8. časť
Aksiňja sa vyzdravela a vrátila domov, kde sa zblížila s Melechovcami. Iľjinična pochopila, že Aksiňja nie je zlá žena a uvedomila si, že ich spája jedno: láska ku Grigorijovi. Iľjinična neustále myslí iba na svojho syna a takmer sa od žiaľu zblázni. Nik o ňom nič nepočul, keď zrazu do dediny prichádza Prochor (lebo mu odťali ruku) a oznamuje, že Griša je živý a zdravý, a že vstúpil do Červenej armády proti Nemcom a Poliakom.

Miša Koševý tiež prišiel do dediny a začal navštevovať Melechovcov. Iľjinična nakoniec povolila a Miša si vzal Duňašku. Iľjinična sa však svojho Griška nedočkala. Skonala na starobu ale i od trápenia nad synom.

Popritom sa dozvedáme, že Listinickí zomreli. Starý zomrel na týfus a mladý sa zastrelil, lebo mu žena ušla s iným mužom.
Grigorija demobilizovali, lebo mu ako bývalému „bielemu“ neverili. Doma sa pochytí s Mišom, ktorí ho neznáša, lebo si myslí, že skrýva nenávisť proti novej vláde. Bojí sa, že bude robiť povstanie. Preto sa Griša aj s deťmi presťahuje k Aksiňji, ale musí aj tak utekať pred Mišom z rodnej dediny. Nenachádza východisko a dostáva sa do Fominovej bandy, ktorá sa búri proti nastolenej vláde. Griša od nich nakoniec potajme odchádza za Aklsiňjou, aby ju vzal so sebou. Deti nechávajú u Duňašky. Pár dní sa túlajú, ale raz ich napadnú a postrelia Aksiňju do lopatky. Tá skonáva. Grigorij to pochopil. „Už sa nemal prečo ponáhľať. Všetkému bol koniec.“

Ešte sa týždne túlal po horách, dostal sa k zbojníkom, mesiace utekal. Nakoniec sa rozhodol vrátiť domov. Doma ho čakala iba Duňaška s Mišiankom. Poľuška zomrela na záškrt a Miša Koševý išiel k vojsku.

„Nuž, hľa, splnilo sa to neveľa, o čom rojčieval Grigorij za nocí bez spánku. Stál pri vrátach rodičovského domu, držal v náručí syna…To bolo všetko, čo mu ostalo v živote, čo ho zatiaľ ešte spájalo so zemou a s celým tým ohromným svetom, jagajúcim sa v chladnom slnci.“