Tido J. Gašpar: Námorníci

Dej sa odohráva koncom septembra v predvojnovom období. Po trojmesačnej potulke po mori sa vracajú námorníci domov, do mesta ktoré ich víta s otvorenou náručou. Neprichádzajú však sami – na priateľskú návštevu priviedli so sebou aj časť maltézskej flotily – bola to silná britská námorná veľmoc zo Stredozemného mora. V prístave vládla veselá nálada, všetci sa tešili na chvíľu kedy prídu námorníci a budú sa spoločne zabávať. Nad prístavom sa vznášala ružovastá teplá para, z ktorej sa vynorovali biele vily na Monte Paradiso. Vietor slabo podúval nad morom a na mori sa zachvievali lode. Postupne vychádzali zo záklopov námorníci plní túžob a šťastia, že sú už konečne doma. Stavajú sa do radov, na začiatku ktorých stál dôstojník, ktorý ešte dolaďoval posledné detaily. Len jeden z nich sa nestavia do radu, neteší sa z príchodu do prístavu a zostáva na palube – je to starý námorník, plavčík Petar. Petar bol syn sveta – skutočne dekoratívny spoločník.

V civile bol majiteľom drogérie v Pule, ale okrem toho bol ešte i slávny športovec. A to ho urobilo populárnym. Viedol veslársky klub civilov. Vyhrával vo všetkých zápasoch s cisárskymi a kráľovskými vojenskými športovcami. Okrem toho Petar bol pekný, sympatický, impozantný muž. Na lodi sa však dostal pred niekoľkými týžďňami do palubnej väzby, pretože odhodil ohorok z cigarety na palubu a videl ho dôstojník. Ako palubný väzeň mal oblečenú pruhovanú košeľu s krátkym rukávom a jeho ramená zdobili pre námorníkov charakteristické čínske znaky. Ostatní námorníci postupne nastupovali do člnov, ktoré ich privážali na pevninu. Tu už na nich čakali rodinný príbuzní, priatelia, známi... Všetci sa tešili z ich návratu. Námorníci boli zase plní žiadostivosti, ošialení návratom a vstupom na pevnú zem. Domáci ich v okamihu obkolesili a odviedli na zábavu. Vo dverách domov a jednoduchých hostincov sa usmievali ženy... ( Opis prístavu – str. 12 )

V prístave však kotvila okrem lodi „Gigant“ aj veľká bojová loď „ Princ Eugen“ ,kde patrila zábava dôstojníkom a mestskej smotánke. ( Opis lode – str.12) Orchester vyhrával všelijaké možné piesne – od valčíka až po zmyselné tango. Jedlo sa podávalo na strieborných tanieroch a pilo sa kvalitné víno v krištálových pohároch. To všetko videl Petar a veľmi ho to zraňovalo. Neustále si opakoval, že moru obetoval toľko rokov svojho života a nakoniec skončil v palubnej väzbe len kvôli jednej cigarete. Striedali sa v ňom túžba po zábave a priateľke, ale aj strach z toho, že keby teraz ušiel a neskôr by na to prišli dostal by niekoľko ročný trest. Túžba po pevnine, hlad po radosti zeme boli v ňom však silnejšie než akákoľvek výstraha či palubná väzba. A tak jednoducho vyskočil z lode a plával na pevninu. Neplával však priamo , ale naokolo, aby ho nechytili. Na pevnine sa však stretáva s človekom s podobným osudom. Aj on ušiel z lode za účelom zabaviť sa. A tak spolu putujú mestom, rozprávajú sa o zážitkoch s plavieb po mori a postupne sa z nich stávajú priatelia.

Obidvaja ušli z lode kvôli svojim priateľkám, aby mohli byť s nimi. Petarova priateľka sa volala Štela. Mala ho čakať v dome pani signory Marceliny. ( Opis podniku – str. 23,24 ) Mali sa tu stretnúť však už o 16.00 a teraz bolo niečo po desiatej a Petar stále nechodil. Zronená a plná smútku sa hodila okolo krku kamarátovi Mariovi, ktorý tu občas spieval. Začala s ním spievať jednu smutnú námornícku pieseň, keď vtom zrazu vošiel do domu Petar a videl svoju milú v náručí iného. Zmocnil sa ho hnev a chcel sa vrhnúť na Maria, ale ľudia mu vtom zabránili. Spor však vyriešili tak, že kto si vytiahne nižšiu kartu tak musí so cťou odísť. Osud padol na Petara. Ako odchádzal, bežala za ním Štela, ale už ho nedohonila. Ráno ho však našla nočná hliadka na drevenej lavici v ulici Francecsa Guiseppa mŕtveho. Ležal v krvi s prestreleným srdcom. A tak zaplatil svojim vlastným životom za osudné hry lásky.