Alfonz Bednár: Sklený vrch

Milan Kališ = Trenker samochod = generál Laudon = Goldwin Austin = Tirač Mir = Werner Stauffacher = Andrreas Hoffer = Tkáčik – učiteľ, partizán v SNP, Emina prvá a aj najväčšia životná láska
Emília Klaasová = Florigera montana = Paloma Nigra = Squaq Modré Oko = Minnehaha – úradníčka, sirota, vedúca závodného klubu, závodnej knižnice,
Jožo Solan – inžinier, Emin budúci manžel
Zoltán Balla – doktor, bohatý, arogantný, Emin snúbenec
Tretina – v duši dobrý chlap, ale Solanovcom veľmi znepríjemňoval život

Janka Sališová, Mišo Pogáň, Števo Klačka, Doubek, Kuna, Hutta, Marčuk, 3 stasky, Mojto, Pekár, Bazela,

Dielo je písané formou denníka mladej ženy Emílie Klaasovej. Tá v ňom zachytáva svoje životné osudy. Opisuje zážitky a príhody zo svojho aktuálneho života na stavbe priehrady a hydroelektrárne v rokoch 51 a 52. Denník píše ako útek pred manželom pred ktorým má veľa tajomstiev, ktoré sa mu bojí povedať. Do denníka spisuje, z čoho všetkého sa mu bude musieť vyznať. Ide hlavne o jej život počas 2sv. vojny keď spoznala Milana Kališa a strávila s ním veľa času v chate pod Sklenným vrchom, v rokoch 43 až 44. Tiež sa vracia k svojmu životu s doktorom Zoltánom Ballom v roku 47. Koniec tejto epizódy jej života je poznačený spoznaním Joža Solana, jej budúceho manžela.

Ema ušla do chaty pred nemeckými vojakmi. Jej mama bola židovka a jej vlastný manžel, Emin otec, sfanatizovaný fašizmom ju udal. Emu známi spolu s listom vypravili ku chatárovi Doubekovi. Ema u nich pomáhala, za čo mala stravu aj ubytovanie. S Milanom chodili značkovať vysokohorské chodníky a ich priateľstvo sa prehĺbilo. Vymysleli takú hru, že pri každej namaľovanej značke si dajú pusu. Nakoniec cesta na chatu bola najlepšie vyznačenou cestou v celom okolí. Trafili po nej dokonca i ďalekozrakí i krátkozrakí turisti.

Život v Chate pod Skleným vrchom a vlastne v celej Tichej Doline bol zvláštny. Ľudia si tam dávali rôzne mená, podľa nálady a aktuálnej udalosti. Obľúbenou hrou bolo, kto lepšie „valí do vetra“. „Ľudia vraveli rôzne veci, a to len preto, že vraveli veci každému človeku na svete jasné a prirodzené. Bolo to asi tak, keď sa raz lodný dôstojník spýtal námorníka, kde sa naučil plávať, a keď mu námorník odpovedal že vo vode.“ Po vojne Emília ostala celkom sama. Milan Kališ bol nezvestný partizán, chatár Doubek zmenil lokalitu, otec bol mŕtvy, aj matka bola mŕtva. Po povstaní bola ukrytá u Kristovcov. Tí ju presvedčili, aby šla na potrat s dieťaťom, ktoré čakala s Milanom. Po zákroku bola v horúčkach na pokraji smrti. Stáli nad ňou Kristovci a pôrodná baba. Vraveli si, že by bolo pre ňu lepšie, ak by zomrela, pretože bude mať ťažký život sama. Zákrok nakoniec prežila, ale nemohla mať už viacej deti. Potom odišla do Bratislavy. Tu spoznala doktora Zoltána Ballu. Stali sa z nich snúbenci. Zollo mal veľké plány, chcel odísť do Ameriky a Emu volal zo sebou.
Argumentoval tým , že je obyčajnou chuderou, ktorá nemá nič a nikoho okrem neho. Využil to, že Ema mu vyzradila celú svoju minulosť. Staval sa do pozície jej záchrancu. V skutočnosti ju len dobre vodil za nos. Ema to ale zistila až neskôr, keď ju to už tak veľmi nezranilo. Totiž so Zollom mali odísť do Tichej Doliny. Na stanici sa však pohádali a nakoniec Ema odišla iba sama. Ľutovala to len spočiatku, keď jej v hlave stále hučalo: „Kde si Milan, kde si? Prídi a budeme dvaja!“. Avšak na chate sa spoznala so 4 turistami, ktorí jej vyplnili program. Boli to Mišo Pogáň, Ing. Jozef Solan, Dr. Štefan Klečka a Janka Sališová. Náhodne sa dali do reči, prežili spolu nádhernú dovolenku a nakoniec z nich zostali dlhoroční kamaráti. S Mišom Pogáňom zistili, že majú veľa spoločných známych a veľa rovnakých zážitkov. Zistenie to bolo ťažké, pretože každý hovoril o tom istom, len každý ho poznal pod iným menom. Mišo rozprával veľa príbehov o generálovi Laudonovi a až keď spomenul, že generála poznal aj pod menom Werner Stauffacher, si Ema spomenula, že takéto meno určite patrilo aj Kališovi. Jožo Solan jej spríjemnil pobyt natoľko, že skoro zabudla na Milana.

Dokonca si kvôli nej aj predĺžil pobyt. Solan jej nosil každý deň krókusy. Biele a lilavé. Keď im nový chatár Kuna ukázal pri víne svadobné oznámenie od istého páru z Bratislavy, Ema zistila, že to sa žení jej snúbenec Zollo. So Solanom po boku aj tento šok zvládla. Bolo jej jasné, prečo Zollo zinscenoval hádku na stanici. Pri tomto pobyte sa zoznámila aj s Tretinom. Bol tesárom a pracoval na výstavbe novej chaty, keďže tú starú, v ktorej chatárčil Doubek zničili Nemci. Kuna bol chatárom v dočasnej chate, obyčajnej drevenej ubytovni. Ema sa dozvedela o hrobe neznámeho partizána. Ku koncu pobytu jej Tretina prezradil, že tým partizánom je istý Tkáčik. Keď však Eme ukázal jej fotografiu, ktorú mal Tkáčik vo vrecku, hneď jej bolo jasné, že Tkáčik je ďalšie meno Milana Kališa a teda tým mŕtvym partizánom je jej životná láska Milan. Toto zistenie ťažko znášala, ale Solan ju podržal.

Nad Tichou Dolinou bol Veľký Vrch. Ale turisti a osadníci Chaty pod Veľkým Vrchom ho prezývali Sklený Vrch. Pomenovanie vzišlo z rozprávky, ktorú Ema rozpráva postupne v celom denníku tak, ako ju počula od Milana Kališa a on od svojej starej matere. Bol raz jeden kráľ, ktorý mal syna. A ten sa nie a nie ženiť. Keď však už bol kráľ starý, donútil syna k svadbe. Ten si však chcel ženu nájsť sám. Dopočul sa o Sklenom Vrchu, že tam nájde ženu vhodnú pre seba a preto sa vydal do sveta. Keď už nemal žiadne peniaze, ani oblečenie poriadne, dostal sa do oloveného zámku. Tam bola stará ježibaba, ktorej sa spýtal na cestu. Ona vravela že nevie, ale že ak počká, môžu sa opýtať jej syna. Ten kraj pozná lepšie. Kráľovčík sa však musel pred synom schovať pod olovenú lyžicu, aby ho ten nezjedol. Keď obor matke prisahal, že královčíkovi neublíži, ale že sa mu pokúsi pomôcť, vtedy sa mohol kráľovčík ukázať. Obor Sklený Vrch nepoznal. Ježibaba nabalila kráľovčíkovi olovených halušiek a poslala ho ďalej hladať. Královčík sa dostal do strieborného zámku.
Tam sa celý výjav zopakoval, no ani tu mu obor neporadil. Pribalili mu strieborné halušky. Až v zlatom zámku mu obor poradil a nasmeroval ho na Sklený vrch. Na cestu mu tiež pribalili zlaté halušky. Keď prišiel k vrchu zistil, že dostať sa naň bude problematické. Vrch bol hladký ako zrkadlo, žiadna preliačinka, nič, čoho by sa mohol prichytávať. Nakoniec mu vyštverať sa na vrchol pomohli halušky od obrov. Po nich ako po schodíkoch sa dostal až na samí vrchol k citrónovému stromu. Keď obral všetky 3 citróny, vrch sa spľaskol, akoby ho nikdy ani nebolo. Královčík sa natešený vybral domov. Po dlhej ceste si rozrezal jeden citrón. Vypadla z neho krásna nahá panna a zvolala: „Prihotovil si mi jesť? Prihotovil si mi piť? Prihotovil si mi krásne šaty?“ Kráľovčík vôkol seba nemal nič, tak sa aj panne priznal. Tá tri razy zatlieskala rukami a zmizla. Kráľovčík pochopil čo to sú za citróny a zaumienil si, že už ani jeden nerozkrojí. Z načatého sa zasýtil a ponáhľal sa domov. Ešte ani prísť nestihol poriadne, keď začala vojna a on musel do boja. Svojej žene narýchlo vystaval vežu, aby sa jej nič nestalo.

Ema po návrate z Tichej Doliny navštívila Zolla a popriala mu všetko dobré do manželstva. Ona sa vydala za Jožo Solana, stavebného inžiniera s peknými mocnými rukami. Spolu pracovali na prestavbe jedného údolia, na úprave korýt riek a výstavbe obytných domov a fabrík. Ema bola úradníčka, Jožo bol vedúci úseku. Ema sa bála aby sa manžel nedozvedel o jej minulosti. Preto ho požiadala, aby pomohol v postupe Tretinovi, ktorý poznal posledné chvíle Milana Kališa. Tretina nebol zlý chlap, ale Brtko, Homola a Vŕba ho donútili, aby proti Solanovcom búril všetkých zamestnancov. Vravel že vzdelanci ako Jožo stavbu iba brzdia a že ľudia s minulosťou akú mala Ema nemajú čo medzi nimi hľadať. Nakoniec vedenie Solanov úsek postúpilo Tretinovi s Solanovi dali iný, zanedbaný úsek. Jožo dal svoj nový úsek do poriadku veľmi rýchlo, ale zato Tretina na svojom úseku kazil, čo sa len dalo. Nakoniec Tretina s kumpánmi zosnovali plán, ako Solanovcov zdiskreditovať. Jožo ho však vopred odhalil a nahlásil, čím seba a svoju ženu vopred očistil.

Po spiknutí zasadala závodná rada, ktorá celú záležitosť vyšetrovala. Vyšlo najavo, že Brtko, Homola a Vŕba predávali materiál určený na stavbu, a Tretinu využili iba na mútenie vody. Aj to pod nátlakom. Preto bola stavba projektu spomalená a dochádzalo k úrazom. Keď bolo všetko odhalené, Tretina sa snažil, polepšiť svoj výzor u Solanovcov, pretože boli veľmi obľúbení. Všetko ho veľmi mrzelo. Inak si Ema s mužom si veľmi nerozumeli, Ema to dávala sebe za vinu, pretože mala pred manželom veľa tajomstiev. Aj tento denník píše potajme, aby sa o tom manžel nedozvedel, maskuje ho tým, že popri ňom štrikuje manželovi sveter. Dokonca aj keď sa s manželom bavili o deťoch, vždy vedela nájsť dáku vhodnú výhovorku prečo ešte deti nemajú, ale vždy sľúbila, že raz budú aj deti. A pritom dobre vedela, že od potratu deti mať nemôže. Najčastejšou výhovorkou bolo, že nemajú vhodný byt. Pretože bývali v robotníckom, drevenom baraku. Ale aj napriek tomu spolu prežili veľa šťastia.
Ema sa veľmi tešila na výlet do Tichej Doliny. V denníku sa vracala do minulosti, ale keď odchod do Tichej Doliny naberal reálny obraz, začala sniť o budúcnosti, o veciach, ktoré s manželom vykonajú, čo si ako a kde povedia, čo všetko zažijú. Sľubovala si, že v Tichej Doline povie mužovi o sebe celú pravdu.
Všetko sa však zmenilo v deň odchodu. Zomrela pri nešťastí, keď náhodou vbehla v daždi do padnutých drôtov elektrického napätia. Keď sa manžel od nej vracal z nemocnice našiel denník, v ktorom bol posledné slová: „Dnes ideme do Tichej Doliny. Zborím mohutný, vysoký horský hrebeň, čo je medzi mnou a mužom. Ideme.“ Denník prečítal takmer celý, čítal dva dni vkuse, až do okamihu, kým nevolali z nemocnice, že jeho manželka, Emília Solanová, zomrela.