Nataša Tásnka: S dievčiskom sa nehráme

Autor: Nataša Tánska
Hlavné postavy: Lucka, Peťko, Paľko
Ilustrátor: Renáta Vlachová
Vydavateľstvo: Mladé Letá , Bratislava
Rok vydania: 1978

Lucka je dievčatko, lebo nijaký chlapec sa nevolá Lucka. Peťko a Paľko sú chlapci, sú zároveň Luckini bratia.
Vždy keď sa Lucka chce s nimi hrať, tak ju okríknu, že s dievčiskom sa nehrajú. Bolo to aj vtedy keď sa tí dvaja išli hrať na Indiánov. Lucka prišla k ním a spýtala sa, či by sa mohla zahrať s nimi, no oni ju zas okríkli, že s dievčiskom sa nehrajú. Ona sa však vynašla. Vbehla do svojej izby, zo stola vybrala farebné papiere, vzala nožnice a niečo si začala strihať, tí dvaja nemali ani poňatia, čo sa deje, oni sa zatiaľ hrali. No potom si Paľko všimol za kríkmi pierka, aké kedysi nosili Indiáni, chvíľku tam tí dvaja stáli a triasli sa, lebo sa zľakli. No potom vyskočil z kríkov „Indián“ a nakoniec to nebol nik iný ako ich sestrička Lucka.

Inak nebolo ani vtedy, keď sa tí dvaja výmyselníci zamkli v kôlni. Lucka sa pokúšala zistiť, čo tam stvárajú, ale nepodarilo sa jej to. Jedného dňa si povedala, že to musí zistiť, priblížila sa ku kôlni celkom potichu, našťastie sa jej to podarilo, nazrela medzi latky a zbadala, že Peťko a Paľko majstrujú hurtovnicu. Budú preteky, iný zámer v tom nevidela. Rozhodla sa, že ona tam nesmie chýbať...o niekoľko dní bolo počuť z vŕšku náramný hluk. Usporiadateľ zahlásil, aby sa pretekári zoradili podľa čísel, no po ich zoradení vybehol z kríka pretekár, ktorého nik nepoznal, pretekal ako hosť a v tom sa ozvalo : „Štart!“ Hurtovnice sa spustili dolu vŕškom, medzi skaly, cez mláky, neznámy chalan predbehol všetkých pretekárov, aj nádejných víťazov a uháňal dopredu rýchlejšie a rýchlejšie...zastavili sa až vo vytúženom cieli...Vyhral! Každý sa čudoval, kto je ten neznámy a aká to má káru... zistili, že to je obyčajná nákupná tašku na kolieskových korčuliach... Peťko a Paľko si hneď všimli, že tá taška im je nejaká povedomá a prišli na to, že patrí ich mame...v tom sa neznámy chalan rozbehol a tí dvaja skríkli : „Lucka!“