Štrnásta kapitola prináša spomienku na matku, ale z celkom iného pohľadu. U lekára, keď sa má matka vyzliecť, je poslaný von. Tu si uvedomuje, že je na svoju matku zvyknutý ako na niečo nepoškvrnené, niečo čo nepozná vyzlečené. Aj keď fyziologicky je zvyknutý na nahé telo (každý sme rovnakí), ale nie na nahé telo svojej matky. Je tu aj nepekná spomienka na horúce leto, kedy s ním prišli aj udania na niektorých učiteľov. Tu naráža na socializmus, ale spomína to len okrajovo. Ďalej sa venuje návšteve matky u lekára, ako rečou svojho tela sa snaží vyhovieť lekárom. Všíma si tu prefíkanosť matky. V pätnástej kapitole sú opäť úvahy o existencii. Smrť po šesťdesiatke považuje za samozrejmosť. Rozoberá smrť svojej susedy pani Plačkovej. Asociáciami sa dostáva k slobode mačky. Tu použil presne tú istú vetu ako v predchádzajúcej kapitole. Od pani plačkovej sa dostáva až k spomienkam na vojnu. Vojnu vníma ako hrôzu. Rozoberá zážitky z vojny.
V šestnástej kapitole približuje svoju matku, ktorej sa zhoršil zdravotný stav. Autor je u nej na návšteve a mama mu rozpráva o tom ako jej z bytu ukradli veci. Ale to sa nikdy nestalo, všetko bolo na svojom mieste. Nechcel ju rozrušiť a tak sľúbil, že tých votrelcov potrestá. Ona túto situáciu už nikdy nespomenula.
Matka je v osemnástej kapitole v nemocnici, žije si vo svojom svete. Jej stav je taký, že už sa môže len zhoršovať: „V takom svete teda žila, vo svete, v ktorom sa dalo iba cúvať čoraz hlbšie.“ Reč už vníma iba ako tóny... Osemnásta kapitola a v nej sa opäť vracia do prítomnosti, do autobusu. Je v Nitre a bradatý s jeho prísediacou vystupujú: „Pre tých, ktorých to zaujíma, v Nitre bradatý so spoločníčkou vystúpili.“ Vracia sa aj k vzťahu bradatého k literatúre. Tvrdí, že bradatý nečíta Shakespeara, lebo nepíše o ňom.

V devätnástej kapitole sa opäť vracia k opisu situácie s matkou. Nechce si pripustiť, že keď odchádzal z nemocnice (preč od matky) tak sa mu uľavilo. Snaží sa pre ňu urobiť čo najviac, dal úplatok, aby ju mohol odviesť domov. Zamýšľa sa nad svojim činom, myslí si, že spravil dobre. V blížiacom sa závere tejto novely, v dvadsiatej kapitole, odváža matku domov. Po príchode je dezorientovaná, nevie sa sama o seba postarať. Cítiť tu blížiaci sa koniec jej života. Nevedela už ani rozprávať, vydávala len nezmyselné zvuky. Dvadsiata prvá kapitola prináša už také očakávanie matkinho odchodu. Navštívil ju psychiater, jej prognóza je zlá. Hlavný hrdina by bol najradšej, keby bola nanebovzatá: „Predstavoval som si, že mama vyjde na balkón a odrazu sa ticho, tichučko začne vznášať nahor. Bude to bez lúčenia, bez zbytočných slov...“ V dvadsiatej prvej kapitole sa dozvedáme, odkiaľ pochádza prvá časť názvu tejto novely. Spomína na pani Plačkovú ako na úprimnú osobu, ktorá raz hovorila príhodu z vojny: „Keď Bratislavu oslobodila červená armáda, ubytovali sa v našom dome vojaci. Raz sa jeden z tých vojakov vybral do bytu aj s koňom. Hneď sme sa zbehli, a vzápätí cúvli do bezpečnej vzdialenosti, lebo na koňovi na schodisku ohúri, že je taký veľký a schodisko zrazu také malé.“ Dozvedáme sa aj príčinu smrti pani Plačkovej. Vliezla do vane a podrezala si žily. Zrejme nezniesla kruté spomienky na vojnu. V dvadsiatej tretej kapitole uvažuje nad významom jeho cesty autobusom. Uvažuje, že tam išiel kvôli Laktišovej. Nakoniec dospeje k záveru, že nevie čo od cesty očakával. Dostáva sa do Vrábľov, opisuje čo vidí z autobusu. Zrazu zbadal na kraji chodníka slepca. Tu sa dozvedáme, odkiaľ pochádza druhá časť názvu tejto novely. Zamýšľa sa nad osudom autobusu a nad osudom slepca. Premýšľa, či by si to nevymenil so slepcom, ale opäť zostali jeho úvahy otvorené. Chcel poukázať na to, že každý má svoj osud. Hlavný hrdina sa dostáva do Bratislavy.

A konečne v dvadsiatej štvrtej kapitole zisťujeme, kto je Laktišová. Tvrdí, že Laktišová je on. Laktišová je akoby jeho minulosť a tvrdí, že pánom tejto novely je on. Takže kľudne môže byť Laktišová. Pripadá mi to ako by chcel poukázať na absurdnosť tej doby. Vzhľadom na to, že táto novela má dvadsať päť kapitol je toto konečne posledná. Celá táto začína opisom rána u neho doma spolu s jeho mamou. Po raňajkách si ide matka ľahnúť do postele a autor uvažuje o vražde. Uvažuje o tom, že keď by už raz začal nemôže to nedokončiť. Akoby sa matka na neho pozeral, že je taký babrák, že ani neuspel ( s vraždou). Ide pre veľkú podušku do vedľajšej izby, potom prichádza opäť do miestnosti, kde spala matka. Chce si veľmi dobre zapamätať jej tvár. Celý akt vraždy má dobre premyslený (aby nezostali dôkazy). Pritisne vankúš na matkinu tvár. Ona sa už ani nedokázala brániť, lebo bola vyslabnutá. Objavujú sa tu také naturalistické prvky, keď sa v izbe objaví mucha. Nechce ju nechať s mŕtvolou, nechce ju ňou nechať „zožrať“. Zavolá pohotovosť. Za svoj čin sa sám sebe neospravedlňuje. Vôbec nie je podozrivým, ale aj tak sa obáva. Po odvezení matky ma absurdné prejavy, že je živá v kuchyni. Akoby sa nič nestalo. Je tu cítiť samota. Nenachádza v nikom oporu. Vidí svoju matku, ako bola mladá na lúke, smeje sa. Je to taký jeho pocit, že jej pomohol. Že teraz je jej už dobre: „Konečne. teraz je už naozaj všetko na svojom mieste. Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch. Ešte nejaké otázky Beverly?“ Týmto končí začatý rozhovor z prvej kapitoly a končí tým aj celá novela.

Keďže sa mi táto knižka, nečítala zrovna najľahšie, nevedel som ani jednoducho povedať jej obsah. Nechcel som byť taký obsiahli, ale dúfam, že som aspoň čiastočne vystihol podstatu a to, čo nám chcel Pavel Vilikovský týmto povedať.