Vít s Ľudmilou v mužskom prezlečení chcú ujsť do Čiech za pustovníkovým bratom, ktorý ich má zosobášiť. Na hraniciach ich zastaví strážnik. Keďže nemajú pasy, pokúsia sa ho podplatiť, ale on sa nedá a dá ich odviesť k Matúšovi Čákovi.
Zbrojnoši obstúpia Hrabovcov dom, v ktorom je Milada. Felicián sa najprv vypytuje na Hrabovca a na Víta, potom pozamykajú dom a Milada s nimi odchádza.
Ako sa Hrabovec plaví po Dunaji do Budína, zastaví sa po ceste v Ostrihome - sídle róbertovcov, aby "usporiadal svoje zásluhy a zárobky", čím sa zdrží poldruha dňa. To je Ilmurovo šťastie, lebo k nemu stihnú skôr ako Hrabovec doraziť Matúšovi poslovia so správou. Ilmur dá Hrabovca zviazaného došikovať do Trenčína.

V Trenčíne sa koná súd nad zlatníkom a olejkárom. Zlatník sa prizná k spoluvine pri vražde kráľa, k svätokrádeži spáchanej v mnohých kostoloch (pretavoval posvätné predmety a robil z nich vrežedné zbrane), k vine trenčianskej vzbury a zrady proti Matúšovi a Ilmurovi aj k otráveniu jedla pre Vážeckého a Zlatovského. Neprejavuje žiadnu ľútosť a výrok súdu očakáva so zvyčajnou chladnosťou, ale keď si vypočuje rozsudok smrti, pustí sa do plaču. Odvedú ho.
Hrabovec sa prizná, že "zmáčal v tuhých jedoch nôž, ktorý urobil zlatník a ktorý bol určený na otrávenie kráľovského srdca"(str. 399) a k iným vraždám na "vysokých osobách" a že všetko robil z pomsty, ktorej dôvody nechce špecifikovať. S plačom vyzradí, že na otravu Matúša a Ilmura, ktorých si oboch vážil, ho nahovoril zlatník, ktorý ho "vedel rozpaľovať Feliciánom", medzi ktorým a Miladou vraj ešte stále trvala láska. Ilmur podľa zlatníka chystal dať za Hrabovcovým chrbtom Feliciánovi absolúciu a jemu rozsobáš. Milada na kolenách prosí o zmilovanie pre svojho manžela.

Tú oznámi kastelán neodbytné domáhanie sa "dvoch mládencov" (Vít a Ľudmila), ktorí sa nasilu chcú zhovárať s Matúšom Čákom. Matúš odíde a dlho nechodí. Keď sa vráti, žiari, do miestnosti vstúpia aj Vít a Ľudmila. Matúš hlása všeobecné odpustenie a chce vystrojiť svadbu Vítovi a Ľudmile (str. 401).
Hrabovec porozpráva, ako sa ako mládenec zaľúbil do chudobného dievčaťa - Želmíry, ktoré si kvôli majetkovým rozdielom nemohol vziať za ženu. Dúfal, že keď budú mať spolu dieťa, budú sa mocť vziať. Ale "odbavili ho smiechom a diabolskými výrazmi"(str. 403). Želmíra si podrezala žily a on dal dieťa do opatery uhliarke a rozhodol sa pomstiť svetu. Po štyroch rokoch, v ktorých sa pohrúžil do štúdia prírody, vzal chlapca od uhliarky a dal ho do opatery pustovníka. Oženil sa s Miladou. Do Trenčína prišiel starý zlatník - brat Želmíry, ktorý bol najprv Hrabovcovým nepriateľom, ale po čase sa udobrili a spolu sa mstili svetu. Milada mu porodila dcéru - Ľudmilu. Tá vyrástla a "chlapec tiež prichodil do tých rokov, v ktorých sa mal začať učiť". Vzal syna od pustovníka k sebe. Uhliarka "dala chlapca pokrstiť menom svojho dieťaťa na Víta". ("Vít a Ľudmila sú moje najvlastnejšie deti! Čo som azda nedopovedal, to nie je podstatné," str. 404.) Hrabovec nežiada o zmilovanie, lebo "jeho žily už žerie jed". Prezradí meno rodiny, z ktorej pochádza (ale autor ho neuvádza) a zanecháva svojim deťom zemianske meno aj bohatsvo. "Aby nenakazil povetrie" (lebo je otrávený), odchádza.

"Vít podával Ľudmile naposledy pravicu na večné pochovanie lásky. - Nech žije naša láska, - hovoril, - v láske sesterskej a bratskej naveky!"(str. 405) Ľudmila prosí s matkou Matúša o dovolenie vystavať kláštor, v ktorom ony prvé "zložia kosti".
"- Ach divné, hrozné osudy človeka! Divné, hrozné cesty ľudského poblúdenia! - zvolal Matúš Trenčiansky, oprel sa na svoj silný meč a zalomil svoje žilnaté ruky do kríža. Pohľad jeho oka zaletel na svetlé hory, kde smutné jesenné slnce lúčilo sa so svetom a tvár mu zažiarila vyšším svetlom jasnejšieho nazerania do tajnej knihy osudov sveta."(str. 405)

Znaky romantizmu:
dej je napínavý, plný zvratov;
typické motívy: silná vášeň (Hrabovec), láska (láska Víta a Ľudmily, láska Matúša Čáka k vlasti), zložité vzťahy medzi ľuďmi, intrigy (zlatník, Hrabovec), pomsta (zlatník, Hrabovec), víťazstvo dobra nad zlom (zlatník je potrestaný);

Technická poznámka: V prípadoch, kde je text v úvodzovkách, sa jedná buď o presné citáty z diela, alebo je použitá formulácia z diela, pričom môže byť upravená tak, že je napríklad zmenená osoba z 1. na 3. Strany za citátmi sú uvádzané z knihy: Jozef Miloslav Hurban: DIELO I, vydavateľstvo Tatran, Bratislava 1983, Zlatý fond slovenskej literatúry.