Pavel Vilikovský sa narodil 27. júna 1941 v Palúdzke. Základnú školu a gymnázium absolvoval v Bratislave. V roku 1965 ukončil štúdium angličtiny a slovenského jazyka na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pracoval ako redaktor Slovenských pohľadov, vo vydavateľstve Tatran a do roku 1996 v časopise Romboid. Patrí medzi popredných slovenských spisovateľov a prekladateľov anglickej literatúry.
Debutoval knihou Citová výchova v marci v roku 1965. Potom sa na dlhšiu dobu odmlčal a venoval sa hlavne prekladateľskej činnosti. Medzi ďalšie významnejšie diela patria: Prvá veta spánku (1983), Večne je zelený (1989), Eskalácia citu (1989), Slovenský Casanova (1991), Peší príbeh (1992), Kôň na poschodí, Slepec vo Vrábľoch, Krutý strojvodca a iné.
Novela Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch bola napísaná v roku 1989, kedy sme boli socialistickou republikou. Vilikovský ňou chcel vyjadriť svoje pocity v tomto období. Po prečítaní tejto novely zistíme, že počiatočné rozprávania sa neskôr tematizujú a že nič tu nebolo ponechané náhode. Celá knižka je rozdelená na očíslované kapitoly, ktoré sa začínajú úryvkami o drezúre koní. Toto som vnímal ako určitý prvok recesie.
Počas celého čítania bolo z tohto príbehu cítiť pach samoty. Autor, ktorý sa štylizoval do role rozprávača a zároveň hlavnej postavy tohto príbehu, prerozprával cely príbeh počas cesty autobusom. Tu sa vyskytuje paradox: aj keď v autobuse ľudia „bojujú“ o voľné miesto, hlavný hrdina sa cíti osamelý.
Samotný príbeh sa začína autorovými úvahami o stavbe vety. Pokračuje spomienkou na rozhovor s dievčaťom Beverly, ktorá sa ho opýtala: „Miluješ svoju matku?“ A tým sa začína celý príbeh. On odpovedá, že ešte to nemal čas zistiť, lebo pre ňu nič neurobil. Nič ozajstné od neho nepotrebovala, tak ako si to mal overiť?
Na rad prichádza prítomnosť a jeho manželka s dcérou niekam odchádzajú. Sú tu cítiť isté nezhody. Nie je presne opísané, kam odchádzajú, ale tvrdí: „Boli sme, každý z nás osve, celkom znesiteľní ľudia, ale ako rodina sme boli na nevydržanie.“ Tu je tiež znázornené nezapadnutie do celku, pocit samoty, ktorá mu istým spôsobom vyhovovala. Spomína. Dcéra mu oznámila, že počas cesty autobusom videla samovraždu, ako dievča vyskočilo z okna. Rozpráva o tom akoby sa nič nestalo: „ ..., vyzeralo to, akoby niekto vyhodil kabát, tak nejako padala bezvládne. Keď som tam prišla bola už mŕtva.“ Otec jej na to kladie otázky, pri ktorých sa má zamyslieť. Neskôr vysvetľuje svoju cestu autobusom do Vrábľov: „ ..., lebo sa v nich vyskytlo dievča, ktoré nazveme povedzme Laktišová.“ To prezrádza jeho bližší vzťah k dievčaťu a ďalej hovorí: „Mal som, povedzme to tak, na Laktišovú náladu.“ Tento dôvod bol malicherný, ale vraj to je len dobre, lebo zostane v celej veci viacej miesta pre neho. Toto bolo opäť niečo nezvyčajné pre túto dobu, vyzdvihovať svoje ego. V ďalšej kapitole uvažuje o Bratislave, ktorú má rád a cíti sa v nej ako doma. Sú tu aj úvahy o smrti: „Tak si ma smrť privyká, že som iba na výlete a že sa nakoniec vrátim domov.“ Neberie to tragicky.V piatej kapitole sa stretáva s mačkou, ktorá mu zaškriabala na dvere a pri ktorej si tiež uvedomuje svoje ego: „Kedysi som si namýšľal, že čaká na mňa ( s tichou zvieracou oddanosťou)..., pomyslel som si iba, že by odprevadila kohokoľvek, víta vzruch.“ Opisuje tu aj svoje osobné pocity zo slobody, ktorú má táto mačka. Keď nič nepotrebuje nezaujíma sa o neho, ale keď sa chce zohriať hneď mu vyskočí na kolená.
V nasledujúcej kapitole opisuje jeho zážitok s koňom. Nebol pre neho žiadnou zvláštnosťou. Nazýva ho štátnym zamestnancom, alebo naopak?: „Bol to, pravdaže, trochu iný kôň, kôň – štátny zamestnanec.“ V siedmej kapitole do autobusu nastupujú ďalší cestujúci, ktorých si spočiatku všíma, no nakoniec sa zameria na jediného, muža so sivou bradou. Rozhorčuje sa, že keď si na sebe nechá toľko záležať (nechal si narásť bradu), prečo teraz číta v autobuse noviny. Autor sa pomocou jeho novín zamýšľa nad politickou situáciou: „Veď hej, keď je človek v osobnom svrabe, nič ho tak nerozptýli, ako spoločenská problematika. Nič mu tak nezdvihne morálku ako vedomie, že nie je v svrabe sám.“ Tu si uvedomuje hlúposť ľudí, ktorí sa zmierili s politickou situáciou. O hanlivom opise minulosti sa tu vyjadruje vulgarizmami, prirovnáva ich ku „kurve“ : „Vlaňajšia skutočnosť, tá kurva! pomyslel som si a už som ju videl: odfarbené vlasy, na krikľavočervených perách vyzývavý úsmev, povolené, rozgajdané pančuchy.“ Ďalšia kapitola opisuje jeho rozhovor s bradatým, v ktorom sa vyskytuje aj vnútorný monológ, jeho dojmy z tohto rozhovoru. Jeho rozhovor pokračuje aj v ďalšej kapitole, kde si všíma aj bradatého prísediacu. Uvažuje o tom, či je jeho priateľka... Ich debata nie je veľmi priateľská. Rozprávajú sa o literatúre a celé to pôsobí akoby bradatý hanil literatúru, čo hlavného hrdinu znepokojovalo. V jedenástej kapitole pokračuje cesta autobusom cez mestečko Sládkovičovo. Tu autor používa historické fakty a v závere kapitoly sa asociáciami prepracoval k Laktišovej: „... lenže neviem, aký postoj k Sládkovičovu zaujala Laktišová.“Trinásta kapitola je už trošku rozsiahlejšia a spomína tu na zážitok z školských lavíc. Pichol sa perom do prsta a myslel si, že zomrie. Počas jeho cesty za matkou sa mu stále vybavujú minulé zážitky, nesústredí sa na prítomnosť. Zamýšľa sa nad svojou existenciou. Spomína na zážitky so spolužiakmi. Ku koncu sa zamýšľa nad obyčajnými vecami (chlpatosť egrešov),vidí v nich krásu. Zisťuje, že mu nič nie je a kapitola končí myšlienkami: „Jediné, čo mi mohlo prepožičať istú prechodnú zaujímavosť, bola tá predčasná smrť. Ale čo so mnou, keď som začal a nedokončil. Babrem sa s tým doteraz. Nezaslúžim si, slovom, vlastného rozprávača.“ Tu, myslím si že najviac, si uvedomuje svoju existenciu.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie