Jar - povstanie sa rozrástlo na 35000 kozákov z toho 25000 jazda. Boľševici potrebovali zabrániť spojeniu povstalcov s donskou armádou. Poslali obrovské posily. Kozáci mali nedostatok zbraní, tak robili nočné prepady, zakladali malé zbrojárky, zlievarne, odlievali náboje. Povstalci zajmú kozákov, čo prebehli, medzi nimi aj Miška a Ivana Alexejeviča. Miška uteká, ale Ivana privedú na námestie, kde ho ľudia zmlátia a Darja potom puškou zastrelí.
Vzťah medzi Nataľiou a Grišom sa zhoršuje, pretože sa rozkríklo, že si s inými začína. Grigorij zase stretáva Aksiňju a znovu si uvedomujú, čo k sebe cítia.
Červenogvardejci doťahujú a obyvatelia pravého brehu Donu musia odísť na ľavý breh. Grigorij posiela odkaz Aksiňji, aby prišla k nemu do bytu. Ona príde a prežijú spolu zopár dní. Nataľia ochorela a nemohla sa premiestniť na ľavý breh a Iľjinična a deti zostali s ňou.
Dozvedáme sa, že Duňaška a Miško Koševoj k sebe niečo cítia.
Kniha štvrtá
7. časť
Boje po čase mierne utíchnu. Stotiny žijú celkom pokojne a všetci kozáci sú veselí, okrem Stepana Astachova, ktorý sa dozvedá, že Aksiňja sa opäť stretáva s Grišom. Spočiatku je z toho zúfalý, lebo Aksiňju má rád, ale po čase sa prestane trápiť, lebo si uvedomí, že je to zbytočné.
Grigorij teraz na začiatku bojuje zúrivo za kozákov. Dočasne sa stáva aj veliteľom divízie. Ešte viac sa zbližuje s Aksiňjou.
Medzitým sa dozvedáme, že Miťa Koršunov, Nataľjin brat, pozabíjal rodinu Miša Koševého. Stal sa exekútorom a obviňoval z boľševizmu.
V dedine sa koná furmanka, kde získavajú miestni ocenenia za zásluhy na vojne. Medzi nimi aj Darja získava medailu a 500 rubľov za mimoriadne hrdinstvo a za zásluhy svojho nebohého muža Petra na vojne.
U Melechovcov sa život začína od základov meniť. Už to nebola pevne zrastená rodina.
Prvá sa odtrhla Duňaška, ktorá sa hnevala na rodičov, ktorí neschvaľovali jej vzťah so zarytým červenogvardejcom Mišom Koševým.
Po Grigorijovom odchode na front sa Nataľja oddialila od starkých; všetok čas trávila len s deťmi a väčšmi sa trápila kvôli vzťahu Grigorija s Aksiňjou. Rodina sa rozpadala a Pantelej Prokofievič dobre vedel, že tomu všetkému je na vine vojna.
Aj Darja sa čoraz viac priečila svokrovcom a robila tak, akoby dožívala v melechovovskom dome posledné dni. Starkí si mysleli, že sa chce vydať a odísť, lebo im nechcela dať ani rubeľ z toho, čo získala za Petra. Vysvitne však, že Darja má syfilis a peniaze odkladá pre doktorov. So svojim trápením sa zverí iba Iľjinične a Nataľji. Darja sa cítila úplné bezmocná a raz pocítila túžbu zraniť Nataľju, tak jej povedala, že pomáhala Grišovi stretať sa s Aksiňjou. Nataľja si to ide overiť priamo k Aksiňje, ktorá to potvrdila. Nataľja bola v tom čase tehotná, ale po tejto udalosti sa rozhodne, že od Griša už žiadne dieťa nechce a nechá si ho vziať. Nataľja však po potrate zomrie. Keď sa to Griša dozvie, vráti sa domov. Veľmi sa ho to dotkne, nielen kvôli tomu, že Nataľju mal po svojom rád (deti boli príčinou zmeny jeho vzťahu k Nataľji), ale aj preto, lebo sa cítil vinný za jej smrť. Vedel, že Nataľja mu všetko odpustila a až do konca ho úprimne ľúbila, a to ešte zväčšovalo jeho trápenie.
Darja sa o 2 týždne po Grigoriho odchode sama utopí v Done.
Medzitým sa Griša opäť dostáva domov. Dostal týfus. Po čase donskí kozáci slabnú. Červená armáda ich vytlačila až k Donu. Aj Pantelej musí ísť na front. Grigorij, jeho kamarát Prochor a Aksiňja odchádzajú spolu pri ústupe ako utečenci. Cestou Aksiňja ochorie na týfus a hrozí jej smrť. Tak ju nechávajú za peniaze u jedného gazdu. Oni však musia ísť ďalej.
Grigorij pochopil, že u väčšiny kozákov vymizla snaha brániť rodné dediny. Vojna sa končila. Nápor Červenej armády sa nedal zadržať.
Časom sa dozvedáme, že Pantelej podľahol týfusu a Stepan sa rozhodol viac domov nevrátiť. Grigorij cestou tiež ochorie opäť na týfus a takmer zomiera.
