Tak ako sa pilot v hmle spolieha na obmedzené možnosti navigácie, chlapec napäto pátra v mojej tvári po informáciách. Vie, že mám lístie. Videl ho. V skutočnosti je moja záhrada jediná v okolí, v ktorej je lístie. Vie, že jeho cena je slušná. Trpezlivo s dôverou, nádejou a vážnosťou mi podáva ceruzku a papier na odpoveď. Ako mu len dokážem vysvetliť význam vedeckého pokusu, ktorý prebieha v mojej záhrade za domom? Sú okamihy, keď ta najprostejšia udalosť spochybní všetky vaše pohnútky na existenciu. Čo by som urobil, keby nebol hluchý? Aké pre neho bude, ak poviem nie? A čo keď poviem áno? Aký je v tom rozdiel? Obaja sa topíme v mlčaní toho druhého, zemí z rôznych príčin.

V rovnakom okamihu, v ktorom sa on obracia na odchod, si od neho beriem ceruzku a papier a s vážnosťou píšem: „Áno. Áno, rad by som mal to lístie pohrabané.“ Vážne prikývnutie od pozorného malého podnikateľa.
„Urobíš to, aj keď je lístie bude mokré?“
„Áno.“ píše.
„Máš vlastné hrable?“
„Nie.“
„Je to veľká záhrada a je v nej veľa lístia.“
„Áno“
„Myslím, že by som ti mal dať dva doláre“
Úsmev. „Tri?“ napíše.
Úsmev.

Máme zmluvu. Hrable sú na svete a Donnie, hluchý hrabač lístia sa v rýchlo postupujúcom novembrovom súmraku dáva do práce. Hrabe potichu. Ja sa potichu prizerám z okna tmavého domu. Sú v jeho hlave vôbec nejaké zvuky? Rád by som to vedel. Či len dutý, prázdny zvuk mora, keď si dám prsty do uší a čo najsilnejšie ich tam držím. Opatrne zhrabúva lístie na veľkú kopu tak, ako som mu povedal. (Premýšľam o tom, že keď odíde, to lístie zasa rozhádžem po celej záhrade. Som v tomto ohľade veľmi tvrdohlavý.) Starostlivo prechádza záhradou, rukou zbiera zabudnuté listy a odnáša ich na kopu. Aj on je tvrdohlavý, keď ide o jeho hodnoty. Pohrabať lístie znamená všetko lístie. Naznačuje, že musí odísť, pretože je tma a musí ísť domov na večeru, necháva prácu nedokončenú. Zaplatil som mu vopred a tak som zvedavý, či sa vráti. Vo veku 45 rokoch som cynický. Príliš cynický. Ráno sa vrátil k svojej práci, najskôr skontroloval už pohrabané miesta, či tam ešte čosi nenapadalo. Je na svoju prácu hrdý. V záhrade niet jediného lístka. Vidím, ako dvíha niekoľko najkrajších žltých listov a dáva si ich do vrecka spolu s priehrštím semien, pripomínajúcich helikoptéry. Buch, buch, buch, buch!

Hlási sa pri dverách a ukazuje, že práca je urobená. Keď odchádza hore ulicou, vidím, ako každú chvíľu do vzduchu vyhodí jedno helikoptére podobné semienko. To je jeho prémia. Stojím pri dverách so svojím tichom a usmievam sa jeho pôvabu. Prémia. Zajtra vyjdem von, vytlačím hŕbu lístia cez násyp a zhodím ju do kompostu na dne jamy za naším domom. Urobím to potichu. Tento rok sa lístie a semienka budú musieť prehrýzť osudom na tomto mieste. Mal by som zlý pocit, keby som jeho prácu pokazil. Môj vedecký experiment bude musieť ustúpiť niečom ľudskejšiemu. Lístie musí ustúpiť, semienka musia ustúpiť a niekedy aj ja musím ustúpiť, aby som spojil svoj osud s osudom jedného z nedokonalých, ale húževnato prežívajúcich dietok prírody. Drž sa Donnie, drž sa.“

Možno to bol „Malý princ“, neviem. Verím však tomu, že sídli v srdci každého z nás, len musím nazrieť do vlastného vnútra, musíme ísť hlboko, aby sme ho objavili. Je naším svedomím, spomienkou na detstvo, mladosť. Je to túžba po dokonalosti, po tolerancii, ohľaduplnosti, ale hlavne po dvoch najdôležitejších citoch – láske a priateľstve.