitickom živote, ale zatiaľ to nie je možné…Do armády politika nepatrí!“ Niektorí kozáci sa búria: „Keď už raz vypukla revolúcia a všetok ľud dostal slobodu, treba teda vojnu skončiť, lebo ani ľud, ani mi vojnu nechceme!…“

Jevgenij Listinickij je preložený do iného pluku. Generál Kornilov bol vymenovaný za veliteľa JZ frontu, ktorý je Kerenským označený za kontrarevolucionára. Dôstojníci sú za Kornilova, ale kozáci sa „ošívajú“, veria boľševikom: „Boľševici huckajú kozákov proti nám, a pretože sú kozáci unavení, prevláda u nich živočíšny pud, nie je v nich to pevné mravné vedomie povinnosti a zodpovednosti pred vlasťou, aké máme my… Veď čo je pre nich vlasť? Pojem v každom prípade abstraktný: - Územie Donského kozáckeho vojska je od frontu ďaleko a Nemec ta nedôjde, - tak uvažujú. V tom je celé nešťastie. Musíme im dôkladne vysvetliť, aké následky by mala premena tejto vojny na vojnu občiansku.“ Listinickij a iní dôstojníci sa rozhodnú zblížiť s kozákmi a stiahnuť ich na svoju stranu, lebo vedia, že bez nich sú nuly. Na rozkaz Kornilova sa stotiny majú premiestniť do Petrohradu potláčať nepokoj. Kozáci, vedení Ivanom Alexejevičom, sa vzbúria a vystúpia z vlaku, ktorý smeruje do Petrohradu.
Prebehne októbrový prevrat a začiatkom novembra sa tieto správy dostali aj ku kozákom. „Neskôr, keď prišla oficiálna správa, že boľševici zvrhli Dočasnú vládu a moc prevzali robotníci a roľníci, kozáci ostražito stíchli. Mnohí sa radovali, že bude koniec vojny, ale nepokoj rozsievali chýry o tom, že 3. jazdecký zbor s Kerenským a generálom Krasnovom tiahne na Petrohrad a z juhu ho podporuje Kaledin, ktorému sa podarilo zavčasu stiahnuť na Don kozácke pluky.“

5. časť
„Neskoro na jeseň roku 1917 začali sa kozáci vracať z frontu.“ Do osady sa priniesol chýr, že Grigorij Melechov sa pridal k boľševikom a ostal v Kamenskej.

Grigorija v januári 1917 za bojové zásluhy povýšili na podporučíka a vymenovali ho za veliteľa čaty v 2. záložnom pluku. Po Októbrovej revolúcii ho vymenovali za veliteľa stotiny. V tom čase sa začalo meniť i jeho zmýšľanie pod vplyvom udalostí, ktoré zažil, ale čiastočne aj pod vplyvom známosti s istým dôstojníkom z pluku Jefimom Izvarinom. „Izvarin bol človek nadpriemerných schopností… a jeho vzdelanie značne prevyšovalo úroveň, ktorú zvyčajne dosahovali kozácki dôstojníci. Bol zarytým autonomistom… Šikovne začal agitovať za úplnú autonómiu Oblasti Donského vojska, za nastolenie takej vlády, aká bola na Done, kým si cárizmus nepodrobil kozákov… Podmanivo krásne opisoval budúci slobodný život na rodnom Done, keď bude vládnuť majestátne kozácke zhromaždenie,… a kozáci nebudú ohýbať chrbát pred Ukrajinou a Veľkoruskom, budú sa s nimi zhovárať ako rovný s rovným a budú s nimi obchodovať.“ Izvarin plietol hlavy kozákom a málo vzdelanému dôstojníctvu. Krátko po Októbrovej revolúcii mal Grigorij s Izvarinom rozhovor, v ktorom sa Grigorij pýtal Izvarina, či majú boľševici pravdu. Izvarin však oduševnene obhajoval svoje myšlienky o autonómii. Po rozhovore bol Grigorij veľmi zmätený. Ťahalo ho to k boľševikom, ale popletú ho obavy, že robotníci zoberú kozákom zem… Hlavnou príčinou jeho váhania je predsa len zdesenie z krutosti boja, hrôza z myšlienky, že ani revolúcia neprináša spravodlivosť pre všetkých, za ktorou prahne jeho duša.

Tento rozhovor mali koncom októbra a v novembri sa Grigorij náhodou stretol s iným kozákom Fiodorom Podťolkovom, zarytým stúpencom boľševikov, a po krátkom váhaní zase prevážila pravda, ktorú vyznával predtým.

Na dolnom Done sa zatiaľ schádzali generáli spoliehajúci sa na oporu donských kozákov, a začali zamýšľať útok proti sovietskemu Rusku.