Donnie mal čas, nikam sa neponáhľal, rozvrhol si svoju prácu na dva dni a splnil svoju úlohu. Bol ako lampár, ktorého planéta sa točila čoraz rýchlejšie, a on neustále zapaľoval jednu lampu. Nemohol si oddýchnuť, lebo „príkaz je príkaz“ – on mal svoju úlohu, ktorej bol verný. Ľudia sa stále niekam ponáhľajú, nemajú čas, aby sa zastavili, nevedia čo hľadajú a ani výhybkár, ktorý vypravuje vlaky to nevedel1

Pre Donnieho Boli padajúce listy ako hviezdy, ktoré sa trblietajú na stromoch. Svoju skromnú odmenu si vybral sám, bolo to jeho bohatstvo, ktoré obdivoval a nepotreboval ho prepočítavať ako biznismen, ktorý neustále opakoval jednu vetu „Ja som vážny človek.“

Vedel Donnie o pominuteľnosť svojho majetku? Myslím si, že áno, ale napriek tomu mu to neprekážalo. Jeho existencia bola založená na prítomnosti, ktorú náležite vychutnával. Chcela by so poznať jeho životný príbeh, ktorý sa tak veľmi líši od osudu pijana. Vlastne neviem, aká tragika ho postihla, ale je zjavné, že ho poznačila, lebo sa z nej nespamätal: „Čo tu robíš? Pojem. Prečo? Aby som zabudol. Na čo? Že sa hanbím. Za čo? Že pijem.

Autor poukázal na jednu z najnegatívnejších ľudských vlastností – závislosť od alkoholu, keď mu človek prepadne a nemá dostatok pevnej vôle, aby prestal, zapíja svoju nemožnosť. Potom je už veľmi jednoduché nájsť si výhovorku a kolotoč sa môže krútiť stále dokola.

Malý princ sa o pominuteľnosti svojej ruže dozvedel od zemepisca. Zľakol sa, jeho ruža má len 4 tŕne, aby sa bránila proti svetu a on ju nechal doma samu, začínal sa o ňu báť.2 Donnieho hrable, boli ako žezlo kráľa, ktorý panoval a rozkazoval a svojej planéte. Bol to múdry kráľ, lebo vydával len rozkazy, ktoré sa dali splniť. Malý princ ho požiadal o západ slnka a chcel ho vidieť hneď, to mu nemohol kráľ splniť, lebo príroda má svoje zákonitosti.3

Malý princ pochádzal z maličkej planétky, o ktorú sa staral. Raz mu na nej vyrástla ruža, ktorá bola veľmi krásna, panovačná a samoľúba. Tvrdila, že je jediná svojho druhu. Malému princovi sa páčila. Spočiatku sa o ňu trpezlivo staral, ale dlho nezniesol jej komandovanie a utiekol. Pre odchodom sa mu priznala, že ho má rada, ale bola hlúpa, aby to vyslovila nahlas. Chcela, aby jej odpustil a zároveň mu poprala šťastnú cestu, nič mu nevyčítala, z čoho bol zmätený. Neporozumel jej tajným signálom, ktoré k nemu vysielala: SOSO – „prosila“ o pomoc, želala si, aby ostal. Zmúdrela, uvedomila si svoje predošlé správanie, a vedela, že keby ho presvedčila, nemusel by ju mať už nikdy rád.

Tak sa obetovala v mene lásky za vysokú cenu – straty jediného priateľa. Malý princ až neskôr, keď spoznal líšku, ktorú si skrotil, zistil, že jeho kvetina mala naozaj pravdu, keď tvrdila že jej jedinečná. Líška mu darovala svoje tajomstvo.4

Toto tajomstvo musí byť veľmi silné ešte aj dnes, lebo inšpirovalo aj našu slovenskú speváčku Janu Kirschner, aby naspievala pesničku Líška, kde tvrdí, že skrotiť znamená vytvoriť si puto.5

Keď malý princ pristál na Zemi, zdala sa mu veľmi pochmúrna a smutná, cítil a v nej sám a opustený. Hľadal ľudí, Asi nevedel, že človek sa môže cítiť sám aj medzi ľuďmi. Na svojej planéte si vystačil aj sám, nepotreboval nikoho, lebo nikoho nepoznal, ak naň doľahol smútok, tak pozoroval západ slnka. Keby nebolo ruže, nikdy by nespoznal sám seba a svoje poslanie, ktoré mu bolo určené.
Ako prvého stretol hada, ktorý mu o sebe tvrdil, že je veľmi mocný, ľutoval Malého princa, ktorý bol veľmi slabý na Zemi zo žule a ponúkol mu pomoc.6

Malý princ strávil na Zemi najviac času zo všetkých planét, našiel si veľa priateľov a veľmi si obľúbil letca, ktorý mu nakreslil ovečku a k nej aj náhubok, aby mu nezožrala jeho ružu. Raz chcel od letca vedieť, prečo ruže majú tŕne, bolo to pre neho veľmi dôležité, ale letec mu z nedostatku času odpovedal, čo mu prišlo na jazyk, lebo podľa neho sa zaoberal „vážnymi vecami“, z čoho bol chlapec veľmi smutný, rozplakal sa a obvinil ho, že je ako dospelý. To letca veľmi zahanbilo a zamyslel sa nad sebou, bolo mu všetko jedno, vzal dieťa do náručia a tíšil ho.7