Michail Šolochov - Tichý Don
Útvar: román
Kompozícia: 1. kniha – 1., 2., 3. časť
2. kniha – 4., 5. časť
3. kniha – 6. časť
4. kniha – 7., 8. časť
Priestor a čas: 1914 – 1922, Rusko, 1. sv. vojna, ruská revolúcia, dediny v okolí rieky Don
Téma: Zobrazenie pomerov v Rusku za 1. sv vojny a ruskej revolúcie na osude Grigorija Melechova, príslušníka konzervatívneho kozáctva.
Idea: Nezmyselnosť vojny a jej zhubný vplyv na obyčajných ľudí. Samotný názov je kontrastom voči samotnej vojne a nepokojom, ktoré so sebou priniesla.
Postavy:
Grigorij Pantelejev Melechov - veľmi nerozhodný človek, ľahko ovplyvniteľný.
- nemohol sa rozhodnúť, či má žiť s Aksiňjou alebo Nataľjou.
- bol nerozhodný aj čo sa týka politiky.
- na začiatku ho spoznávame ako mladého, veľmi rozpustilého kozáka, ktorý sa zahľadel do susedovej manželky, ale všetko robí len pre zábavu.
- v boji veľmi statočný, dostáva veľa vyznamenaní a vyšplhá sa až na veliteľa pluku.
- časom sa z neho stáva oddaný vlastenec a zodpovedný človek.
- výzor - tmavý, s čiernymi kučeravými vlasmi, veľmi pekný.
Aksiňja Astachovová - veľmi pekná.
- v manželstve so Stepanom veľmi nešťastná.
- ľúbila Grigorija a za svoju lásku zaplatila životom.
Nataľja Grigorjevična Koršunová - veľmi naivné dievča.
- bola schopná spáchať samovraždu, keď ju Grigorij opustil.
- pekná, ale od pokusu o samovraždu mala nakrivo hlavu.
Stepan Astachov - mal rád Aksiňju, ale aj tak ju bil.
Peter Melechov - vlastenec. Podlizoval sa nadriadeným.
Darja Melechová - tak trochu pobehlica.
Duňaška Melechová - nemala vôbec žiadne predsudky a vzala si komunistu.
Miťka Koševoj - komunista, kt. zabil Petra.
Anotácia:
Kniha prvá
1. Časť
Príbeh začína príchodom Grigoriovho dedka Prokofija Melechova z tureckej vojny. Priviedol si však ženu Turkyňu. Otec ho krátko na to vydedil a matka sa s ním prestala stýkať. So ženou žili šťastným životom v ústraní a s ostatnými dedinčanmi sa takmer vôbec nestýkali.
Tak sa o jeho žene začali šíriť klebety a keď dobytok v dedine napadla choroba, kozáci si to vysvetlili tak, že Prokofijova žena ho začarovala. V tej dobe už bola Turkyňa tehotná. Keď si kozáci prišli vyriadiť účty, Prokofij sa ju snažil brániť, ale kozáci ju strašne zmlátili a ona predčasne porodila a potom zomrela. Prokofij musel ísť na 12 rokov do katorgy a o dieťa sa zatiaľ postarala Prokofijova matka, chlapcovi dali meno Pantelej. Keď sa otec vrátil, gazdovali spolu. Pantelej vyrástol a oženil sa s kozáčkou, susedovovu dcérou Iľjiničnou.
Mali 3 deti, najstaršieho Petra, ktorý sa oženil s Darijou. Mladší syn dostal meno Grigorij a bol slobodný a najmladšia bola Dunaška, kt. sa tiež ešte nevydala. Pantelej bol pracovitý človek a pod jeho vedením rodine nič nechýbalo, všimol si však, že Grigorij pokukuje po susedovej manželke Aksiňji, ktorú manžel Stepan často bil a zatiaľ boli bezdetný. Pantelej Grigorija upozornil, že ak neprestane, zmláti ho a ožení.
Stepanovi a Petrovi sa blíži povinný vojenský výcvik. Grigorij stále Aksiňju zvádza a tej sa jeho náklonnosť veľmi páči. Keď Stepan odišiel, začali spolu spávať. Vôbec to však netajili. Tak sa zvesti o Aksiňjinej nevere dostali až k Stepanovi, kt. keď sa vrátil z vojny, pokúsil sa ženu poriadne zmlátiť, Grigorij mu v tom však zabránil. Stepan zistil, že Aksiňju napriek tomu ľúbi. Aksiňja sa však do Grigorija zaľúbi a muž jej je ešte odpornejší ako zvyčajne. Grigorij považoval Aksiňju len za formu zábavy a keď otec povedal, že sa musí oženiť, bolo mu to jedno, dokonca bol rád, že mu bude po vôli ďalšia žena.
Tak sa vybrala rodina Melechovová na pytačky k bohatým Grigorievičovcom. Tí dcéru Nataľju vydať nechceli, že mala už aj lepšie ponuky, ale Nataľji sa Grigorij zapáčil a vôbec jej nevadila jeho povesť, bola zaslepená výzorom a presvedčila rodičov, aby ju vydali. Jej brat Mitrij, kt. bol Grigorijovým kamarátom a vedel o jeho spôsoboch, ju veľmi odrádzal, ale ona sa nedala. Aj Nataľja sa Grigorijovi veľmi páčila a mala pracovitú povahu, čo bolo dobre, lebo Grigorij bol všeličo, ale lenivý nie. Keď sa zobrali, Aksiňja prisahala, že ich rozdelí.
2. Časť
A tak Grigorij začal žiť s Nataľjou, avšak čím ďalej tím viac zisťoval, že na Aksiňji mu naozaj záleží. Nataľja mu k srdcu neprirástla. A aj keď ho mala veľmi rada a priala si, aby sa všetko dalo do poriadku, po pol roku sa však rozhodla odísť. Melechovovci si Nataľju veľmi obľúbili a keď sa to dozvedeli, Pantelej sa rozhodol, že buď dá Grigorij všetko do poriadku alebo ho už nechce vo svojom dome vidieť. Grigorij odišiel. 1. noc strávil u kamaráta a cez deň si vybavil pre seba a Aksiňju službu u bývalého generála Nikolaja Alexejeviča Listnického a jeho syna Jevgenija. Griška robil kočiša a Aksiňja kuchárku pre robotníkov. V tej dobe bola už Aksiňja tehotná a sama si nebola istá, s kým má to dieťa. Aj Grišku trápilo, koho je to dieťa a v noci, keď Aksiňja spala, pozeral sa na dieťa a hľadal spoločné črty s ním aj so Stepanom. Inak nažívali celkom spokojne, akurát Aksiňju sem tam balil Jevgenij, kt. však chodil k otcovi len na prázdniny. Blížila sa Grigorijova 4-ročná vojenská služba.
Natalľja sa aj napriek Pantelejovým a Iľjiničiným prosbám, aby aj tak zostala bývať u nich, rozhodla ísť späť k rodičom. Tí ju neprivítali vôbec nadšene, lebo na začiatku jej všetci tvrdili, že si Grigorija nemá brať. Ona ešte stále dúfala a verila, že sa Grigorij vráti a budú zasa žiť spolu, tá neistota ju mučila natoľko, že sa rozhodla poslať Grigorijovi po sluhovi odkaz, v kt. sa ho priamo spýtala, či je už na pevno rozhodnutý zostať s Aksiňjou. On jej len na zdrap papiera napísal „Ži sama“. Pre Nataľju to bolo ešte ťažšie, lebo ju ohovárali a smiali sa jej takmer všetky ženy z dediny. Na veľkú noc už na tom bola tak zle, že sa pokúsila o samovraždu. Podrezala si krk a chcela sa bodnúť dýkou do srdca, avšak netrafila a Mitrij ju našiel a ona prežila. Po tomto sa rodičom ešte viac odcudzila. Prerezala si nejaký nerv a hlava jej zostala nejako nakrivo. Rozhodla sa ísť späť k Melechovovcom. Tí ju okrem Darji prijali s otvorenou náručou. Druhá časť sa končí tým ako Grigorij odchádza na vojenskú službu.
3.časť
Na začiatku vojny sa Grigorij dostáva do 12. donského kozáckeho pluku. Grigorij spoznáva biedu vojenského života. Medzičasom stotník Listnickij odíde od cárskej stráže na front. Aksiňja sa má dobre, akurát je jej smutno za Grišom, ktorý aj keď jej napíše list, akoby z donútenia a ani slovkom nespomenie, že by mu chýbala. Aksiňji padol kameň zo srdca, pretože malej Tatiane bledé vlásky vypadali a nahradili ich čierne kučeravé, presne také, ako má Griška. Aj oči a črty tváre sa jej zmenili a čoraz väčšmi vyzerá ako Griša.
Jedného dňa pošlú Grigorijov pluk do bitky, kde ho maďarský dôstojník zasiahne šabľou do hlavy a Grigorij stratí vedomie a spadne z koňa. Všetci si myslia, že je mŕtvy a veliteľ už dokonca aj napísal Melechovcom, tí sú úplne zničení. Griška sa preberie na poli, spomenie si, čo sa stalo. Je trávu, aby nestratil vedomie, orientuje sa podľa hviezd a snaží sa odplaziť na východ. Po nejakom čase sa mu podarí postaviť. Neskôr narazí na vážne zraneného plukovníka, ktorý počas cesty stratí vedomie. Griška ho celý zbytok cesty nesie. Za tento čin si vyslúžil vyznamenanie a povýšili ho na poddôstojníka. K Melechovovcom príde o tom všetkom list od Petra a Pantelej ho ukazuje po celej dedine. Narazí na Mirona Grigorieviča a poháda sa s ním v zmysle, že Griša je odvážny len vo vojne a že nemal opúšťať Nataľiu atď.
Stotnik Listnický je pri jednom útoku vážne zranený do hlavy a ruky. Je odvezený do nemocnice a potom odchádza na dovolenku domov. Aksiňjina dcéra Tatiana je chorá a zomiera.
Jedného dňa zhodí na Grigorijov pluk lietadlo nepriateľa bombu a Grigorij má zranené oko a posielajú ho na kliniku do Moskvy. Tu sa stretne z Ukrajincom Andrejom Harančom, kt. je veľkým odporcom vojny a kráľovskej rodiny vôbec. Má na Grigorija obrovský vplyv. Po dokončení liečby na klinike je Giriška prevezený do jednej nemocnice, neskôr odchádza na dvojtýždňovú dovolenku domov.
Medzičasom Listnický využije Aksiňjinho stavu, začnú si spolu. Keď Griška príde do Jahodného, prvý koho stretne je dedko Šaško, kt. tiež pracuje u pána Listnického a všetko o Aksiňji a mladom Listnickom mu porozpráva. Grigorij sa s Aksiňjou rozíde a Jevgenija zmláti. Odíde domov a vráti sa späť k Nataľji.
Kniha druhá
4. časť
„Rok 1916. Október. Bolo cítiť smrteľnú únavu, vyčerpanosť a táto únava vyvolávala morálnu vrtkosť… V porovnaní s predchádzajúcimi rokmi sa kozáci od základu zmenili. Ešte aj piesne boli nové, vojnové, podfarbené ťaživou bezútešnosťou.“
Medzičasom „Grigorij sa vrátil na front ako dobrý kozák; v duši sa nezmieril s nezmyselnosťou vojny, no statočne si chránil svoju kozácku česť…“ Napriek tomu, že sa s Aksiňjou rozišiel, stále na ňu myslí. Vojna ho pomaly ubíjala a nedúfal, že sa skončí. „Tuho bránil Grigorij kozácku česť, využil každú príležitosť, aby dokázal neochvejnú odvahu… Zhrublo mu srdce, nepociťovalo súcit. S chladným pohŕdaním sa zahrával s cudzími životmi i vlastným životom; preto si získal povesť hrdinu a vyslúžil 4 kríže sv. Juraja a 4 medaily… ale vedel, že sa už nikdy nebude smiať ako predtým… Grigorij vedel, akou cenou zaplatil za prsia plné vyznamenaní a za povýšenie.“
Peter Melechov sa časom vyzdvihol na strážmajstra podlizovaním u veliteľa stotiny. Po čate sa kolovalo, že Petrova žena Darja si začala so Stepanom Astachovom. Peter rečiam neverí, tvrdí, že si to Stepan vymyslel ako pomstu za Grigorija a Aksiňju.
Doma v Tatárskom zatiaľ Nataľja porodila mužovi dvojčatá, Poľušku a Mišianka. Darja si začala žiť na voľnej nohe. Raz ju za to Pantelej Prokofievič zmlátil a začal jej dávať viac práce. Už sa mu zdalo, že sa polepšila, ale keď raz boli sami, Darja sa ho pokúsila zviesť. Pantlej ju odmietol a bol z toho veľmi rozrušený.
(1917) Dochádza k zvrhnutiu cárskej samovlády. „Kozáci prijali správu o prevrate s tajnými obavami a vyčkávaním.“ Všade vládne zmätok. „Vojaci sú doslova demoralizovaní, nechcú bojovať, už nevládzu.“ Velitelia brigád sa kozákov snažia presvedčiť aby ďalej bojovali za svoju vlasť a politické záležitosti nech nechajú na civilné obyvateľstvo. „…Keď sa skončí vojna, aj my sa zúčastníme na vnútropolitickom živote, ale zatiaľ to nie je možné…Do armády politika nepatrí!“ Niektorí kozáci sa búria: „Keď už raz vypukla revolúcia a všetok ľud dostal slobodu, treba teda vojnu skončiť, lebo ani ľud, ani mi vojnu nechceme!…“
Jevgenij Listinickij je preložený do iného pluku. Generál Kornilov bol vymenovaný za veliteľa JZ frontu, ktorý je Kerenským označený za kontrarevolucionára. Dôstojníci sú za Kornilova, ale kozáci sa „ošívajú“, veria boľševikom: „Boľševici huckajú kozákov proti nám, a pretože sú kozáci unavení, prevláda u nich živočíšny pud, nie je v nich to pevné mravné vedomie povinnosti a zodpovednosti pred vlasťou, aké máme my… Veď čo je pre nich vlasť? Pojem v každom prípade abstraktný: - Územie Donského kozáckeho vojska je od frontu ďaleko a Nemec ta nedôjde, - tak uvažujú. V tom je celé nešťastie. Musíme im dôkladne vysvetliť, aké následky by mala premena tejto vojny na vojnu občiansku.“ Listinickij a iní dôstojníci sa rozhodnú zblížiť s kozákmi a stiahnuť ich na svoju stranu, lebo vedia, že bez nich sú nuly. Na rozkaz Kornilova sa stotiny majú premiestniť do Petrohradu potláčať nepokoj. Kozáci, vedení Ivanom Alexejevičom, sa vzbúria a vystúpia z vlaku, ktorý smeruje do Petrohradu.
Prebehne októbrový prevrat a začiatkom novembra sa tieto správy dostali aj ku kozákom. „Neskôr, keď prišla oficiálna správa, že boľševici zvrhli Dočasnú vládu a moc prevzali robotníci a roľníci, kozáci ostražito stíchli. Mnohí sa radovali, že bude koniec vojny, ale nepokoj rozsievali chýry o tom, že 3. jazdecký zbor s Kerenským a generálom Krasnovom tiahne na Petrohrad a z juhu ho podporuje Kaledin, ktorému sa podarilo zavčasu stiahnuť na Don kozácke pluky.“
5. časť
„Neskoro na jeseň roku 1917 začali sa kozáci vracať z frontu.“ Do osady sa priniesol chýr, že Grigorij Melechov sa pridal k boľševikom a ostal v Kamenskej.
Grigorija v januári 1917 za bojové zásluhy povýšili na podporučíka a vymenovali ho za veliteľa čaty v 2. záložnom pluku. Po Októbrovej revolúcii ho vymenovali za veliteľa stotiny. V tom čase sa začalo meniť i jeho zmýšľanie pod vplyvom udalostí, ktoré zažil, ale čiastočne aj pod vplyvom známosti s istým dôstojníkom z pluku Jefimom Izvarinom. „Izvarin bol človek nadpriemerných schopností… a jeho vzdelanie značne prevyšovalo úroveň, ktorú zvyčajne dosahovali kozácki dôstojníci. Bol zarytým autonomistom… Šikovne začal agitovať za úplnú autonómiu Oblasti Donského vojska, za nastolenie takej vlády, aká bola na Done, kým si cárizmus nepodrobil kozákov… Podmanivo krásne opisoval budúci slobodný život na rodnom Done, keď bude vládnuť majestátne kozácke zhromaždenie,… a kozáci nebudú ohýbať chrbát pred Ukrajinou a Veľkoruskom, budú sa s nimi zhovárať ako rovný s rovným a budú s nimi obchodovať.“ Izvarin plietol hlavy kozákom a málo vzdelanému dôstojníctvu. Krátko po Októbrovej revolúcii mal Grigorij s Izvarinom rozhovor, v ktorom sa Grigorij pýtal Izvarina, či majú boľševici pravdu. Izvarin však oduševnene obhajoval svoje myšlienky o autonómii. Po rozhovore bol Grigorij veľmi zmätený. Ťahalo ho to k boľševikom, ale popletú ho obavy, že robotníci zoberú kozákom zem… Hlavnou príčinou jeho váhania je predsa len zdesenie z krutosti boja, hrôza z myšlienky, že ani revolúcia neprináša spravodlivosť pre všetkých, za ktorou prahne jeho duša.
Tento rozhovor mali koncom októbra a v novembri sa Grigorij náhodou stretol s iným kozákom Fiodorom Podťolkovom, zarytým stúpencom boľševikov, a po krátkom váhaní zase prevážila pravda, ktorú vyznával predtým.
Na dolnom Done sa zatiaľ schádzali generáli spoliehajúci sa na oporu donských kozákov, a začali zamýšľať útok proti sovietskemu Rusku.
Počas boja Grigorija ranili do stehna a bol poslaný domov. Tešil sa na svojich a v duchu si nechcel priznať, že túži vidieť Aksiňju, no myslel aj na ňu. Z jeho príchodu boli všetci veľmi natešení. Doma sa trochu pochytí s otcom a bratom, ktorí sa prikláňali na opačnú stranu ako on a snažia sa ho nakloniť na ich stranu.
Boje neustávali. Úspech sa klonil na stranu sovietskych vojsk. Vojna sa rozbehla. „Červenogvardejci obsadili osady, začali rabovať kozácky majetok, znásilňovať kozáčky, nezákonne zatýkať a tak ďalej.“
Kozáci sa rozhodli brániť svoj tichý Don a tak dobrovoľníci vedení Petrom Melechovom sa im vybrali oproti. Vnútorne neistý Grigorij sa pokúsil zostať bokom. Neodíde pred bielymi, keď obsadia jeho dedinu – a potom už voľky – nevoľky musí poslúchnuť ich mobilizačný príkaz.
Táto časť sa končí víťazstvom kozákov a odsúdením chytených červenogvardejcov, medzi nimi aj Podťolkova, na trest smrti.
Kniha Tretia
6.časť
Rok 1918, obyvatelia Donu rozdelení. Chudobnejší horný Don sa pridal k boľševikom, zatiaľ čo obyvatelia dolného Donu sú zarytými prívržencami cárskej rodiny. Len veľmi málo z nich sa pridalo k červeným. V apríli bolo zvolané Kozácke zhromaždenie aby bol zvolený nový Donský Ataman. Z každej dediny boli vyslaný traja kozáci. Medzi nimi aj Pantelej Prokofievič a Miron Grigorivič. Nakoniec bol zvolený Generál Major Peter Krasnov, ktorý vyzeral veľmi schopne.
Medzitým na fronte sa Peter Melechov stal veliteľom stotiny a Grigorij veliteľom 1. čaty. Miťka Koršunov bol narýchlo povýšený na poddôstojníka a bola mu priradená 4. stotina. Prišiel rozkaz, že všetkých mužov z Petrovho ročníka povolávajú do novozriadeného 28. pluku a ostatní sa majú hlásiť v 22. pluku. Už vtedy sa Peter s Grigorijom veľmi odcudzujú a Peter má veľké obavy, že Grigorij prebehne k Červeným.
Generál Major Krasnov sa snaží dohodnúť s Nemcami o autonómiu Donu.
Jevgenij Listnický bojuje na fronte, je zopárkrát ľahko zranený. Začína cítiť, že s ním niečo nie je v poriadku a vybaví si dvojtýždňovú dovolenku.
Ťahá ho to domov, avšak jeho kamarát Gorčakov má dovolenku v tú istú dobu a pozve Jevgenija k sebe domov. Tam sa spoznáva s Gorčakovov manželkou Oľgou, ktorá sa mu zapáči, ale ani sám nevie, či je to žiadostivosť alebo láska, každopádne veľmi žiarli, ale neodíde ku známym. Keď sa vrátia na front, Gorčakova vážne zrania a prosí Jevgenija aby si Oľgu vzal, on nakoniec súhlasí a Gorčakov zomrie.
Jevgenija vážne zrania a doktori mu amputujú ruku a tým ako vojak končí. Keď ho pustia z nemocnice, ide bývať rovno k Oľge, tá nakoniec súhlasí, že sa za Jevgenija vydá. Rozhodnú sa odísť do Jahodného za Jevgenijovým otcom. Jemu vŕta hlavou, čo s Aksiňjou. Keď prídu, všetci si Oľgu obľúbia a Aksiňja nerobí Jevgenijovi žiadne problémy, ale situácia sa aj tak musí vyriešiť. Otec mu navrhne, aby dali Aksiňji odstupné a požiadali ju, aby odišla. Jevgenij to Aksiňji navrhne, ona súhlasí a posledný krát sa spolu vyspia.
A tu sa v deji znovu objaví Stepan Astachov, kt. sa vráti z Nemecka, kde bol zajatcom. Mal sa veľmi dobre a uvažoval, že tam zostane a požiada o občianstvo, ale lákalo ho to domov. Dozvedá sa, že Grigorij už zase žije s Nataľjou. Po niekoľkých dňoch ide do Jahodného za Aksiňjou požiadať ju, aby sa k nemu vrátila, ona aj napriek tomu, že Stepan má peniaze, odmieta. Po niekoľkých dňoch sa však ku Stepanovi vráti.
Medzitým na fronte boľševici vyhrávajú. Grigorij aj Peter sa vracajú domov, pretože červení tiahnu na Don. Melechovovci sa rozhodnú zostať doma a neutekať. Pantelej náročky zmrzačí kone, aby im ich nevzali. Keď jeden večer prídu boľševici do dediny, usporiada Anikuška zábavu a príde aj po Petra a Grigorija. Zábava je v plnom prúde, Peter sa opije a na Grigorija sa nejako divne pozerajú. Jedna ženská mu stihne pošepkať, že niekto prezradil, že bol dôstojník a že sa ho chystajú zabiť. Grigorij utečie a skrýva sa.
Niektorí kozáci, ako Miška Koševoj alebo Ivan Alexejovič, sa pridali k červeným. Bol vytvorený zoznam najviac škodných kozákov, medzi ktorými bol aj Pantelej, ktorého však neodviezli, lebo bol chorý na týfus a chceli počkať, kým vstane z postele. Grigorij bol na zozname tiež, ale ukrýval sa. Siedmich a medzi nimi aj Mirona Grigorieviča, zatkli a popravili.
Veľká vzbura kozákov proti červeným a Miška sa musí ukrývať. Podarí sa mu dostať až k jeho veliteľovi. Povstalci majú úspechy. Grigorij je veliteľom stotiny a Peter celého pluku. Miška a Alexej privedú veľké posily, zajmú Petra a v lese ho zastrelia. Griška sa stáva veliteľom celého pluku.
Jar - povstanie sa rozrástlo na 35000 kozákov z toho 25000 jazda. Boľševici potrebovali zabrániť spojeniu povstalcov s donskou armádou. Poslali obrovské posily. Kozáci mali nedostatok zbraní, tak robili nočné prepady, zakladali malé zbrojárky, zlievarne, odlievali náboje. Povstalci zajmú kozákov, čo prebehli, medzi nimi aj Miška a Ivana Alexejeviča. Miška uteká, ale Ivana privedú na námestie, kde ho ľudia zmlátia a Darja potom puškou zastrelí.
Vzťah medzi Nataľiou a Grišom sa zhoršuje, pretože sa rozkríklo, že si s inými začína. Grigorij zase stretáva Aksiňju a znovu si uvedomujú, čo k sebe cítia.
Červenogvardejci doťahujú a obyvatelia pravého brehu Donu musia odísť na ľavý breh. Grigorij posiela odkaz Aksiňji, aby prišla k nemu do bytu. Ona príde a prežijú spolu zopár dní. Nataľia ochorela a nemohla sa premiestniť na ľavý breh a Iľjinična a deti zostali s ňou.
Dozvedáme sa, že Duňaška a Miško Koševoj k sebe niečo cítia.
Kniha štvrtá
7. časť
Boje po čase mierne utíchnu. Stotiny žijú celkom pokojne a všetci kozáci sú veselí, okrem Stepana Astachova, ktorý sa dozvedá, že Aksiňja sa opäť stretáva s Grišom. Spočiatku je z toho zúfalý, lebo Aksiňju má rád, ale po čase sa prestane trápiť, lebo si uvedomí, že je to zbytočné.
Grigorij teraz na začiatku bojuje zúrivo za kozákov. Dočasne sa stáva aj veliteľom divízie. Ešte viac sa zbližuje s Aksiňjou.
Medzitým sa dozvedáme, že Miťa Koršunov, Nataľjin brat, pozabíjal rodinu Miša Koševého. Stal sa exekútorom a obviňoval z boľševizmu.
V dedine sa koná furmanka, kde získavajú miestni ocenenia za zásluhy na vojne. Medzi nimi aj Darja získava medailu a 500 rubľov za mimoriadne hrdinstvo a za zásluhy svojho nebohého muža Petra na vojne.
U Melechovcov sa život začína od základov meniť. Už to nebola pevne zrastená rodina.
Prvá sa odtrhla Duňaška, ktorá sa hnevala na rodičov, ktorí neschvaľovali jej vzťah so zarytým červenogvardejcom Mišom Koševým.
Po Grigorijovom odchode na front sa Nataľja oddialila od starkých; všetok čas trávila len s deťmi a väčšmi sa trápila kvôli vzťahu Grigorija s Aksiňjou. Rodina sa rozpadala a Pantelej Prokofievič dobre vedel, že tomu všetkému je na vine vojna.
Aj Darja sa čoraz viac priečila svokrovcom a robila tak, akoby dožívala v melechovovskom dome posledné dni. Starkí si mysleli, že sa chce vydať a odísť, lebo im nechcela dať ani rubeľ z toho, čo získala za Petra. Vysvitne však, že Darja má syfilis a peniaze odkladá pre doktorov. So svojim trápením sa zverí iba Iľjinične a Nataľji. Darja sa cítila úplné bezmocná a raz pocítila túžbu zraniť Nataľju, tak jej povedala, že pomáhala Grišovi stretať sa s Aksiňjou. Nataľja si to ide overiť priamo k Aksiňje, ktorá to potvrdila. Nataľja bola v tom čase tehotná, ale po tejto udalosti sa rozhodne, že od Griša už žiadne dieťa nechce a nechá si ho vziať. Nataľja však po potrate zomrie. Keď sa to Griša dozvie, vráti sa domov. Veľmi sa ho to dotkne, nielen kvôli tomu, že Nataľju mal po svojom rád (deti boli príčinou zmeny jeho vzťahu k Nataľji), ale aj preto, lebo sa cítil vinný za jej smrť. Vedel, že Nataľja mu všetko odpustila a až do konca ho úprimne ľúbila, a to ešte zväčšovalo jeho trápenie.
Darja sa o 2 týždne po Grigoriho odchode sama utopí v Done.
Medzitým sa Griša opäť dostáva domov. Dostal týfus. Po čase donskí kozáci slabnú. Červená armáda ich vytlačila až k Donu. Aj Pantelej musí ísť na front. Grigorij, jeho kamarát Prochor a Aksiňja odchádzajú spolu pri ústupe ako utečenci. Cestou Aksiňja ochorie na týfus a hrozí jej smrť. Tak ju nechávajú za peniaze u jedného gazdu. Oni však musia ísť ďalej.
Grigorij pochopil, že u väčšiny kozákov vymizla snaha brániť rodné dediny. Vojna sa končila. Nápor Červenej armády sa nedal zadržať.
Časom sa dozvedáme, že Pantelej podľahol týfusu a Stepan sa rozhodol viac domov nevrátiť. Grigorij cestou tiež ochorie opäť na týfus a takmer zomiera.
8. časť
Aksiňja sa vyzdravela a vrátila domov, kde sa zblížila s Melechovcami. Iľjinična pochopila, že Aksiňja nie je zlá žena a uvedomila si, že ich spája jedno: láska ku Grigorijovi. Iľjinična neustále myslí iba na svojho syna a takmer sa od žiaľu zblázni. Nik o ňom nič nepočul, keď zrazu do dediny prichádza Prochor (lebo mu odťali ruku) a oznamuje, že Griša je živý a zdravý, a že vstúpil do Červenej armády proti Nemcom a Poliakom.
Miša Koševý tiež prišiel do dediny a začal navštevovať Melechovcov. Iľjinična nakoniec povolila a Miša si vzal Duňašku. Iľjinična sa však svojho Griška nedočkala. Skonala na starobu ale i od trápenia nad synom.
Popritom sa dozvedáme, že Listinickí zomreli. Starý zomrel na týfus a mladý sa zastrelil, lebo mu žena ušla s iným mužom.
Grigorija demobilizovali, lebo mu ako bývalému „bielemu“ neverili. Doma sa pochytí s Mišom, ktorí ho neznáša, lebo si myslí, že skrýva nenávisť proti novej vláde. Bojí sa, že bude robiť povstanie. Preto sa Griša aj s deťmi presťahuje k Aksiňji, ale musí aj tak utekať pred Mišom z rodnej dediny. Nenachádza východisko a dostáva sa do Fominovej bandy, ktorá sa búri proti nastolenej vláde. Griša od nich nakoniec potajme odchádza za Aklsiňjou, aby ju vzal so sebou. Deti nechávajú u Duňašky. Pár dní sa túlajú, ale raz ich napadnú a postrelia Aksiňju do lopatky. Tá skonáva. Grigorij to pochopil. „Už sa nemal prečo ponáhľať. Všetkému bol koniec.“
Ešte sa týždne túlal po horách, dostal sa k zbojníkom, mesiace utekal. Nakoniec sa rozhodol vrátiť domov. Doma ho čakala iba Duňaška s Mišiankom. Poľuška zomrela na záškrt a Miša Koševý išiel k vojsku.
„Nuž, hľa, splnilo sa to neveľa, o čom rojčieval Grigorij za nocí bez spánku. Stál pri vrátach rodičovského domu, držal v náručí syna…To bolo všetko, čo mu ostalo v živote, čo ho zatiaľ ešte spájalo so zemou a s celým tým ohromným svetom, jagajúcim sa v chladnom slnci.“
