Narodil sa:17.7.1927 v Trnave
Zomrel: 27.1.1991 v Bratislave
Zaradenie autora do obdobia: 50. a 60.roky slovenskej poézie druhej polovice 20.storočia, staršia generácia básnikov

Miroslav Válek pochádza z úradníckej rodiny. Základnú školu vychodil v rodisku. Tu začal roku 1939 študovať na gymnáziu odkiaľ prešiel na obchodnú akadémiu v Trnave kde roku 1947 zmaturoval. V rokoch 1947–49 študoval na Vysokej škole obchodnej v Bratislave. V rokoch 1949–62 pracoval ako redaktor v niekoľkých časopisoch ako napríklad Slovenský roľník, Družstevný obzor, Týždeň, Mladá tvorba a istý čas aj vo vydavateľstve Mladé letá. V rokoch 1962–66 bol šéfredaktorom mesačníka Mladá tvorba a v rokoch 1966-67 šéfredaktorom literárneho časopisu Romboid. Roku 1966 sa stal laureátom štátnej ceny Klementa Gottwalda. V rokoch 1967-68 bol predsedom Zväzu slovenských spisovateľov. Od roku 1969 bol členom vlády a stal sa ministrom kultúry SSR. V rokoch 1971-76 bol poslancom Snemovne národov Federálneho zhromaždenia. Od roku 1976 bol poslancom Slovenskej Národnej Strany. Roku 1977 mu bol udelený titul národný umelec.

Dielo:

Miroslav Válek uverejňoval svoje básne už ako stredoškolák v mládežníckych časopisoch. Venoval sa aj detským čiteteľom, aj dospelým. Významná je aj jeho prekladateľská tvorba.

Prvá autorova básnická zbierka z roku 1959 oživila slovenský literárny svet. Napriek tomu, že nikdy nebol politicky neangažovaným básnikom, nasmeroval slovenskú literatúru od schematizmu 50.rokov, kde sa presadzovalo zjednodušené, čierno-biele videnie reality, k modernej svetovej lyrike 20.storočia.

Nikdy mu nešlo len o formálnu dokonalosť, podstatný bol i obsah a téma. Do centra svojho autorského záujmu postavil človeka s jeho intímnymi citmi a problémami, lyrického hrdinu, ktorý prežíva sklamanie a smútok, zápasí s nehostinnosťou sveta. Válkovu lyriku vôbec možno charakterizovať ako melancholickú. Autor sa stal básnikom malých ľudských drám, pričom vytváral vlastnú, originálnu metaforiku. Z tohto hľadiska sú príznačné ľúbostné verše, ktoré nestvárňujú radosť z prežívaného citu, ale skôr sklamanie z jeho nenaplnenia. Vzťah muža a ženy je plný napätia, z ktorého pramení ochladnutie, odcudzenie, hroziaci rozchod. Válek je predovšetkým básnikom každého dňa, udivuje ho skutočnosť, prekvapujúcim spôsobom nám ju podáva, chce zachytiť nepochopiteľné veci vo svete. Živosť pocitu a naliehavosť citu – to sú slová, ktoré vyjadrujú jeho poéziu. Čitateľ vie, že báseň o láske hovorí o skutočnej horúcej alebo stratenej láske spisovateľa k nejakej konkrétnej žene. Jeho spomínanie či predstavy sú spontánne, čo vie vyjadriť aj slovom. Prúd autorových slov nalieha na čiatateľa, autor ho zahŕňa asociáciami, pleonazmami, aby ho vtiahol do svojho vnútra. Práve jazyk autora ho vydeľuje z tredičného prúdu slovenskej lyriky, ktorá básnické slovo považovala za sviatočné, nevšedné a ktorá používala veľa poetizmov, biblizmov, knižných výrazov. Válek zhmotňuje netradičnú, šokujúcu metaforu, používa neošúchané, obyčajné prirovnania.

Tvorba:

Dotyky: debutová zbierka básní
- zbierka vyvolala veľký ohlas kritiky
- jednotlivé verše o citových kontaktoch, prírode, rodnom kraji sa vyznačujú zmyslovosťou a intelektuálnym prienikom k podstatnému ľudskému a spoločenskému priestoru
- vyjadruje tu svoju osobnú životnú skúsenosť, zároveň ju skúma a hodnotí
- prejavil sa ako zrelý bádnik, ktorý intímne pozná rozkoš z čírej poetickej hry so slovom, oddáva sa jej ale zároveň sa pokúša dať jej zmysel
- zbrazuje duševné stavy ľudí (Nepochopiteľné veci, Miší sonet, Nite); spomienky na minulosť – detstvo, vojnu (Dotyky, Osudy)

Príťažlivosť
Nepokoj: zbierka básní
- intímna lyrika
- ťažisko presúva do oblasti človeka „historického“ a výsledkom je neľútostný poznatok, že tento človek nie je iba nevinnou obeťou tregockých dejinných katastrof, ale aj ich aktívnym subjektom, že je nielen vraždeným, ale aj vraždiacim, že bolesť a smrť nielen prijíma, ale aj spôsobuje
- vyjadruje nepokoj nad osudom sveta

Milovanie v husej koži: zbierka básní
- vyjadruje akútnu potrebu postaviť sa proti negatívam života
- v niektorých textoch sa odrážajú konkrétne udalosti, ktoré v čase, keď ich autor písal, otriasli takpovediac celým svetom (Skaza Titanicu – autor reaguje na zavraždenie amerického prezidenta Kennedyho)
- Válkov pohľad na svet, jeho usporiadanie, ľudstvo je znepokojujúci, často vyjadruje obavu z budúcnosti
- Óda na večnosť, Len tak
Štyri knihy nepokoja
Obrazáreň
Súvislosti

Slovo: básnická zbierka, ktorou sa prihlásil k ideológii totalitne vládnucej strany
O literatúre a kultúre: výber z publicistiky
Z vody: básnický cyklus
- vrátil sa k intímnej tematike
- vyjadruje radosť i bolesť z lásky, prelínal ju s prírodnými motívmi
- je to ľúbostná lyrika reflexívneho zamerania s autentickým biograficko-zážitkovým základom
Zakázaná láska

Válek sa venoval aj detskej poézii. Sám povedal, že mu poézia pre deti prináša dvojnásobné uspokojenie. Raz ako konštruktérovi hry, druhý raz ako účastníkovi. Navyše ho vracia do čias detstva.

Kúzla pod stolom
Pozrime sa do prírody, kto osoži a kto škodí (leporelo)
Kde žijú vtáčky
Veľká cestovná horúčka pre malých cestovateľov

Do Tramtárie:
- je najrozsiahlejšia a tématicky i žánrovo najpestrejšia detská knižka
- ide o výpravu do rozprávkovej krajiny, kde sa veci nelogické javia ako logické a nepravdepodobné ako skutočné
Všetky sa vyznačujú tematickou nápaditosťou, vtipom a slovnou hrou.

Preklady:
Prekladal z poľskej (Tuwim), ruskej (Voznesenskij, Ajgi), nemeckej (Rilke), francúzskej (Verlaine) poézie, ale preložil aj amerického beatnického básnika Corsa.

Poézia Válekových básní je hravá a ľubozvučná, preto po nej často siahajú hudobníci:
- Jesenná láska – M. Žbirka
- Po písmenku – P. Hammel

Znaky tvorby:

- jasná a zároveň mnohovýznamová básnická reč
- básnik počíta s inteligentným čitateľom, s jeho racionálnou aktivitou
- spontánnosť
- živosť pocitu, naliehavosť citu
- melancholickosť (aj v šťastí pociťuje obavu)
- obraznosť – originálna, moderná, vynaliezavá metafora
- motívy:
o lásky
o šťastia
o nešťastia
o intimity
o často sa vracia i netradičným, nepatetickým spôsobom k vojne
o základné dvojmotívy jeho poézie:
 poézia + láska
 človek + svet
- zachtáva všetko, čo sa dá vnímať zmyslami
- na vyjadrenie rozporuplnosti súdobého sveta i človeka používa iróniu, sarkazmus ( jeho záujmom je pozerať sa na veci a vzťahy po svojom a z neobvyklých zorných uhlov)
- žánrovo sú zastúpené: óda, reflexia, epigram, bojová politická lyrika, epická výpravná báseň

P r í ť a ž l i v o s ť (1961)

Útvar: zbierka básní

Charakteristika:
Válek tu vytvára básnický svet, ktorého ústrednou témou je tragická historická skúsenosť človeka i jeho úporná snaha nájsť nevyhnutnú mieru dôvery v rozumnosť a účelnosť vlastného bytia. V básňach sa prepletajú motivické prvky subjektívnej, ba neraz až autobiografickej povahy s motívmi objektívnych dejinných udalostí (svetová vojna, fašizmus, tragické osudy nevinných ľudí i celých spoločenských skupín). Zo zmesy týchto útržkov prežitej reality vyrastá obraz sveta, chaotického a rozkladajúceho sa, uprostred ktorého sa odvíja životný údel človeka, otraseného vo svojich istotách tým, čo už prežil, a úzkostne očakávajúceho, či vôbec prežije to, čo ešte príde alebo aspoň čo môže prísť.
V podstate zhmotňuje pocit ohrozenia Zeme a ľudstva. Dnešný človek vo Válkovej poézii po skúsenostiach z minulosti hľadá oporu a istotu v zemi, domove, ale najmä v spoločenstve jednotlivca a ľudského kolektívu.

Kompozícia:
- skaldá sa z dvoch častí

o Oslnenie
obsahuje básne:
• Slnko
• Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať
• Nedeľa
• Oslnenie
• Vzducholoď

o Robinson
obsahuje iba jednu báseň:
• Robinson

Autor používa epické minipríbehy (strieda poéziu s prózou), neobyčajné metafory.
Rým akoby ani nepoužíval. Medzi strofami sa však nájde prerývaný alebo združený rým.

S l n k o

Báseň sa skladá zo siedmych strof, prvé dve obsahujú po šesť veršov, druhé dve po päť veršov a posledné tri strofy majú šesť, tri a dva verše.

Téma: zobrazuje prírodu, človeka v nej, lásku k žene a súčasne trápenie

Minipríbeh:
V prírode dozrieva obilie, Slnko krásne svieti, milenci spokojne a šťastne sedia pri lese. Ďatle klopú do dreva, všade na svete to značí SOS (blížiace sa nezhody). Z mračien zrazu odlomil sa blesk ... Tak sa zľakla, až sa zotmelo (akoby si uvedomila, že to nie je až také krásne a jednoduché ako sa jej doteraz zdalo). Ale autor má pocit, že že by jej dal všetko na svete – Keby som nemal na chleba a na soľ, na kúsok slnka by som mal. Miluje ju čistou láskou – ... a tam, kde stúpaš, rieky pramenia. Znova sa vracia k prírode a jej „dozrievaniu“. (akoby sa nad všetkým zamýšľal). Zrazu báseň končí nečakaným dvojverším – Ale ja stále chodím s nepokrytou hlavou, plnou trápenia.

Znaky:
- spomenuté posledné dvojveršie je znak Válekovej melancholickosti
- motívy:
o lásky: Ja ti nič nevyčítam. Teba každý ľúbi
o šťastia: milenci ... tešia sa, že k životu to stačí
o nešťastia:
o nad lesom sa mračí
• ak by sme hovorili čisto o vzťahu dvoch ľudí, môžeme povedať, že cítia, že niečo nie je v poriadku; ale dalo by sa to chápať aj v rámci typického Válekovho dvojmotívu „človek a svet“ ako prichádzajúci negatívny výsledok modernej civilizácie – napr. aj vojna, lebo v pokračovaní ... z mračien zrazu odlomil sa blesk, zem sa nahla cítiť des, niečo nepríjemné, ukrutné, čo samozrejme vplýva na človeka – tak sa zľakla, až sa zotmelo
ointimity:
 milenci ... rátajú si prsty na nohách a na rukách
• súčasne je spontánnym až ironickým vyjadrením mileneckého vzťahu
- metafory:
o letná búrka s kvetinami
o tebe to všetci vyčítajú z ruky
o dúhy pávov
o slama na klobúky krásne dozrieva

- epiteton:
o ospalé ďatle
o belasý vzduch
o modrý les
o krotký blesk

- personifikácia:
o v belasom vzduchu utopil sa les
o z mračien zrazu odlomil sa blesk
o krotký blesk, čo by sa v nich pásol
D o m o v s ú r u k y, n a k t o r ý c h s m i e š p l a k a ť

Báseň sa skladá z tridsiatich strof (15, 3, 9, 3, 4, ... veršov) – nemajú žiadne usporiadanie. To je autorovým typickým znakom – v podstate píše spontánne strofy ako mu to tématicky vyhovuje a píše rôzne dlhé verše (niektoré majú len jedno, dve slová) pre vyjadrenie pocitu – takéto grafické členenie vplýva na čitateľa a cíti z nich naliehavosť výpovede autora o jeho pocitoch.

Téma: cez tragédiu trinásťročného židovského dievčatka vyjadruje odsudovanie druhej svetovej vojny a fašizmu

Minipríbeh:

V úvode básne nám Válek predstavuje profesora dejepisu Ivana Hrozného ktorý si zobral život za podivných okolností. Autor si potom spomína na časy, keď chodil do školy a na hodiny dejepisu tohto profesora. Bude to iste tak, ako nám hovorieval: že totiž dejiny vytvára sila osobnosti a udalosti sa len prispôsobujú vôli génia. (týmto výrokom nadväzuje na predchádzajúce myšlienky, kde spomína Johannesa Althausa, ktorý celý život rozvíjal myšlienku o zvrchovanosti národa, a o 300 rokov neskoršie sa čosi stalo s hranicami nášho štátu – rozdelenie republiky – teda udalosti sa prispôsobili vôli génia).

Zrazu však zabúda na smrť profesora a spomína na jeho hodiny ako na jedinečnú príležitosť byť so svojou láskou. Ale mne bolo v tom čase všetko ľahostajné. Hrával som futbal a miloval Helenu Daňkovú z III.B. Lenže Helena musela opustiť Slovensko po rozdelení republiky lebo bola Češka. Keď prišiel raz do triedy, už tam nebola – V ten deň si niesla svoje české meno do Prahy. Vo veršoch Aj trinásťročné lásky majú svoje dejiny, krvavé a ako voda smutné spisovateľ naznačuje blížiacu sa tragédiu, o ktorej sa dozvedáme neskôr – Napokon, to pekné české meno bolo celkom nanič. Čoskoro sa mnohým znepáčila jej olivová pleť. Helena bola Židovka. A tak sa naplnili slová latinskej piesne: „Mement, homo, qua urvis es, et in pubverin, reberteris“. (Pamätaj človeče, prach si, a na prach sa obrátiš). Tak sa teda obrátila na prach. Autor zaujímavým spôsobom zobrazil zvrátenosť doby keď hovorí „Pivoňky rastú koreňmi nahor a zástavy vejú pod kvetmi“

Veci sa ďalej vyvíjali normálne. – Chlapec rástol a pretože dejiny vytvára sila osobnosti a udalosti sa len prispôsobujú vôli génia, rozhodol sa František kaplánek, šofér Červeného kríža, a jemu podobní, každý s kvapkou cudzej krvi v rodnom liste, že premenia beh sveta v miestnom meradle. Akoby chcel vyjadriť nesúhlas, odsudzenie vojny (lebo Červený kríž je istým symbolom poslednej snahy v lepší a šťastnejší svet, posledná snaha ešte zachrániť ľudské životy, ktoré by mohli ten lepší svet vytvárať). Pretože vojnu cítiť z nasledujúcich veršov – V tejto súvislosti si spomínam na istú báseň trocha sentimentálnu (nádych určitej irónie - vojna môže byť sentimentálna z istého hľadiska, ale básňou určite nie je – kontrast). Počul som v nej padať nočné motýle na sklá okien ako dážď a kamene (nočné motýle – symbol tmy, strachu, hrôz; pád na sklo ako kameň – výstrely).
Napriek kontrastom a odsudzovaniu vojny Válek Františka Kaplánka urobil tým v podstate zlým človekom, lebo sa dal na stranu fašizmu (... beh sveta v miestnom meradle – teda v tom, čo práve vládlo - fašizmus)

V ďalšej časti do „príbehu“ náhle vstupuje matka. Prekročiť ten strach, otvoriť dvere a vidieť, čo sa robí! Matka! Matka! Čižmy na schodoch. Čižmy prinášajú matke akési utrpenie lebo jej zobrali blízkeho, sú symbolom pochodujúcich vojakov. Matku zobrazuje pri rôznych činnostiach A potom doma kvety polievala, drhla prah dlážky, strážila lesk okien a večne mala obe ruky prázdne – ruky mala prázdne, a srdce tiež, chýbal jej ktosi blízky koho jej zobrala doba – zostal jeden tanier čistý. To bola práve tá zvrchovanosť národa: ruky, ruky. Tento verš je možné chápať aj ako poukázanie autora na výsledok myšlienok o zvrchovanosti národov dávneho „génia“ – čo spôsobili – vojnu, smrť a utrpenie, ale aj kontrastne s týmto vyjadrením ako silu národa bojovať za svoju nezávislosť i za cenu života. Obe tieto vyjadrenia sú dokumentované aj v ďalších veršoch – Ruky volajúce o pomoc, čierne kmene spáleného lesa, nad ktorým ani plavá žlna neprepláva, len sprostáčik vietor tam zdvíha škridlu popola.

V ďalšej časti básnik hovorí o tom, že všetko má svoj začiatok a koniec, no hlboko v hrdle stále zostáva horká chuť mandlí, prehltnutých so soľou. Vo veršoch Miláčik, neplač ... ak sa ťa budú pýtať povedz: Neviem, moja pamäť je zrkadlo, na ktoré mi dýchli. (hovorí, že by sme sa nemali oddávať trpkým spomienkam ale ísť životom ďalej a radšej zabúdať – Kúpim ti glóbus, čo sa pekne krúti, a budeme cestovať. Sedem mŕtvych oceánov podomieľa brehy pamäti.
Ale na druhej strane Osienčim, Kremnica a Lidice by mali byť výkričníkmi a ľudstvo by malo zabrániť ich opakovaniu - bude stará studňa a bude vedro krvi. Nepi z nej. Krv nie je voda, nepi z nej. Súčasne sa vracia k Františkovi Kaplánkovi a jemu podobným ľuďom, ktorí sú spravodlivo potrestaní a kričia „je nám tu zima, chceme ísť domov“.

V závere básne dominuje motív domova a rúk. Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať. Skryjú tvoju tvár, vlhkú od potu a od sĺz. Môžu pritúliť, zachrániť a zohriať.
(domov poskytuje istotu, úkryt pred zlým svetom, ochranu a teplo pokoja) ale aj priložiť prsty na hrdlo a stisnúť. (no tiež môže byť zradcom, zničiť naše myšlienky, rodosť, život, náš pocit istoty, pretože sa doň môžu „prevteliť“ nežiadúce negatívne prvky – vojna, fašizmus, ľudia sledujúci vlastné záujmy (ako napr. Kaplánek a jemu podobní).

Posledné dvojveršie básne - Každý deň si uväzujem kravatu, každý deň myslím presne na to isté. – vyjadruje, že človek nie je schopný zabudnúť na takúto minulosť, no každý deň vstáva s odhodlaním na to nemyslieť a nedať najavo, že si také niečo ešte vôbec pamätá – symbolické uväzovanie kravaty.

Znaky:
- motívy:
o lásky a šťastia:
 už pred prvou púnskou vojnou sme sa držiavali tajne za ruky a o 7 strán ďalej som ...
 cez telocvik sme sedávali na oknách, knísali nohami
• z veršov cítiť bezstarostnoť čistej detskej lásky
o nešťastia:
 nevidel som život, ako sa obracia k nám chrbtom
 položil som nohu na xylolit ako do horiacej trávy (podlaha sa mu zdala byť horúca, keď musel vstúpiť do triedy, kde už ona nebola, cítil oheň v duši, hnev, úzkosť, trápenie,..)
 myslel som, že to bola nevyhnutnosť osudu alebo vôľa bohov, proste čosi ako náhly pád jablka na ostie noža
 v nociach úplného zatemnenia Mesiaca a hviezd (žiadny svit čohokoľvek, žiadny náznak nádeje)
o základným dvojmotívom je človek a svet:
 prezerala si ich večer pod lampou, prekvapená, prikladala ich k sebe a odťahovala, prikladala, odťahovala. Čo bolo medzi nimi nikomu nepovedala. To bola práve tá zvrchovanosť národa: ruky, ruky
• vplyv sveta na človeka, tu práve na matku
 ale v tom období, v nociach úplného zatemnenia Mesiaca a hviezd, počuli ľudia iné veci
- nepatetický návrat k vojne:
o ľudia počuli ... presýpanie piesku v okenných tablách, zúfalé úsilie stola vrásť do dlážky, ... ostrý výkrik sviec
o šialená noc sedí na streche a vypiskuje na deravom komíne
 všade číha vojna a je krutosti a nevyhne sa jej nikto, ani v dome sa nezachráni, lebo má „deravý komín“
o krv Osvienčimu, krv Kremničky, krv Lidíc
- zachytáva všetko, čo sa dá vnímať zmyslami
o siahol si na život a ani nezaplatil nájomné. A že tam tak visel a že tam tak visel ten uličník a na celý svet vyplazoval jazyk, to sa mu nedá odpustiť (v tomto vyjadrení samovraždy učiteľa je aj istá irónia, sarkazmus)
o ako matka upratovala, ako si prezerala svoje prázdne ruky, glóbus, čo sa pekne krúti (symbolické vyjadrenie plynutia času, života), uväzovanie kravaty

- metafory:
o plná hrsť voňavého vzduchu
o niesla si svoje české meno do Prahy
o čosi ako náhly pád jablka na ostrie noža (ako bodnutie dýkou do srdca, zacítil ukrutnú prenikavú bolesť po tom ako bol so svojou láskou šťastný – melancholickosť
o Ale v tom období, v nociach úplného zatemnenia Mesiaca a hviezd, počuli ľudia iné veci ... zúfalé úsilie stola vrásť do dlážky (absolútne ticho a prázdno, lebo stôl nemôže vrásť do dlážky, to sa nedá ani počuť, je to niečo ako absolútna bezmocnosť ľudí sa vôbec o niečo snažiť, niečo hovoriť, vôbec na ciečo myslieť v tom období začiatku vojyn)
o plechová sláva nedeľného obeda (taniere)
o čierne lampy hviezd
o strážila lesk okien

-prirovnanie:
o dejiny krvavé a ako voda smutné
o dupocú ako zlostné deti na výlete za mestom (František Kaplánek a jemu podobní – nepáči sa im ako skončili ale ako aj zlostným deťom nie je nič platné sa rozčuľovať alebo prosíkať, tak isto to nepomôže už ani im)
o hlavu má naklonenú, akoby uhýbal pred úderom

-epiteton:
o voňavý vzduch
o modravý lesk vlasov
o osamelá voda na tvári (slzy, ktoré nikto nevidí)

Vlastný názor na dielo:

Po prvom prečítaní mi Válkove básne ani nepripadali ako básne, nerozumela som im. Uvedomila som si však, že každý spisovateľ má právo na svoj názor, štýl písania, na vyjadrenie pocitov svojským spôsobom. Nepublikovali by, keby ďalším generáciám nechceli zanechať svoje posolstvo, aby pochopili, aký život v tých dávnych časoch postihoval ich predkov.
V básňach, ktorými som sa bližšie zaoberala, som našla skryté myšlienky, ale nepodarilo sa mi to pri všetkých veršoch. Určite nie nadarmo kritici a spoluautori napísali o ňom, že počíta s inteligenným čitateľom. Z každého verša, z každej strofy, z každej básne vyžaruje pre Váleka typická jasná a zároveň mnohovýznamná básnická reč – každý ju môže pochopiť úplne inak, naliehavosť výpovede, spontánnosť a melanchóliu.
Ale musím sa priznať, že aj napriek tomu, že jeho básne majú určitý zmysel, že majú určitú básnickú krásu, ma tento autor nie veľmi oslovil, pretože písal veľmi zložito a ťažko sa dá pochopiť.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Miroslav Válek: Príťažlivosť