Postavy:
hlavné - Axel, profesor Lidenbrock
vedľajšie - Hans, Grauben
Rozprávačom príbehu je mladý chlapec Axel. Príbeh sa začína 24. mája 1863. Axelov strýko prof. Lidenbrock v ten deň spravil veľký objav. V starom antikvariáte našiel starú knihu, v ktorej bol vložený nezrozumiteľný zakódovaný latinský text. Axelovi sa ho však podarilo šťastnou náhodou rozlúštiť. V texte starý Islandský alchymista Arne Saknussemm zo 16. stoorčia oznamuje, že sa mu podarilo nájsť cestu do stredu Zeme, cez jednu z najväčších islandských sopiek. Axelov strýko bol fanatický geológ a preto sa rozhodol, že sa na túto cestu spolu s Axelom vydajú. Axel sa spočiatku obával, pretože sa domnieval – na rozdiel od svojho strýka – že stred Zeme je žeravý. Presvedčila ho však Grauben, chovanica prof. Lindenborcka, do ktorej bol Axel zamilovaný.
A tak teda odcestovali z Hamburgu na Island. Na Islande si našli veľmi užitočného a verného sprievodcu Hansa Bielka. Po dlhom putovaní prišli až k sopke Snaefell, ktorá mala byť bránou do stredu Zeme. Najprv zostúpili veľa desiatok metrov až na dno krátera. Boli tam tri otvory a jeden z nich bol označený značkami A. Saknussemma. Týmto otvorom sa teda pobrali ďalej.
Ich cesta začala 29. júna 1863. Po troch dňoch cesty sa im minula voda. Zachránil ich Hans, keď našiel podľa sluchu vodu. Od podzemnej bystriny ich však oddeľovala stena. Po vyše hodinovom kopaní sa im podarilo v hĺbke šiestich kilometrov vykopať prameň, ktorý im zároveň ukazoval ďalšiu cestu dole. 10 júla 1863 sa podľa ich meraní nachádzali viac ako 30 kilometrov od povrchu Zeme a vlastne už neboli ani pod Islandom, ale pod šírym morom. Celú túto cestu prekonali približne za 20 dní.
Až dosial išlo všetko dobre, ale 7. augusta sa Axel príliš ponáhľal a v spleti chodieb sa stratil. A keď mu vyhorela fakľa, dokonca stratil aj potôčik, ktorý im ukazoval cestu. Štyri dni a noci takto blúdil. Zdalo sa, že umrie od hladu a smädu, keď zrazu začul hlasy strýka a Hansa. Pozbieral všetky sily a vliekol sa tým smerom. V tme si však nevšimol hlbokú jamu, do ktorej spadol. Prebral sa na brehu obrovského podzemného mora a tam sa znova stretol so strýkom a Hansom.
Strýko sa rozhodol, že ďaľšiu cestu podniknú na plti, ktorú zostrojil Hans. Na ceste zažili množstvo dobrodružstiev: more totiž pochádzalo z prvohôr a boli tu rastliny a živočíchy, ktoré už na Zemi dávno vyhynuli. Pozorovali napríklad strašný súboj medzi najväčšími živočíchmi praveku – Ichtyosaurusom a Plesiosaurusom. Napokon, po dlhočiznej plavbe sa však dostali do strašnej elektrickej búrky, ktorá ich zahnala späť na miesto, z ktorého sa pôvodne vyplavili.
Pokračovali teda po súši, pretože podľa značiek ktoré objavili, to bola to cesta, ktorou išiel aj Saknussemm. Zažili ďaľšie dobrodružstvá. Asi najúžasnejšie bolo pozorovanie pravekého človeka, ktorý pásol stádo Mastodontov. V ďaľšej ceste zrazu narazili na neprekonateľnú prekážku - obrovskú skalu. Bolo to 27. augusta 1863. Našťastie mali so sebou zásobu strelnej bavlny a tak sa a rozhodli skalu vyhodiť do vzduchu. Nasadli na plť a odpálili skalu. Stalo sa však niečo hrozné. Skala bola vlastne akousi zátkou nad obrovskou priepasťou a teraz sa do nej aj s plťou rútili. Voda dosiahla dno priepasti a potom začala stúpať aj s plťou. Ukázalo sa, že voda stúpa do ústia nejakej sopky. Bolo im čoraz viacej teplo až sa nakoniec plavili v sopečnej láve. Napokon ich výbuch sopky vymrštil na povrch Zeme.
Zistili s prekvapením, že sa vynorili na ostrove Stromboli v Taliansku, blízko sopky Etny v Kalábrii. Nachádzali sa teda viac ako 1500 kilometrov od začiatku ich putovania. A to bol aj koniec dobrodružnej cesty do stredu Zeme.
