Anton Hykish o knihe:“ Svet má ešte nádej, keď budú deti čítať Malého princa.“

Je to kniha, kt. autor venoval dospelákom. O obsahu knihy sa vraví, čo v nej je, ale nie je to všetko tak. Obsah je niečo, čo má hĺbku. Autor nám che tým niečo povedať. Čo nám chce povedať Exupery? Táto malá kniha knižka niie je rozsiahla, alebo dlhá, je však zaujímavá a náročná. Nieje dôležitý obal, obal je iba škrupina. „To, čo je najdôležitejšie, nevidíme. Oči sú slepé, treba hľadať srdcom, lebo iba srdcom vidíme.„

Celé dielo sa točí okolo priateľstva. Malý princ priateľa chcel, hľadal a našiel. Myslel si, že iba jedného. Ale až keď stretol líšku, pochopil, že jedného nechal doma, na planéte, z ktorej zutekal pred problémami. Kvetina – jediná svojho druhu. Aspoň to o sebe tvrdila, bola veľmi namyslená a on bol z toho smutný. Ale nikto nieje úplne zlý. Aj kvetina ho prosila o odpustenie: „Musím predsa strpieť , húsenice, aby som spoznala motýle.“

Kvetina si teda skrotila jeho a on si skrotil líšku. „Skrotiť znamená vytvoriť si putá. Tak získame priateľa. Spoznáme len tie veci, ktoré si skrotíme. Človek sa vystavuje nebezpečenstvu, že bude troška plakať, keď sa nechal skrotiť. Je to krásne nebezpečenstvo.“ Svet je veľmi záhadný. Keď princ zašiel do rozkvitnutej záhrady plnej kvetín spýtal sa ich:“ Kto ste?“ Sme ruže“ – odpovedali mu. Malý princ zosmutnel, myslel si, že jej bohatý, keď má jedinečnú kvetinu. Ale on mal len obyčajnú ružu.
To ešte netušil, aký bohatý v skutočnosti naozaj bol. Ruža bola jediná svojho druhu. Jediná v jeho srdci a mala ho naozaj rada. Videla v ňom priateľa, ale bola veľmi pyšná, aby dala svoje city najavo. Priateľstvo je zložité a komplikované.

„Dospelí sú čudní. Nikdy nie sú spokojní tam, kde sú.“ Človek sa cíti osamelí aj medzi ľuďmi. Exuperyho svet chápaný očami detí je veľmi zaujímavý. Dokáže sa im prispôsobiť. „Len deti vedia čo hľadajú.“ Vedia sa spontánne radovať i plakať. Dospelí to nevedia. Namiesto slona vo veľhadovi vidia klobúk.
„Nikdy nič nechápu a deti to unavuje, keď im stále treba niečo vysvetľovať. „Ale všetci dospelí boli raz najprv deťmi, len máloktorí z nich sa na to pamätá.“

Exuperyho majstrovstvo narábať so slovom je dokonalé a neuveriteľné a plné zvratov: Princ sa spýtal pijana:“ Prečo piješ? Aby som zabudol. Na čo? Že sa hanbím. Za čo? Že pijem!“ Aj tu autor využíva svoj talent a fantáziu. Dospelí sú veľmi ochudobnení, lebo ju nemajú. Autor veľmi milo poukazuje na vlastností ľudí – zlé nekritizuje, len na ne nepriamo upozorňuje a dobré stavia do popredia.

„Raz som sa dostal z malým princom do roztržky. Veľmi ho to nahnevalo, Spýtal sa ma načo sú ružiam tŕne. Zo zaneprázdnenosti som odpovedal, že jet o od kvetín číra zlomyseľnosť. Malý princ v tvári očervenel. Klameš. Už milióny rokov si ruže vytvárajú tŕne a už milióny rokov ovečky kvetiny žerú. Načo je to potom dobré?“ Prečo sa tak namáhajú, keď sú im na nič? Prečo? Obvinil ma, že som krutý. Vysvetlil som mu, že sa zaoberám vážnymi vecami a povedalo som mu to, lebo mi to prišlo na jazyk. Malý princ očervenel ešte viac. Obvinil ma, že hovorím ako dospelý. Veľmi som sa zahanbil. Bol už na pokraji svojich síl a tak som ho vzal do náručia.“ Treba vycítiť, kedy vás človek potrebuje a vo chvíli ako táto dať, im najavo, že o neho strojíte, Pretože čas, ktorý obetujete pre priateľa je veľmi dôležitý.

Malý princ stretol na svojej ceste zemepisca. Rozprával mu o svojej planéte. Povedal mu o aj o kvetine. Kvety však zemepisca nezaujímali, lebo sú pominuteľné. „Čo je to pominuteľnosť?“ spýtal sa Malý princ. Pominuteľnosť je niečo, čo je ohrozené blízkym zánikom. „Moja kvetina je pominuteľná.“ Zľakol sa. Má iba 4 tŕne, ktorými sa bráni proti svetu a on ju nechal doma samu. Už dávno oľutoval svoj nie dobre premyslený krok. Rozhodol sa vrátiť domov. Na svoju planétu. Rozlúčil sa so svojím priateľom letcom-pilotom.

Letec mal veľmi rád chlapcov smiech, preto mu Malý princ povedal“ Ľudia majú svoje hviezdy, ale neznamenajú pre každých, to isté. Pre cestovateľov sú sprievodcami, pre utečencov problémy, pre biznismena sú zo zlata. Ty budeš mať hviezdy, ktoré sa vedia simať. Musím sa vrátiť domov. Teraz je to oveľa ďalej a ťažšie...“

A Malý princ odletel, jeho telo sa rozplynulo vo večnosti, jeho duša sa vracala na jeho planétu, do jeho domova. Človek je doma tam, kde sa cíti dobre.

Malý princ je možno imaginárny, možno je to čistý výplod autovej fantázie o chápani detského sveta a jeho otázok. Ale Malý princ je skutočný. Existuje a nachádza sa v každom z nás. Je našou súčasťou. V našom podvedomí. Nachádza sa kdesi skrytý v škrupine, lebo to, čo je naozaj hlavné a dôležité, do iba cítime!