Pavel Vilikovský: Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch

Pavel Vilikovský sa narodil 27. júna 1941 v Palúdzke. Základnú školu a gymnázium absolvoval v Bratislave. V roku 1965 ukončil štúdium angličtiny a slovenského jazyka na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pracoval ako redaktor Slovenských pohľadov, vo vydavateľstve Tatran a do roku 1996 v časopise Romboid. Patrí medzi popredných slovenských spisovateľov a prekladateľov anglickej literatúry.
Debutoval knihou Citová výchova v marci v roku 1965. Potom sa na dlhšiu dobu odmlčal a venoval sa hlavne prekladateľskej činnosti. Medzi ďalšie významnejšie diela patria: Prvá veta spánku (1983), Večne je zelený (1989), Eskalácia citu (1989), Slovenský Casanova (1991), Peší príbeh (1992), Kôň na poschodí, Slepec vo Vrábľoch, Krutý strojvodca a iné.

Novela Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch bola napísaná v roku 1989, kedy sme boli socialistickou republikou. Vilikovský ňou chcel vyjadriť svoje pocity v tomto období. Po prečítaní tejto novely zistíme, že počiatočné rozprávania sa neskôr tematizujú a že nič tu nebolo ponechané náhode. Celá knižka je rozdelená na očíslované kapitoly, ktoré sa začínajú úryvkami o drezúre koní. Toto som vnímal ako určitý prvok recesie.
Počas celého čítania bolo z tohto príbehu cítiť pach samoty. Autor, ktorý sa štylizoval do role rozprávača a zároveň hlavnej postavy tohto príbehu, prerozprával cely príbeh počas cesty autobusom. Tu sa vyskytuje paradox: aj keď v autobuse ľudia „bojujú“ o voľné miesto, hlavný hrdina sa cíti osamelý.

Samotný príbeh sa začína autorovými úvahami o stavbe vety. Pokračuje spomienkou na rozhovor s dievčaťom Beverly, ktorá sa ho opýtala: „Miluješ svoju matku?“ A tým sa začína celý príbeh. On odpovedá, že ešte to nemal čas zistiť, lebo pre ňu nič neurobil. Nič ozajstné od neho nepotrebovala, tak ako si to mal overiť?
Na rad prichádza prítomnosť a jeho manželka s dcérou niekam odchádzajú. Sú tu cítiť isté nezhody. Nie je presne opísané, kam odchádzajú, ale tvrdí: „Boli sme, každý z nás osve, celkom znesiteľní ľudia, ale ako rodina sme boli na nevydržanie.“ Tu je tiež znázornené nezapadnutie do celku, pocit samoty, ktorá mu istým spôsobom vyhovovala. Spomína. Dcéra mu oznámila, že počas cesty autobusom videla samovraždu, ako dievča vyskočilo z okna. Rozpráva o tom akoby sa nič nestalo: „ ..., vyzeralo to, akoby niekto vyhodil kabát, tak nejako padala bezvládne. Keď som tam prišla bola už mŕtva.“ Otec jej na to kladie otázky, pri ktorých sa má zamyslieť. Neskôr vysvetľuje svoju cestu autobusom do Vrábľov: „ ..., lebo sa v nich vyskytlo dievča, ktoré nazveme povedzme Laktišová.“ To prezrádza jeho bližší vzťah k dievčaťu a ďalej hovorí: „Mal som, povedzme to tak, na Laktišovú náladu.“ Tento dôvod bol malicherný, ale vraj to je len dobre, lebo zostane v celej veci viacej miesta pre neho. Toto bolo opäť niečo nezvyčajné pre túto dobu, vyzdvihovať svoje ego. V ďalšej kapitole uvažuje o Bratislave, ktorú má rád a cíti sa v nej ako doma. Sú tu aj úvahy o smrti: „Tak si ma smrť privyká, že som iba na výlete a že sa nakoniec vrátim domov.“ Neberie to tragicky.V piatej kapitole sa stretáva s mačkou, ktorá mu zaškriabala na dvere a pri ktorej si tiež uvedomuje svoje ego: „Kedysi som si namýšľal, že čaká na mňa ( s tichou zvieracou oddanosťou)..., pomyslel som si iba, že by odprevadila kohokoľvek, víta vzruch.“ Opisuje tu aj svoje osobné pocity zo slobody, ktorú má táto mačka. Keď nič nepotrebuje nezaujíma sa o neho, ale keď sa chce zohriať hneď mu vyskočí na kolená.

V nasledujúcej kapitole opisuje jeho zážitok s koňom. Nebol pre neho žiadnou zvláštnosťou. Nazýva ho štátnym zamestnancom, alebo naopak?: „Bol to, pravdaže, trochu iný kôň, kôň – štátny zamestnanec.“ V siedmej kapitole do autobusu nastupujú ďalší cestujúci, ktorých si spočiatku všíma, no nakoniec sa zameria na jediného, muža so sivou bradou. Rozhorčuje sa, že keď si na sebe nechá toľko záležať (nechal si narásť bradu), prečo teraz číta v autobuse noviny. Autor sa pomocou jeho novín zamýšľa nad politickou situáciou: „Veď hej, keď je človek v osobnom svrabe, nič ho tak nerozptýli, ako spoločenská problematika. Nič mu tak nezdvihne morálku ako vedomie, že nie je v svrabe sám.“ Tu si uvedomuje hlúposť ľudí, ktorí sa zmierili s politickou situáciou. O hanlivom opise minulosti sa tu vyjadruje vulgarizmami, prirovnáva ich ku „kurve“ : „Vlaňajšia skutočnosť, tá kurva! pomyslel som si a už som ju videl: odfarbené vlasy, na krikľavočervených perách vyzývavý úsmev, povolené, rozgajdané pančuchy.“ Ďalšia kapitola opisuje jeho rozhovor s bradatým, v ktorom sa vyskytuje aj vnútorný monológ, jeho dojmy z tohto rozhovoru. Jeho rozhovor pokračuje aj v ďalšej kapitole, kde si všíma aj bradatého prísediacu. Uvažuje o tom, či je jeho priateľka... Ich debata nie je veľmi priateľská. Rozprávajú sa o literatúre a celé to pôsobí akoby bradatý hanil literatúru, čo hlavného hrdinu znepokojovalo. V jedenástej kapitole pokračuje cesta autobusom cez mestečko Sládkovičovo. Tu autor používa historické fakty a v závere kapitoly sa asociáciami prepracoval k Laktišovej: „... lenže neviem, aký postoj k Sládkovičovu zaujala Laktišová.“Trinásta kapitola je už trošku rozsiahlejšia a spomína tu na zážitok z školských lavíc. Pichol sa perom do prsta a myslel si, že zomrie. Počas jeho cesty za matkou sa mu stále vybavujú minulé zážitky, nesústredí sa na prítomnosť. Zamýšľa sa nad svojou existenciou. Spomína na zážitky so spolužiakmi. Ku koncu sa zamýšľa nad obyčajnými vecami (chlpatosť egrešov),vidí v nich krásu. Zisťuje, že mu nič nie je a kapitola končí myšlienkami: „Jediné, čo mi mohlo prepožičať istú prechodnú zaujímavosť, bola tá predčasná smrť. Ale čo so mnou, keď som začal a nedokončil. Babrem sa s tým doteraz. Nezaslúžim si, slovom, vlastného rozprávača.“ Tu, myslím si že najviac, si uvedomuje svoju existenciu.
Štrnásta kapitola prináša spomienku na matku, ale z celkom iného pohľadu. U lekára, keď sa má matka vyzliecť, je poslaný von. Tu si uvedomuje, že je na svoju matku zvyknutý ako na niečo nepoškvrnené, niečo čo nepozná vyzlečené. Aj keď fyziologicky je zvyknutý na nahé telo (každý sme rovnakí), ale nie na nahé telo svojej matky. Je tu aj nepekná spomienka na horúce leto, kedy s ním prišli aj udania na niektorých učiteľov. Tu naráža na socializmus, ale spomína to len okrajovo. Ďalej sa venuje návšteve matky u lekára, ako rečou svojho tela sa snaží vyhovieť lekárom. Všíma si tu prefíkanosť matky. V pätnástej kapitole sú opäť úvahy o existencii. Smrť po šesťdesiatke považuje za samozrejmosť. Rozoberá smrť svojej susedy pani Plačkovej. Asociáciami sa dostáva k slobode mačky. Tu použil presne tú istú vetu ako v predchádzajúcej kapitole. Od pani plačkovej sa dostáva až k spomienkam na vojnu. Vojnu vníma ako hrôzu. Rozoberá zážitky z vojny.
V šestnástej kapitole približuje svoju matku, ktorej sa zhoršil zdravotný stav. Autor je u nej na návšteve a mama mu rozpráva o tom ako jej z bytu ukradli veci. Ale to sa nikdy nestalo, všetko bolo na svojom mieste. Nechcel ju rozrušiť a tak sľúbil, že tých votrelcov potrestá. Ona túto situáciu už nikdy nespomenula.
Matka je v osemnástej kapitole v nemocnici, žije si vo svojom svete. Jej stav je taký, že už sa môže len zhoršovať: „V takom svete teda žila, vo svete, v ktorom sa dalo iba cúvať čoraz hlbšie.“ Reč už vníma iba ako tóny... Osemnásta kapitola a v nej sa opäť vracia do prítomnosti, do autobusu. Je v Nitre a bradatý s jeho prísediacou vystupujú: „Pre tých, ktorých to zaujíma, v Nitre bradatý so spoločníčkou vystúpili.“ Vracia sa aj k vzťahu bradatého k literatúre. Tvrdí, že bradatý nečíta Shakespeara, lebo nepíše o ňom.

V devätnástej kapitole sa opäť vracia k opisu situácie s matkou. Nechce si pripustiť, že keď odchádzal z nemocnice (preč od matky) tak sa mu uľavilo. Snaží sa pre ňu urobiť čo najviac, dal úplatok, aby ju mohol odviesť domov. Zamýšľa sa nad svojim činom, myslí si, že spravil dobre. V blížiacom sa závere tejto novely, v dvadsiatej kapitole, odváža matku domov. Po príchode je dezorientovaná, nevie sa sama o seba postarať. Cítiť tu blížiaci sa koniec jej života. Nevedela už ani rozprávať, vydávala len nezmyselné zvuky. Dvadsiata prvá kapitola prináša už také očakávanie matkinho odchodu. Navštívil ju psychiater, jej prognóza je zlá. Hlavný hrdina by bol najradšej, keby bola nanebovzatá: „Predstavoval som si, že mama vyjde na balkón a odrazu sa ticho, tichučko začne vznášať nahor. Bude to bez lúčenia, bez zbytočných slov...“ V dvadsiatej prvej kapitole sa dozvedáme, odkiaľ pochádza prvá časť názvu tejto novely. Spomína na pani Plačkovú ako na úprimnú osobu, ktorá raz hovorila príhodu z vojny: „Keď Bratislavu oslobodila červená armáda, ubytovali sa v našom dome vojaci. Raz sa jeden z tých vojakov vybral do bytu aj s koňom. Hneď sme sa zbehli, a vzápätí cúvli do bezpečnej vzdialenosti, lebo na koňovi na schodisku ohúri, že je taký veľký a schodisko zrazu také malé.“ Dozvedáme sa aj príčinu smrti pani Plačkovej. Vliezla do vane a podrezala si žily. Zrejme nezniesla kruté spomienky na vojnu. V dvadsiatej tretej kapitole uvažuje nad významom jeho cesty autobusom. Uvažuje, že tam išiel kvôli Laktišovej. Nakoniec dospeje k záveru, že nevie čo od cesty očakával. Dostáva sa do Vrábľov, opisuje čo vidí z autobusu. Zrazu zbadal na kraji chodníka slepca. Tu sa dozvedáme, odkiaľ pochádza druhá časť názvu tejto novely. Zamýšľa sa nad osudom autobusu a nad osudom slepca. Premýšľa, či by si to nevymenil so slepcom, ale opäť zostali jeho úvahy otvorené. Chcel poukázať na to, že každý má svoj osud. Hlavný hrdina sa dostáva do Bratislavy.

A konečne v dvadsiatej štvrtej kapitole zisťujeme, kto je Laktišová. Tvrdí, že Laktišová je on. Laktišová je akoby jeho minulosť a tvrdí, že pánom tejto novely je on. Takže kľudne môže byť Laktišová. Pripadá mi to ako by chcel poukázať na absurdnosť tej doby. Vzhľadom na to, že táto novela má dvadsať päť kapitol je toto konečne posledná. Celá táto začína opisom rána u neho doma spolu s jeho mamou. Po raňajkách si ide matka ľahnúť do postele a autor uvažuje o vražde. Uvažuje o tom, že keď by už raz začal nemôže to nedokončiť. Akoby sa matka na neho pozeral, že je taký babrák, že ani neuspel ( s vraždou). Ide pre veľkú podušku do vedľajšej izby, potom prichádza opäť do miestnosti, kde spala matka. Chce si veľmi dobre zapamätať jej tvár. Celý akt vraždy má dobre premyslený (aby nezostali dôkazy). Pritisne vankúš na matkinu tvár. Ona sa už ani nedokázala brániť, lebo bola vyslabnutá. Objavujú sa tu také naturalistické prvky, keď sa v izbe objaví mucha. Nechce ju nechať s mŕtvolou, nechce ju ňou nechať „zožrať“. Zavolá pohotovosť. Za svoj čin sa sám sebe neospravedlňuje. Vôbec nie je podozrivým, ale aj tak sa obáva. Po odvezení matky ma absurdné prejavy, že je živá v kuchyni. Akoby sa nič nestalo. Je tu cítiť samota. Nenachádza v nikom oporu. Vidí svoju matku, ako bola mladá na lúke, smeje sa. Je to taký jeho pocit, že jej pomohol. Že teraz je jej už dobre: „Konečne. teraz je už naozaj všetko na svojom mieste. Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch. Ešte nejaké otázky Beverly?“ Týmto končí začatý rozhovor z prvej kapitoly a končí tým aj celá novela.

Keďže sa mi táto knižka, nečítala zrovna najľahšie, nevedel som ani jednoducho povedať jej obsah. Nechcel som byť taký obsiahli, ale dúfam, že som aspoň čiastočne vystihol podstatu a to, čo nám chcel Pavel Vilikovský týmto povedať.